LOKOMOTÍVA KOŠICE - prehľad histórie klubu

[éra Dynama], [vznik Lokomotívy], [späť v I.lige], [70.roky], [80.roky], [zostup], [slovenská liga], [zánik Loky a súčasnosť]

I keď pri pohľade na súčasnú úroveň košického futbalu to tak možno nevyzerá, metropola Abova bola vždy baštou najpopulárnejšieho kolektívneho športu. Od založenia prvého oficiálneho futbalového klubu uplynulo už rovných 104 rokov, pričom za ten čas sa tu vystriedalo množstvo oddielov, či už plne profesionálnych alebo amatérskych, rovnako tak množstvo hráčov, trénerov i funkcionárov. Triumfy striedali poklesy formy, víťazstvá prehry, fanúšikovia sa raz tešili z úspechov, inokedy smútili nad stratami a zostupmi.
V kontexte futbalu v Košiciach by si zrejme väčšina športové dianie sledujúcich ľudí spomenula na pomerne nedávnu éru „tigrov“ z 1.FC, starší majú nepochybne v pamäti ich predchodcov – VSS Košice, azda najslávnejší mestský klub s najširšou základňou priaznivcov. Dosť dlhú dobu tu však popri ňom fungoval ešte jeden nemenej úspešný celok, a síce železničiarska Lokomotíva.
Počiatky jeho existencie siahajú do roku 1946, kedy vznikol futbalový oddiel ŠK Železničiari, no onedlho došlo k jeho zlúčeniu s ŠK Sparta do futbalového klubu ŠK Železničiari Sparta Košice. Okrem konečného 5.miesta košických železničiarov v Slovenskej divízii, priniesol revolučný rok 1948 aj zmenu názvu ich klubu. Keďže väčšina ligových mužstiev musela prestať s používaním skratiek ako ŠK, FC či AC, vstúpili do novej sezóny 1949 pod názvom Sokol Dynamo ČSD, dresy ostali bez zmeny. Významným medzníkom bola fúzia s prvoligovým ŠK Jednota Košice, majstrom Slovenska 1946.

Éra prvoligového Dynama
Z piatich slovenských zástupcov v celoštátnej najvyššej súťaži sa Dynamo v tabuľke umiestnilo tretie, 8.celkovo. Trénerom mužstva bol v tej dobe bývalý internacionál a kormidelník Sparty Praha Ferenc Szedlacsek, ktorý mohol na základe talentovaných odchovancov a skúsených borcov (Matys, Zibrínyi, J.Hučka, Klimek, Nepko...) budovať perspektívny káder pre nasledujúce ročníky.
V sezóne 1950 obsadili Košičania až 11.miesto, čo znamenalo zostup. Medzi najnešťastnejšie zápasy toho roka patrila prehra s Vítkovicami, spečatená vlastným gólom, a Bohemiansom, keď Nepko nepremenil pokutový kop. Pritom jeden z bodov stratených v týchto stretnutiach by stačil k záchrane na účet desiatej Škody Plzeň. Reorganizácia najvyššej súťaže však železničiarov zachránila, pretože ligu nakoniec opustili iba posledné dva celky.
Košičania sa adekvátne poučili a do novej sezóny vstúpili s jasným zámerom vyhnúť sa boju o zotrvanie. Mužstvo viedol z pozície trénera Arpád Regecký, káder sa zúžil o Labodiča (narukoval do ATK) a Klimeka, pribudol Gajdoš, Vaško a v závere návratom z vojenčiny Gašparík. Úvod vydarený nebol, na prehru v 1:4 v Tepliciach a remízu s pražským ATK 1:1 sa však rýchlo zabudlo, mužstvo sa dostalo do hernej pohody a získalo cenné výhry 3:2 vo Vítkoviciach a 2:1 nad Sokolom NV Bratislava. Dynamo hrávalo najčastejšie v zostave: Matys – Iľko, Zibrínyi, Nepko – Hučka, F.Fecko – Putera, Gajdoš, Polgár, Dobay, Greškovič (A.Polák). Po jari obsadilo Dynamo v tabuľke 2.miesto. To už ale mužstvo trénoval A.Ivanko, keďže A.Regecký sa postu vzdal pre pracovné povinnosti.
Jeseň sa vyznačovala dramatickosťou a súboj o titul gradoval až do jej samého záveru. Po víťazstve 4:1 nad Teplicami sa železničiari dostali do krízy, z čoho pramenili negatívne výsledky 0:4 s OKD Ostrava, 2:3 doma so Sokolom NV, ponižujúca prehra 0:13 v Gottwaldove a následne najhlbší pokles, na 4.miesto. Rýchla náprava prišla v zápasoch s pražskými súpermi – Bohemians vo Vršoviciach 2:1, Dukla ČKD Karlín doma 4:1, Dynamo v Prahe 3:2 a podľahla i vedúca Sparta ČKD Sokolovo 3:1. So Spartou si tým pádom vymenili prvé miesto v tabuľke. Poslednému kolu predchádzalo vysoké víťazstvo Sokola NV nad Duklou ČKD Karlín 7:0 v dohrávke, čím sa na prvú priečku posunuli Bratislavčania.
