Pražská anabáza

Pre ešte nedávno stredoškolských študentov a zároveň budúcich vysokoškolákov, medzi ktorých patrím i ja, prázdniny ešte celkom neskončili (hoci leto je už nenávratne preč), no na prelome augusta a septembra pred nami stojí dôležitá udalosť, a to samotný zápis na vysokú školu. Kolegovia z gymnázia si povyberali rôzne, poväčšine na Slovensku, ba dokonca v Nitre, zopár exemplárov sa rozhodlo odísť do Čiech, presnejšie do neveľmi vzdialeného Brna. Do Prahy putuje z tohto kolektívu iba jediný...
Potvrdenie účasti na úvodnom sústredení, ktoré sa má uskutočniť 5.septembra, som zaslal už začiatkom júla. Týždeň-dva pred týmto dátumom zháňam ubytovanie a lístky na vlak. V Prahe podľa všetkého strávim dve noci, jeden celý deň. Celá „sranda“ sa začína 4.septembra ráno. Do Zbehov ma spolu s Rudolfom odviezla mama, na zastávke Zbehy obec nasadáme na zrýchlený vlak Zr 1732 Nitran (Nitra – Bratislava). V Trnave sa Rudolf odpája, pristupuje kopa ľudí a ja vyberám knihu. Po Bratislavu cesta rýchle ubehla. Na bratislavskej hlavnej stanici ma čaká niečo vyše hodinové čakanie na nadväzný vlak, ktoré trávim prevažne vysedávaním na peróne. Z prvého nástupištia práve pristavujú akýsi rýchlik do Košíc, takže o rozruch nie je núdza. Po jeho odchode na to isté nástupište dorazí môj vlak, Eurocity EC 174 Jan Jesenius (Budapešť – Hamburg). Nával našťastie nie je, pohodlná a z môjho pohľadu „luxusná“ nemecká súprava, je poloprázdna.
S približne 5-minútovým meškaním opúšťam bratislavskú hlavná stanicu o 8:20 hodín. Po prejazde lamačským tunelom trať č.110 prechádza severozápadným okrajom hlavného mesta, mestskými časťami Lamač a Devínska Nová Ves, a vstupuje do Záhorskej nížiny. Opäť vyberám knihu, a miesto sledovania nezáživnej rovinatej krajiny sa ponáram do atmosféry Budapešti, ako ju na konci 19.storočia vykreslil Gyula Krúdy. Prvou zastávkou po odjazde z Bratislavy je hraničná stanica Kúty, po nej zakrátko prechádzame ponad rieku Moravu, oddeľujúcu Českú a Slovenskú republiku, a znova zastavujeme v Břeclavi. Stanica práve prechádza rekonštrukciou, podobne ako pred časom Leopoldov. Po stanici Šakvice, kde sme na jednom z našich železničných výjazdov prestupovali na Hustopeče, cestu poznám, ďalej je to už „zem neznáma“. V Modřici na niekoľko minút neplánovane z technických príčin zastavujeme, čím sa doba meškania mierne zvyšuje.
Hlavná stanica v Brne vyzerá katastrofálne, trocha pripomína bratislavskú pred zahájením prestavby, historická budova je impozantná, no zastaralé peróny nemajú žiadnu úroveň. Hlavná trať do Prahy sa delí na štyri úseky – prvým je ten od Lanžhotu (št.hranica) po Brno, po označením 250, ďalej trať č.260 (Brno – Česká Třebová), č.010 (Česká Třebová – Kolín) a nakoniec č.011 (Kolín – Praha). Trasu opäť veľmi nesledujem, trať prechádza kopcami Drahanskej vrchoviny, mestami Adamov, Blansko, Letovice a Svitavy. Nasleduje Třebovské medzihorie, uzlová stanica Česká Třebová, za ňou je to viac-menej rovinou. Po Českej Třebovej zastavujeme v krajskom meste Pardubice a poslednou zastávkou pred Prahou je Kolín. Tu už si pozornejšie všímam stanice, ktorými prechádzame (Český Brod, Pečky, Úvaly, Libeň). Konečnou mi je stanica Praha-Holešovice, kde vystupujem okolo jednej. Vlak v jazde pokračuje na sever Čiech a do Nemecka (Drážďany, Berlín...).