V spomínanom záverečnom kole ligy sa o titul bojovalo až na troch ihriskách. Sokol NV doma remizoval so Škodou Plzeň 1:1, no v posledných sekundách stretnutia pred „belasou“ bránkou priháralo, Sparta doma zdolala Ostravu pomerom 3:2, avšak pri zhodnom počte bodov potrebovala víťazstvo najmenej 5:0, kým Košiciam stačilo to najtesnejšie 1:0 nad Prešovom. Lenže odvekí rivali z metropoly Šariša im to nijak neuľahčili, Dynamo nestrelilo ani ten jeden gól a namiesto prvého ligového titulu pre Košice sa muselo uspokojiť o skóre s konečným 3.miestom.
Úvod nasledujúcej sezóny 1952 poznačili ťažkosti pri posilňovaní kádra, odišiel brankár Matys, Dobay na vojenčinu, navyše nový útok v zložení: Weiss, A.Polák, Gajodš, Vaško, Greškovič nezaznamenal takú streleckú produktivitu ako v predošlom ročníku. Z trinástich zápasov Dynamo desať prehralo, z toho jeden kontumačne, keďže do Vítkovíc ani nevycestovalo. Kým minulý rok Košičania bojovali o titul, tento už boli spolu s nováčikmi Armatúrkou Ústí nad Labem a MEZ Židenice tretím zostupujúcim. Organizačné zmeny súvisiace s plánmi KSČ na rozvoj telesnej výchovy a športu však Košičanom najvyššiu súťaž zachránili – na základe pravidla, že každá dobrovoľná odborárska športová organizácia má mať v lige svojho zástupcu, sem bola umiestnená Lokomotíva ako reprezentant železníc. Ligu opustili štyri celky, ktoré paradoxne boli úplne mimo pásma zostupu.

Vznik Lokomotívy
Do ročníka 1953 teda išli košickí železničiari pod hlavičkou Lokomotívy. Zostarnutý a rozbitý káder sa tréner Alexander Ivanko pokúsil doplniť nedávnymi dorastencami, držiteľmi titulu majstra ČSR – Magyarom, Cestickým, Kanássym, Dolinským, Skubíkom, Lenártom, Lovackým, Dávidom a Dubielom. Mladé mužstvo však na celoštátnu súťaž nestačilo a obsadilo až posledné 14.miesto. Okrem toho ich vzhľadom na reorganizáciu ligových súťaži postihol zostup až do krajských majstrovstiev, keď o účasť v B-skupine II.najvyššej sútaže podľahli Spartaku VSS Košice na zápasy 1:0 a 1:3.
Za zmienku stoja aj úspechy, ktoré začiatkom 50.rokov vybojovali dorastenci Dynama – roku 1951 mladší dorast pod vedením Ladislava Palečka sa stal majstrom Československa, rok nato triumf obhájil a roku 1953 získal titul majstra ČSR starší dorast vedený Rudolfom Vitkovským.
Muži teda najvyššiu súťaž opustili, v sezóne 1954 účinkovali v košickej krajskej súťaži, kde sa umiestnili prví pred Lokomotívou Spiš.N.Ves, rok nato v F-skupine oblastných súťaží si pozície vymenili. V sezóne 1956 skončili piati, B-mužstvo, hrajúce rovnakú súťaž, jedenáste. Nasledujúci ročník 1957/58 sa umiestnili druhí a spolu s Považskou Bystricou postúpili do B-skupiny II.ligy, kde v sezóne 1958/59 obsadili ôsmu priečku. V tej dobe už košickým celkom č.1 bol Spartak, hrajúci I.ligu pod novým názvom Jednota VSS (podobnosť s názvom dávnejšej košickej Jednoty je iba náhodná). Pozitívom bolo odovzdanie futbalového štadióna, prvej zo súčastí nového všešportového areálu na Čermeľskej ulici, do užívania telovýchovnej jednote.
Umiestnenia Lokomotívy v nasledujúcich ročníkoch II.ligy skup.B boli tieto: 1959/60 5.miesto (navyše zisk dorasteneckého titulu s trénerom Františkom Feckom), 1960/61 3.miesto, 1961/62 5.miesto, 1962/63 5.miesto (postúpili VSS Košice), 1963/64 8.miesto, 1964/65 1.miesto pred Jednotou Žilina. Tento úspech mužstvo vybojovalo už ako DŠO Lokomotíva VSŽ (teda za podpory Východoslovenských železiarní), pod vedením trénera Karola Bučka a s celým radom skúsených prvoligistov, akými boli Alois Večerka, František Hájek, Štefan Lazar, Andrej Ištók, Adolf Scherer, Vladimír Bachratý a Mikuláš Kassai. Do najvyššej súťaže sa tým pádom Lokomotíva vrátila po dvanástich rokoch.

Návrat medzi elitu
Prvý raz hrali v I.lige naraz dva košické oddiely v sezóne 1965/66, ani jednému sa však podstatnejšie nedarilo. VSS skončili deviaty (po jeseni desiaty), Lokomotíva po jeseni na poslednej priečke. Nepomohol jej ani kanonier II.ligy Scherer a navrátilec z Prešova Milan Urban, okrem toho F.Fecka (ustanovený za hlavného trénera po odchode K.Bučka do Slovnaftu Bratislava) nahradil na lavičke Jozef Gögh. Pre jarný boj o záchranu si Lokomotíva zadovážila výborné posily – brankára Viliama Schrojfa a obrancu Jána Slosiarika z bratislavského Slovana, Štefana Daňa (Topoľčany) a Štefana Gyureka (Nitra). Bojovalo sa do posledného kola – v existenčnom zápase sa železničiarom podarilo vyhrať na domácej pôde 3:1 nad prvou Spartou, čím ju pripravili o titul na úkor Dukly Praha.
Pred ročníkom 1966/67 prebral kormidlo od J.Gögha Štefan Čambal, z kádra bol na pôsobenie v Austrálii uvoľnený Schrojf, ktorého nahradil Anton Flešár z Bardejova. V mužstve sa začal presadzovať aj Ondrej Knap, krídelník Eduard Hudák a všestranný Vladimír Hric. Trénerovi Čambalovi sa Lokomotívu podarilo zachrániť pred zostupom, keď v predposlednom kole železničiari zvíťazili v mestskom derby nad VSS 1:0 gólom Gyureka z penalty. Trojbodový náskok pred Brnom a Hradcom Králové napriek prehre 1:3 v Brne stačil. Konečné umiestnenie – 12.
Po sezóne 1967/68 oslavovali prvý titul majstra ČSSR v Trnave. Lokomotíva opäť nepatrila medzi ozdoby ligy, no vyhla sa bezprostrednému boju o zotrvanie a konečným desiatym miestom zaostala o päť priečok za mestským rivalom VSS. Lokomotíva sa v lete zúčastnila na medzinárodnej súťaži Interpohár ako jeden zo štyroch slovenských účastníkov, pričom zvíťazila v 5.skupine, zápasy: Carl Zeiss Jena (NDR) 2:0 a 1:3, Austria Salzburg (AUT) 4:0 a 2:0, FC Horsens (DEN) 5:1 a 3:2. Roku 1968 zároveň došlo k rozdeleniu Lokomotívy VSŽ na TJ Lokomotíva a samostatnú TJ VSŽ, kam prešiel hokej a krasokorčuľovanie.
Sezóna 1968/69 priniesla po prvý raz v košických „dostihoch“ prvenstvo Lokomotívy, i keď iba jesenné. Vedení pragmatickým trénerom Milanom Moravcom jesenným šiestym miestom rázne zahnali obavy o zotrvanie. Strojári doposiaľ svoj minimalistický cieľ skončiť pred Loky na jar aj jeseň plnili, no tentoraz mali lepšiu jesennú formu železničiari. VSS však napokon skončili na 8.mieste, čiže oproti 10.miestu ich mestského rivala dosiahli opäť lepší konečný výsledok. V prípade Lokomotívy nemožno hovoriť o výraznom predsezónnom posilňovaní. Káder opustili Ladislav Turanský (Pov.Bystrica), Anton Kozman (Bardejov) a talentovaný dorastenec Jozef Suchánek narukoval. Pribudol iba Milan Mravec (VSS). V novej útočnej koncepcii hry začal plne ukazovať svoje tvorivé schopnosti stredopoliar Jozef Móder, pred rokom získaný z Interu Bratislava.
Za pôsobenia trénera Moravca, snažiaceho sa posilniť najmä stred poľa, sa podarilo stabilizovať výkony futbalistov TJ Lokomotíva aj ich umiestnenie v tabuľke. Po jeseni ročníka 1969/70 skončila siedma za VSS a na konci sezóny šiesta, už pred VSS. Do mužstva pribudli Gejza Farkaš a Štefan Boroš z Rožňavy a Rudolf Pšúrny z Trnavy. Niekoľko hráčov rady Lokomotívy opustilo: Šnír a Šándor (Bohemians), Mravec (Vranov n.Topľou), Luža (Slávia Praha). Titul získal bratislavský Slovan o tri body pred Spartakom Trnava, čím nakrátko prerušil jeho úspešné obdobie.

70.roky - Najslávnejšie časy
Nasledujúcu sezónu Lokomotívu opäť postihol pokles kvality. Za úspech klubu však možno považovať dorastenecký titul silného kolektívu s viacerými budúcimi prvoligistami: Seman – Lipovský, Boroš, Havran, Šarišský – P.Fecko, Barna – Keruľ, Fialek, Jacko, Ujhely. Pod vedením trénera F.Fecka sa titul vrátil do Čermeľa po finálovom súboji s Spartou – doma 3:0 a 2:0 v Prahe.
A-mužstvo sa pred sezónou posilnilo Jozefom Suchánkom (návrat z vojenčiny), Jánom Ondráškom z Interu a v drese železničiarov sa začal objavovať aj dorastenecký talent Peter Fecko. Kým druhé košické prvoligové družstvo, VSS, sa v ročníku 1970/71 pod vedením trénera Vengloša umiestnilo na konečnej 2.priečke(!) o štyri body za trnavským Spartakom, Lokomotíva veru mala čo robiť, aby koncosezónnym 14.miestom zachránila príslušnosť v I.lige.
1971/72 – po minuloročných stratách sa Loky pod taktovkou Milana Moravca potrebovala vyhnúť opätovnému boju o záchranu. Pred sezónou odišiel záložník Jozef Móder do Dukly Praha a Gyurek do Šale. Výraznou posilou sa javil Ladislav Józsa z Lokomotívy Spiš.N.Ves. V priebehu súťaže trénera Moravca nahradil Michal Baránek, ktorému sa podarilo mužstvo priviesť na konečné 8.miesto.