Obloha sa tesne pred obedom začala zaťahovať, po príchode do Prahy už aj popŕcha. Zo stanice Holešovice som sa vymotal cez nejaké podchody, na prvej križovatke som si však splietol smer. Namiesto na juh som sa vydal na východ, od vstupu do podzemnej stanice metra postupujem až na Ortenovo námestie, kde sa pre istotu pýtam. Keďže som nepochodil, vraciam sa k stanici, kde som narazil na obzvlášť ochotného človiečika. Najskôr sa chytal za hlavu, že aké má „okno“, potom zisťoval polohu Ulice Železničářů telefonicky, pričom sa skoro pohádal s manželkou, a napokon sa sám rozpamätal. Penzión U Kaprála sa nachádzal priamo cez cestu, stačilo prejsť popred obchodnú akadémiu a bol som na mieste. Ubytovanie prebehlo bez ťažkostí, jediné, čo ma s*rie je, že som za nocľah na dve noci vyplieskal 1100 Kč. Úroveň ubytovania tomu rozhodne nezodpovedala, u nás by som za to bol ochotný dať nanajvýš tristo slovenských.
Z môjho krátkeho blúdenia po Holešoviciach som sa hodnú chvíľu nevedel spamätať, popoludní som si teda pospal a až okolo piatej sa vybral na menšiu prechádzku. Od penziónu som prešiel k stanici Holešovice, Mostom barikádniků na pravý breh Vltavy, do Libne, kde si obzerám môj budúci internát. Nazad sa vraciam rovnakou trasou. Z mosta chvíľu sledujem rieku Vltavu, ktorú by som veľkosťou mohol prirovnať k nášmu Váhu. Odlesk podvečerného slnka na hladine vo mne vyvoláva melancholický dojem, umocňovaný všadeprítomným ruchom dopravy a celkovou hektickosťou veľkomesta.
Izba penziónu je dvojposetľová, s jednou prístelkou. Zdola, z „reštaurácie“ sa ozýva hlasná vrava, pripomína mi to starodávny hostinec. Akurát atmosféra nie je útulná, skôr depresívna. Strohý interiér, poťahy na posteľnej bielizni s logom Benziny, na stene reklamný plagát vodky Smirnoff, z okna výhľad na rušnú Ulicu Železničářů, budovu Metrostavu a obchodnú akadémiu. Po studenej sprche zaliezam do postele, budík nastavujem s určitou rezervou na šiestu ráno a čítam knihu. Ostatne, čo iné mám robiť...
Nasledujúci deň ma vyzváňanie budíka na mobile prebúdza o spomínanej šiestej, spánok som však nakoniec pretiahol do pol. Raňajky vypúšťam, iba pred odchodom som si zapil čaju. Na stanici Holešovice kupujem celodenný lístok na MHD, podchodom schádzam na nástupište metra a linkou C sa asi 10 minút veziem na zastávku na Námestí I.P.Pavlova. Po opustení podzemných priestorov pražského metra znova strácam orientáciu v chaotickej spleti ulíc Nového Mesta. Po nahliadnutí do mapy napokon postupujem po Sokolovskej, odkiaľ sa stáčam na Wenzigovu a cez areál Nemocnice sv.Apolináře prechádzam k ulici Na Slupi. Na križovatke s Albertovom si prezerám plán areálu Prírodovedeckej fakulty UK, no keďže mám ešte vyše hodinu času, pomalým krokom pokračujem až na neďaleké Ostrčilovo námestie, kde mám výhľad na povestný Nuselský „samovražedný“ most a tiež Vyšehrad. V obchode kupujem niečo pod zub a vraciam sa na Albertov.