Niekoľkoročné skúsenosti trénera Moravca z košickej Lokomotívy sa mu zdarne podarilo uplatniť v Tatrane Prešov, ktorý sa po tuhom boji umiestnil len o bod(!) za už päťhviezdičkovým Spartakom Trnava. Mestský rival Loky, TJ VSS, sa napriek odchodu trénera Vengloša a niekoľkých kľúčových hráčov vyšvihol na konečné 3.miesto. Lokomotíva sa pred sezónou 1972/73 posilnila o Pavla Pencáka (Stropkov), novým kormidelníkom bol vymenovaný Ladislav Kačáni. Vojenčiť však odišiel brankár Seman (Dukla B.Bystrica) a Pšúrny (Dukla Praha). Na jeseň sa železničiarom podarilo dosiahnuť 5.miesto, na konci sezóny boli šiesti.
Ročník 1973/74 nepatril medzi najšťastnejšie – po jeseni mužstvo na 13.mieste opustil tréner Kačáni. Jeho nástupcom sa stal Teodor Reimann, ktorý sa odchodom zo ZVL Žilina, posledného mužstva po jesennej časti, snažil zrejme uniknúť blamáži. Stalo sa však presne opačné – Žilina po vydarenej jari vedená M.Baránkom skončila piata, kým košická Lokomotíva na predposlednom 15.mieste. Nepomohol ani návrat J.Módera z pražskej Dukly, ani predsezónne posily v podobe rezervného brankára Jozefa Gašparíka (Rožňava) a obrancov Mariána Černického (Lipt.Mikuláš) a Ondreja Mantiča (Trebišov).
Pre sezónu 1974/75 sa Lokomotíva teda stala účastníkom II.celoštátnej ligy a v nej si v čo možno najkratšom čase vybojovala opäť vybojovala postup do najvyššej súťaže. Triumfovala osem bodov pred Jednotou Trenčín. Do kádra pribudol zo Spišskej Novej Vsi Ján Kozák, ktorý sa neskôr vypracoval na lídra a špílmachra mužstva.
Sezónou 1975/76 sa akosi začal ústup slovenských družstiev z popredných pozícii. Slovan Bratislava skončil druhý, Inter sa v priebehu celej súťaže pohyboval v strede tabuľky, avšak až štyri celky sa dostali do bezprostredného kontaktu s pásmom zostupu. Bola medzi nimi i košická Lokomotíva vedená Jozefom Jankechom. Na jar do mužstva pribudol Vladimír Dobrovič z Prievidze, ako aj vlastní dorastenci Pavol Pizúr a Peter Lovacký. Lokomotíve sa prvoligovú príslušnosť podarilo uhájiť konečným 8.miestom. Na Majstrovstvách Európy 1976 vybojovali futbalisti ČSSR zlatú medailu, výrazným podielom sa o ňu zaslúžil aj kmeňový hráč Lokomotívy Jozef Móder.
Košickí železničiari, už pod vedením trénera Michala Baránka, preukázali v ročníku 1976/77 výbornú výkonnosť, keď sa z jesennej 12.priečky vyšvihli na piatu. Treba povedať, že spomedzi slovenských oddielov I.ligy sa umiestnili najlepšie. V bránke dostával pred Flešárom stále viac priestoru mladý Stanislav Seman, no pre vojenskú službu v B.Bystrici chýbali Farkaš a Jacko. Doposiaľ najväčšie úspechy dosiahla Lokomotíva v pohárových súťažiach – najskôr ziskom Slovenského pohára. Vo štvrťfinále zdolala VSS Košice 3:2 na pokutové kopy po bezgólovej remíze, v semifinále prešla cez Jednotu Trenčín hladko 3:1. Vo finálovom dvojzápase so ZVL Žilina: vonku 0:2 a vysoko 4:0 na Čermeli, pričom tri góly dal Ujhely a jeden Fecko. Finále Československého pohára sa hralo jednorázovo na neutrálnej pôde v Prahe, kde Loky zvíťazila nad celkom Sklo Union Teplice 2:1. Oba góly Tepličanom nasúkal Ujhely. Z víťazstva sa radovali títo hráči: Seman – Mantič, J.Suchánek, Pencák, Dobrovič – Kozák, J.Móder, P.Fecko – Žitnár, Józsa, Ujhely.
Prvenstvo v Československom pohári umožnilo železničiarom štart v Pohári víťazov pohárov. V prvom kole vyradili švédsky Östers Växjö 0:0 a 2:2 gólmi Józsu a Dobroviča na ihrisku súpera. Nádejne hrali v druhom kole s Austriou Viedeň 0:0 vonku, doma Farkaš skóroval z pokutového kopu, no nato Uruguajčan Morales vyrovnal a vďaka gólu zo súperovho ihriska sa napokon z postupu tešili Rakúšania.
1977/78 – trinásty rok pobytu v najvyššej súťaži sa Lokomotíve vydaril najlepšie. Mužstvo viedol tréner Baránek, v bránke sa namiesto Flešára stal stabilnou oporou Seman, činnosť zanechal Hric, no pribudol Jiří Repík z Piešťan. Lokomotíva sa v tabuľke umiestnila na 3.mieste za majstrovskou Zbrojovkou Brno a Duklou Praha. Opäť sa teda stala najúspešnejším spomedzi slovenských zástupcov v I.lige, ktorých rady opustili až dvaja – bratislavský Inter a ZVL Žilina. Túto sezónu chýbalo tradičné košické derby, keďže VSS po minuloročnom zostupe účinkovali v SNL.
Ligová 3.priečka umožnila Lokomotíve štart v pohári UEFA – v prvom kole im žreb priniesol ostrieľaný taliansky klub AC Milano, ktorému boli dôstojným súperom. Na San Sire prehrali rozdielom jediného gólu 0:1, čo stále znamenalo reálnu šancu na postup. Rossoneri boli v hernej kríze, Košičania si na nich verili, čo dokumentuje i skóre ku koncu domáceho zápasu – 1:0 gólom Kozáka. To však na postup do II.kola stále nepostačovalo. V závere druhého polčasu sa navyše zranil Farkaš. Z bieleho bodu neskórovali Repík a Jacko, „diabli“ boli úspešnejší, postup do ďalšej fázy pohára UEFA oslavovali po penaltovom zlyhaní domácich za stavu 7:8. Lokomotíve k úspechu chýbal iba krôčik, kvalitný káder mal na viac...
Slabá v lige, najlepšia v pohári – to presne vystihuje účinkovanie Lokomotívy v sezóne 1978/79. Po jeseni obsadila 10.miesto, čo stálo stoličku trénera Baránka. Pred jarnou časťou posilnil mužstvo Prešovčan Pavol Biroš, vracajúci sa na východ republiky z pražskej Slávie, a Zdeno Kosť zo Svidníka. Kormidla sa ujal Jozef Jankech – pod jeho vedením sa síce železničiari prepadli o stupienok nižšie na konečné 11.miesto, no druhýkrát vo svojej histórii vystúpili na celoštátny futbalový vrchol víťazstvom v Československom pohári. Na ceste k zisku Slovenského pohára im stáli traja bratislavskí súperi – vo štvrťfinále ZŤS Petržalka, zdolaná pomerom 2:0, v semifinále sa porúčal Slovan CHZJD po výsledku 3:0. Vo finále remizovali s Interom na Pasienkoch 2:2 (góly Fecko a Dobrovič), no v Čermeli zvíťazili 3:0 (skórovali Józsa a dvakrát Móder). V Pražskom finále 9.mája 1979 zdolala Baník OKD Ostrava 2:1, teda rovnakým výsledkom ako pred dvoma rokmi Teplice. O víťazstvo sa zaslúžili gólmi Fecko a J.Móder. Víťazná zostava: Seman – Mantič, J.Suchánek, Biroš, Dobrovič – Kozák, Józsa, G.Farkaš – Jacko, P.Fecko (Repík) – J.Móder (Ujhely).
V Pohári víťazov pohárov sa mužstvo prepracovalo opäť iba do druhého kola – v 1.kole získalo skalp rakúskeho SSW Innsbruck 2:1 a 1:0, no neporadilo si s chorvátskym celkom NK Rijeka 2:0 a 0:3.
Hlavnou úlohou trénera Jankecha pre sezónu 1979/80 bolo zlepšiť postavenie Lokomotívy v tabuľke I.ligy. Mužstvo sa posilnilo o Stanislava Strapeka z Popradu, pred jarnou polovicou pribudli Ivan Čabala a Alexander Péter (Veľké Kapušany), neskôr sa z vojenčiny vrátil Ľudovít Žitnár (B.Bystrica). Po jeseni boli železničiari štvrtí, no do konca ročníka sa prepadli na 8.miesto.

Pokles výkonnosti v najvyššej súťaži
Slovenský futbal najlepšie reprezentovala v ročníku 1980/81 košická Lokomotíva pod vedením Andreja Ištóka. Jediným získaným hráčom bol Ladislav Vankovič z Frýdku-Místku, no veľa mužov z kádra ubudlo – narukovali Kozák (Dukla Praha), Biroš, Ujhely, M.Suchánek a Móder prijal zahraničné angažmán v rakúskom Grazi. Po jeseni i skončení súťaže sa železničiari umiestnili na 5.mieste. Po štyroch rokoch opustil najvyššiu súťaž druhý košický celok, ZŤS Košice (premenovaný z VSS). Košice zaznamenali posledné mestské derby v rámci spoločnej česko-slovenskej súťaže.
Rovnaké umiestnenie si Loky pripísala i nasledujúcu sezónu (1981/82), rovnako vedená A.Ištókom, hoci sa posilnila len o Miroslava Miškufa z vlastného dorastu. V sezóne 1982/83 účinkovalo v I.lige sedem slovenských družstiev, spomedzi nich bola Lokomotíva tretia, celkovo však desiata.
V sezóne 1983/84 sa Loky na lavičke s Jozefom Jankechom umiestnila na konečnom 8.mieste, najlepšie zo slovenských družstiev obstála Dukla Banská Bystrica (4.miesto). Nasledujúci ročník (1984/85) sa železničiarom podarilo prebojovať do finále Slovenského pohára, kde narazili na Tatran Prešov. Doma so vzdorujúcimi Prešovčanmi uhrala zostava: Figura – Kunzo, M.Suchánek, Kopej (Máčaj), Repík – Strapek, P.Fecko, Čabala, Péter (Fedor) – Vankovič, Andrejko iba remízu 1:1. Skóroval Fecko. V Prešove hrala Lokomotíva v zložení: Figura – Kunzo, Čabala, M.Suchánek, Repík – P.Fecko, Strapek, Péter – Andrejco (Máčaj), Vankovič (Diheneščík), Andrejko. Výsledkom bolo najtesnejšie víťazstvo 1:0, ktoré zabezpečil Alexander Péter.