Program sa začína o deviatej, prezentácie prebiehajú celé doobedie vo veľkej geologickej posluchárni. Vypočuli sme pri príhovor prodekana, vedúceho geologickej sekcie, o výuke geológie na UK, organizácii štúdia a harmonograme školského roka a ďalších náležitostiach. Nasledovali prednášky o knižničnom systéme, telesnej výchove na prírodovedeckej fakulte a nakoniec o akademickom senáte. Tým sa doobedňajší, zväčša nezáživný program, skončil. Bezmála hodinovú prestávku trávim listovaním v „karolínke“. Po 13:15 hodín sa vraciame do budovy katedry geológie a začína samotný zápis. Vrátane potvrdenia rôznych papierov to celé trvá približne 45 minút. Horšie to už je s vybavením ISIC-u, na ktorý sa čaká v dlhej fronte. Pracovníci výdajného centra ju potom skrátili, takže poslední v rade odišli s dlhým nosom.
Opúšťajúc budovu matematicko-fyzikálnej fakulty vybavujem telefonát s otcom, pričom sa dozvedám, že doma ma už čaká nový bike. So šarmantnou budúcou kolegyňou z Moravy sa potom presúvam na električku, z ktorej na Národní tříde prestupujeme na linku metra B. Zo stanice Florenc, kde presadám na linku C smer Letňany, už cestujem opäť sám. Do Holešovíc prichádzam až okolo šiestej, a to mi ešte treba kúpiť miestenku na zajtrajší vlak. Počas čakania v rade som si navyše pokecal s japonským chemikom.
Po návrate na penzión už nemôžem ignorovať požiadavky môjho organizmu na poriadnu večeru. Dole v krčme som sa síce najedol, nebolo to však podľa mojich predstáv. Prístup obsluhy k zákazníkovi je slušnejší aj v tej najzapadlejšej Hornej Dolnej na Slovensku. Ani oproti mne sediaci stravník sa netváril dvakrát nadšene. Šťastie, že pivo mi chutilo, inak by som spravil cirkus, najmä pri narážke na slovenčinu som sotva vydržal. Po náročnom dni nevynechávam sprchu, večernú nudu zaháňam knihou.
Ráno opúšťam nešťastný penzión U Kaprála, rozospatému recepčnému vraciam kľúč a poberám sa k železničnej stanici Holešovice. V azda jedinom otvorenom obchodíku kupujem proviant a na nástupišti č.2 vyčkávam na pristavenie vlaku – Eurocity EC 279 Jaroslav Hašek (Praha – Budapešť). Trasa je rovnaká ako pri ceste sem – Kolín, Pardubice, Česká Třebová, Brno. Prekvapilo ma, že do vlaku sa stále hrnuli cestujúci, aj bez miestenky. Pritom na EC ako vlak vyššej kvality by mali byť miestenky povinné. V každom prípade, je nával, ľudia stoja v chodbičke medzi sedadlami, vyzerá to ako v treťotriednom rýchliku. Do Bratislavy sme dorazili okolo 11:45 hodín, zo súpravy sa vyvalil veľký počet ľudí, rovnaký sa doň postupne napratával. V pokladni kupujem lístok, nastupujem do poloprázdneho nadväzného osobáku (Os 3023) s odchodom o 11:55 hodín a v jazde pokračujem traťou č.120. Pražskú anabázu končím v Leopoldove, odkiaľ mi ďalší spoj chýba, o 13:02 hodín. Tunajšia stanica, pokiaľ nejde nejaký rýchlik, či už na Bratislavu alebo Košice, je ľudoprázndna, inak tomu nie je ani toto sobotňajšie popoludnie. Domov sa veziem s otcom autom.

Roland, 11.septembra 2008