Finále Československého pohára sa hralo 23.júla 1985 v Příbrame. Lokomotíva nastúpila v tejto zostave: Figura – Kunzo, Čabala, M.Suchánek, Máčaj (Andrejco) – Strapek, P.Fecko, Péter, Repík – Vankovič, Andrejko. Predošlé pohárové úspechy, z ktorých jeden oslavovala Loky práve s trénerom Jankechom, si tentoraz nezopakovala. Vojakom pražskej Dukly podľahla 2:3. V lige zaznamenali železničiari 10.miesto.
V pokročilých 80.rokoch už tradičné slovenské futbalové oddiely zďaleka nepredstavovali takú kvalitu, ako tomu bolo v minulosti. Najlepšie umiestnenie dosiahla znova Dukla Banská Bystrica, aj to až 9.miesto. Z dvoch vypadávajúcich v sezóne 1985/86 boli dva kluby slovenské – okrem Interu Slovnaft Bratislava sa na koľaj smerujúcu do Slovenskej národnej ligy dostala aj pätnásta Lokomotíva Košice. Najvyššiu súťaž opustila po jedenástich rokoch a už sa do nej nevrátila. Pritom na udržanie stačil jediný bod! V Slovenskom pohári púť Lokomotívy skončila už v 3.kole, keď podľaha súperovi z I.SNL - košickej ZŤS-ke.

Účinkovanie v SNL
Kým Interu sa podarilo už v nasledujúcom ročníku (1986/87) vrátiť medzi elitu, košická Lokomotíva nepatrila svojimi výkonmi medzi favoritov ani v SNL. Na rad prišli opäť košické derby, i keď už nie s takým leskom, ako pred rokmi. Lokomotíve sa mestského rivala ZŤS podarilo doma zdolať 2:0 a na Všešportovom areáli s ním remizovať 0:0. Železničiari k postupovej priečke ani nepričuchli, obsadili 7.miesto.
1987/88 – po chabom vystúpení v SNL sa Lokomotíva nielenže umiestnila až za ZŤS, ale skončila na 15.mieste len o jeden bod pred poslednou ČH Bratislava. Takéto umiestnenie vzhľadom na troch zostupujúcich znamenalo prepad o súťaž nižšie. Dôvodom presunu do II.SNL bola tiež rozsiahla úplatkárska aféra, do ktorej sa zaplietli aj funkcionári košického celku.
1988/89 – hoci v II.SNL sa nachádzalo niekoľko ambicióznych vidieckych družstiev, košická Lokomotíva bola nad ich sily. V súťaži zaznamenala iba tri prehry: doma so ZVL Bytča 0:2, na ihriskách súperov zhodne 3:1 s Bukózou Vranov n.Topľou a Energetikom V.Kapušany (ktoré však od Loky dostali na Čermeli výprask 9:0!). Lokomotíva teda v II.národnej lige triumfovala, a to s odstupom 12 bodov od druhej Bardejovskej Novej Vsi.
V ročníku 1989/90 po roku účinkovali znova v druhej najvyššej súťaži. So svojim mestským rivalom, ktorý medzičasom zmenil názov na starý-dobrý – VSS, uhrali doma remízu, no na VŠA prehrali 2:3. Konečné umiestnenie – 12.miesto.
1990/91 – tentoraz strojári brali v mestskom derby všetky body (výsledky Loky 0:2 a 1:3), ich cieľom bol postup – napokon však skončili druhí za trnavským Spartakom. Lokomotíva obsadila v zhustenom strede tabuľky 10.miesto.
1991/92 – herný prejav a výkony košickej Lokomotívy sa pod vedením trénera A.Ištóka oproti predošlým rokom mierne zlepšili, potešilo konečné 4.miesto o skóre za VSS (vzájomné zápasy 1:0 a 1:2). V lige účinkoval aj tretí košický celok, TJ VSŽ, výdatne podporovaný železiarňami, ktorý za postupujúcou Nitrou obsadil 2.priečku. Loky na ich pôde prehrali 0:1 a v Čermeli ich zdolali 2:1. Úspechom bol aj postup do finále Slovenského pohára – 13.mája 1992 v Dolnom Kubíne nastúpila za železničiarov táto zostava: Rodák – Ištók, Kočerha, Polomský, Čajka – Jantek (Matulaj), Štecák, Kasana, Kysela (Urban) – Popovec, Plichta. Súperom im bol Tatran Prešov, tak ako naposledy pred siedmimi rokmi. Tentoraz sa však tešili „koňare“, a to po víťazstve 2:0. Bol to však posledný väčší úspech Lokomotívy Košice.

Loky v slovenskej I.lige
1992/93 – vzhľadom na chystané a uskutočnené rozdelenie Česko-Slovenska posledný ročník SNL. Lokomotíva obsadila 6.miesto s desaťbodovým mankom na víťazný 1.FC Košice (vznikol z VSS za podpory Východoslovenských železiarní), s ktorým vo vzájomných zápasoch prehrala 1:4 a doma remizovala 1:1. S dosluhujúcim TJ VSŽ Loky zvíťazila na Čermeli 3:2 a remizovala 0:0. Konečným šiestym miesto si „železničiari“ zabezpečili postup do novovytvorenej I.slovenskej ligy.
V najvyššej futbalovej súťaži Lokomotívu úplne zatienil nahor sa derúci mestský rival. 1.FC sa mohol spoľahnúť na štedré finančné dotácie od Rezešovych Východoslovenských železiarní, kým situácia Lokomotívy nebola zďaleka taká ružová. Železnice samy zápasili s existenčnými problémami, preto vydávanie peňazí na akékoľvek iné aktivity, ako udržanie chodu spoločnosti, bolo neprípustné. V lige obsadilo mužstvo 8.miesto, v košickom derby sa zrodili výsledky: 2:2 (doma) a 0:1.
Nasledujúce ročníky to nebolo o nič lepšie – 1994/95 9.miesto, výsledky mestského derby 3:2 (doma) a 1:3; 1995/96 opäť 8.miesto, derby 0:3 (doma) a 1:2. V sezóne 1996/97 vybojovalo kvalitne obsadené mužstvo 1.FC ligový titul, v súboji s „tigrami“ vyšli Loky len s jedným bodom za remízu: 1:2 na Čermeli a 1:1 na pôde konkurenčného 1.FC. Lokomotíva sa musela uspokojiť s konečným 10.miestom.
Azda najkritickejším rokom v histórii klubu bol rok 1998. V ligovom ročníku 1997/98 zažívalo mužstvo jeden neúspech za druhým, v posledných dvoch doterajších košických derbyzápasoch prehrala Loky s 1.FC v oboch prípadoch: na vlastnom trávniku 0:3 a vonku 1:5. S oranžovo-čiernymi sa Lokomotíva naviac ešte stretla v dvojzápase semifinále Slovenského pohára. V prvom zápase podľahli „železničiari“ 0:3, do druhého nastúpili v exhibičnom tempe, no prvotné jednogólové vedenie 1.FC otočili po polčase na 3:1. Presne mierili M.Daňko, Kisel a R.Móder. Zostava: Rodák – Urban – Mihálik, Vidumský, Ondrík – M.Daňko, Kisel, Obšítnik, Gajdoš – Pecelj, Korínek. Mužstvo viedol tréner Juraj Szikora. Do finále pohára postúpil 1.FC Košice, neskorší obhajca majstrovského titulu.
Finančné ťažkosti klubu sa vystupňovali na jar 1998, keď odstúpil hlavný sponzor, spoločnosť Inter-trade. Hráčom meškali výplaty, rovnako tak rástli dlhy za energie a nájom štadióna. V Superlige obsadila FK Lokomotíva Košice 15.priečku o bod za BSC Bardejov a spolu s Dunajskou Stredou súťaž opustila. Tu sa existencia tradičného košického futbalového klubu končí. V poslednom prvoligovom ročníku obliekali dresy Lokomotívy hráči: Patrik Brezovaj, Martin Daňko, Martin Gajdoš, Ondrej Ištók, Radomír Kozinka, Karol Kisel, Marcel Korínek, Miroslav Matulaj, Štefan Mihálik, Tomáš Medveď, Roland Móder, Martin Obšítnik, Milan Ondrík, Ladislav Onofrej, Milijan Pecelj, Ivo Pilip, Michal Račák, Marek Rodák, Marián Staš, Gabriel Ungvölgyi, Martin Urban, Viliam Vidumský.

Zánik starej Lokomotívy a súčasnosť
Systematická likvidácia Lokomotívy zo strany predovšetkým Rezešovho 1.FC vyústila do núteného odchodu z Čermeľa. A-mužstvo a starší dorast zakotvili na istý čas v Krompachoch, mladší dorast a žiacke kategórie ostali v Košiciach. Počnúc sezónou 1999/00 spolu s novovytvoreným mužstvom staršieho dorastu štartuje oddiel ako FK Lokomotíva PČSP Košice. Muži museli začať od nuly, v I.triede Košice-mesto, no postupne nižšími súťažami napredovali. Domovom im bola Družstevná nad Hornádom. V súčasnosti oddiel účinkuje v regionálnej III.lige východ ako FC Lokomotíva Košice, kam si zabezpečil postup prvenstvom v IV.lige v sezóne 2005/06. Mužstvo je sponzorsky zabezpečené, cieľom je ďalší postup. Problémom ostáva štadión – istý čas po návrate z Krompách mala Loky za domovský stánok štadión TJ Spoje na Terase, treťoligový ročník 2006/07 odohrala v mestskej časti Krásna, dnes pôsobí v Nižnej Myšli. Ako fanúšik dúfam, že modro-bielym sa napokon podarí vrátiť do mesta, i keď Čermeľ je zatiaľ v nedohľadne...
Pri súčasnej stabilizovanej existencii Lokomotívy ostáva teda len veriť, že nepotrvá dlho, a tí Košičania, ktorí ešte celkom nestratili záujem o futbal, si opäť budú môcť vychutnať atmosféru mestského derby, respektíve priaznivci Loky znova oslávia návrat svojho mužstva medzi elitu.

LOKOMOTÍVA DO TOHO !!!

Lokomotíva v minulosti:
Dynamo ČSD Košice v časoch, keď pôsobilo v najvyššej súťaži (zľava): J.Hučka, Matys, Nepko, Iľko, Polgár, Zibrínyi, A.Polák, F.Fecko, Putera, Dobay, Greškovič Prvoligové mužstvo TJ Lokomotíva v sezóne 1975/76 (zhora zľava): Mantič, Pizúr, Lovacký, ?, Ujhely, Žitnár, Kohoutek, Hric, Seman, Kocák, Višňovský, Kretovič, Marcinko, Pencák, Keruľ, Kolesár, Flešár, asist.trénera Paulínsky, Józsa, Dobrovič, J.Móder, Dr.Michalko, J.Suchánek, Kozák, P.Fecko, tréner Baránek
Dorasteneckí majstri ČSSR v sezóne 1970/71 (zhora zľava): Seman, Barna, Jacko, Fialek, Havran, Boroš, Keruľ, Kazmer, Hric, Lipovský, Kardoš, Cibuľa, Ujhely, Šarišský, chýba P.Fecko Víťazi Českosovenského pohára 1979 pred pražským finále (zhora zľava): Dobrovič, J.Suchánek, Józsa, Jacko, Kozák, Biroš, G.Farkaš, P.Fecko, Seman, Mantič, J.Móder
Slávni hráči:
Anton Flešár
Narodený 8.5.1944 v Stropkove
Hral v oddieloch: Partizán Bardejov (1962-64), Dukla Praha (1964-66), Lokomotíva Košice (1966-79), VSŽ Košice (do 1984)
V Dukle náhradník, v Lokomotíve chytal stabilne dlhé roky. V SNL si zahral aj v útoku. Ako brankár dal dokonca gól z výkopu. Vo federálnej lige odohral 260 zápasov. S pražskou Duklou získal titul (1965/66) s Lokomotívou vyhral Československý pohár (1977). Československo reprezentoval 2-krát. Zúčastnil sa aj na MS 1970.
Ladislav Józsa
Narodený 16.1.1948 v Csávoly, Maďarsko
Hral v oddieloch: Slavoj Sládkovičovo, Spartak Komárno, Lokomotíva Spiš.N.Ves, Lokomotíva Košice (1971-79), Jednota Trenčín (1979), DAC Dun.Streda (1979-80)
Útočník charakteristický neobyčajne tvrdou strelou, presný zakončovateľ akcií. Spravidla pálil vysoké lopty zo šestnástky. Vo federálnej lige odohral 225 zápasov, dal 108 gólov. S košickou Lokomotívou dvakrát vyhral Československý pohár (1977, 1979), s klubom účinkoval v PVP i pohári UEFA. Je trojnásobným kráľom strelcov (1972/73, 1973/74, 1976/77), tiež členom Klubu ligových kanonierov. Československo reprezentoval raz, neskóroval.
Ján Kozák
Narodený 17.4.1954 v Matejovciach nad Hornádom
Hral v oddieloch: Lokomotíva Spiš.N.Ves (1972-73), Lokomotíva Košice (1974-79), od 1980 Dukla Praha, neskôr Seraing Lutych (Belg.) a AC Bourges (Fr.), po návrate opäť Lokomotíva Košice (SNL)
Záložník, ofenzívny stredopoliar s čuchom na góly, tvorca hry, nahrávač. Typický húževnatosťou a vysokou hernou aktivitou. Vo federálnej lige odohral 163 zápasov, dal 36 gólov. S košickou Lokomotívou dvakrát vyhral Československý pohár (1977, 1979), s klubom účinkoval v PVP i pohári UEFA. S Duklou Praha získal titul (1981/82) a ČS-pohár (1981). Je Najlepším futbalistom roka 1981. Československo reprezentoval (aj ako kapitán) 55-krát, dal 11 gólov. Na ME 1980 získal bronzovú medailu. Zúčastnil sa aj na MS 1982.
Jozef Móder
Narodený 19.9.1947 v Tvrdošovciach
Hral v oddieloch: Družstevník Tvrdošovce (1960-65), Inter Bratislava (1966-67), Lokomotíva Košice (1967-71), Dukla Praha (1971-73), Lokomotíva Košice (1973-80), neskôr Grazer AK (Rak.)
Rýchly a vytrvalý záložník s tvrdou strelou, kvalitný technik, dirigent hry, obávaný strelec rohových kopov. Vo federálnej lige odohral 318 zápasov, dal 75 gólov. S košickou Lokomotívou dvakrát vyhral Československý pohár (1977, 1979), s klubom účinkoval v PVP i pohári UEFA. Československo reprezentoval 17-krát, dal 3 góly. Na ME 1976 získal zlatú medailu.
Stanislav Seman
Narodený 8.8.1952 v Košiciach
Hral v oddieloch: Lokomotíva Košice (1970-72), Dukla Ban.Bystrica (1972-74), Lokomotíva Košice (1974-84), Alki Larnaka (1984-87), neskôr znova Lokomotíva Košice a VSŽ Košice
Dlhoročná brankárska opora Lokomotívy i reprezentácie. Vynikal najmä na čiare, rýchlym reflexom a efektívnymi zákrokmi. Vo federálnej lige odohral 225 zápasov. S košickou Lokomotívou dvakrát vyhral Československý pohár (1977, 1979), s klubom účinkoval v PVP i pohári UEFA. Československo reprezentoval 28-krát. Na ME 1980 a OH 1980 získal bronzovú medailu. Zúčastnil sa aj na MS 1982.