Hoci pôvodne som tento víkend o túre vzhľadom na hlásené nie práve najpriaznivejšie počasie neuvažoval, predchádzajúce dva vydarené víkendy ma povzbudili k ďalšej aktivite. Sobotňajší večer som mal v mysli už dlhšie rezervovaný pre futbal, no napokon som sa na Letnú nevybral, odradilo ma počasie. Keďže však Sparta prehrala s Teplicami 0:1, som rád, že som tam nešiel a nevidel to. Počasie v nedeľu nemá byť práve ideálne na turistiku – zamračené a občasný dážď, čo ma však v mojom odhodlaní nijako nebrzdí. Večer krémujem vibramky a pripravujem veci, ráno vstávam pred trištvrte na šesť a za tmy opúšťam internát na Pelc-Tyrolke. Autobusom sa presúvam na Holešovice a metrom pokračujem na „hlavní nádraží“, kde s približne desaťminútovým predstihom kupujem lístok a nasadám na osobný vlak č.8812 smer Beroun. Počas jazdy juhozápadnými pražskými predmestiami a údolím Berounky, rozdeľujúcim územie národného parku Český kras na dve polovice, sa postupne rozvidnieva. Vzhľadom na nepriaznivé počasie a pomerne skorú rannú dobu vystupujem v Karlštejne jediný a hneď o 7:25 hodín zahajujem túru.
Od železničnej stanice, ležiacej na pravom brehu Berounky kúsok pomimo obce, známej najmä vďaka dobre zachovanému gotickému hradu, vystavanému v 14.storočí Karlom IV. za účelom uloženia korunovačných klenotov, postupujem po autoceste do okrajovej miestnej časti Poučník. Zelená, nie práva najlepšie značená trasa, sa stáča na trávou porastenú poľnú cestu stúpajúcu priamo hore kopcom. Keďže nemám chuť sa už v úvode zamočiť, pokračujem po málo frekventovanej asfaltke, obchádzajúcej kopec po severozápadnom úpätí. Vlhkosťou presýtený vzduch spôsobuje, že sa pri stúpaní riadne potím, už zakrátko sa musím vyzliecť až do krátkeho rukáva. Za ostrou zákrutou, kde sa mi Karlštejn, už tak slabo viditeľný v dôsledku nízkej oblačnosti a jemného oparu, vznášajúceho sa v údolí Berounky, definitívne stráca z dohľadu, stúpam až k areálu golfového ihriska a kúsok obďaleč míňam akúsi pieskovňu. Keďže sa nachádzam v území budovanom silúrskymi, prevažne karbonátovými usadeninami pražskej panvy, je pre mňa prítomnosť tejto pieskovne trochu neobvyklá – zrejme sa však jedná o relikty neogénnych či kvartérnych náplavov neďalekej Berounky, prípadne nejakého toku, ktorý bol jej predchodcom.
Klesajúc mokrou vozovkou úzkej, dvoma radmi stromov lemovanej lokálky, prichádzam do osady Vlence, odkiaľ je to už iba na skok do obce Liteň. Krátko pred pol deviatou sa zastavujem na tunajšej železničnej stanici, dnes plniacej už iba funkciu zastávky, zaujímavej najmä tým, že v rámci podbrdskej trate č.172 (Zadní Třebaň – Lochovice) je miestom, kde táto lokálka zdoláva prevýšenie terénu úvraťou. Pauzu v Litni využívam na neskoré raňajky, maďarskú klobásu s chlebom. K okraju inak nezaujímavej obce kráčam asfaltkou, vedľa hrobky rodiny Dabků potom križujem železnicu a následne kľukatiacou sa cestou klesám do údolia, sledujúc priebeh modrej značky. Stromoradím lemovaná miestna komunikácia je úplne pustá, nestretávam vôbec nikoho, človeka ani stroj. Pred štvrť na desať prechádzam obcou Svinaře a za križovatkou s akousi hlavnejšou cestou začínam výraznejšie stúpať.
Asfaltka, pokračujúca potom ďalej do brdských lesov, ma privádza na okraj osady Halouny. Objavuje sa prvý problém – mierne odratá ponožka mi otlačila kožu na päte, preto ju musím vymeniť. Stúpanie riedkym ihličnato-listnatým, vlhkosťou nasiaknutým lesom, je vcelku pohodové, prudko vystupujúci chodník obklopujú sute ordovických kremencov, prevŕtaných ichnofosíliou zvanou skolithos – vertikálnymi rúrkami po lezení červovitých organizmov v piesčitom substráte. Počul som, že Brdy sú vyhľadávaným revírom hubárov – vlhký les je pre bujnenie podhubia ideálnym prostredím. Zakrátko ma blatistá cesta privádza na vrchol stúpania, k rázcestiu Jezírko (na „hrebeni“ pohoria sa však žiadne ozajstné jazierko nenachádza). Bez nahliadnutia do mapy pokračujem modrou a ani v najmenšom mi nie je podozrivé, že najskôr postupne, ďalej už prudko klesám. Na nasledujúcom rázcestí, Pod Jezírkem, mi už je všetko jasné – postupoval som úplne opačným smerom a ešte k tomu klesaním. Situáciu však ešte je možné zachrániť – od križovatky modrej a žltej Pod Jezírkem kráčam hore krátkym výšľapom a nato mierne zostupujem do údolia Mokrolického potoka, kde na moment strácam smer. Stretávam prvých ľudí, ktorí sú mi podľa ksichtov povedomí z internátu. Zrejme si vyšli na opekačku. Veľkým prekvapením je nález salamandry škvrnitej (alebo ako sa hovorí v Čechách, škvrnitého mloka), čo skutočne nebýva každodennou záležitosťou – naposledy som tohto obojživelníka zazrel na Veľkom Inovci pred štyrmi rokmi.
Opäť stúpam a z lesa sa nakrátko vynáram vo páse vyrúbanom okolo vysokonapäťového vedenia. Výhľad do údolia Berounky je obmedzený, kalí no nízka oblačnosť, podobné by to zrejme bolo aj na neďalekom vyhliadkovom bode Babka, kam radšej ani nezachádzam. Ďalšie klesanie ma privádza nad obec Řevnice, kde sa na moment odkláňam od značenej trasy a postupujem lesnou cestou, aby som sa o niekoľko desiatok metrov napojil na ďalšiu, tentoraz zelenú trasu. Úvodom sa chodník odpája z lesnej cesty a prechádza malým „prielomom“ Babského potoka cez pomerne odolné ordovické kremence, tradične v barrandienskej stratigrafii nazývané ako „řevnické“. Kúsok povyše tvoria ostrohranné bloky tejto horniny celkom slušné kamenné moria. Zelená pozvoľna stúpa popod št.cestu II.triedy č.116 (Beroun – N.Knín), terén je nenáročný. Horšie je, že ma tlačí tentoraz druhá vibramka, a čo je ešte horšie – na pätnej kosti. Nepomáha ani prezutie ponožky a snaha akosi to „rozchodiť“, desať-pätnásť minút chôdze stačí na totálne „zmrzačenie“ už dávnejšie (v Slovenskom raji pred mnohými rokmi) poznačenú pätu. Po príchode na vŕšok Skalka (553 m.n.m.) sa krátko pred poludním skladám na vyhliadke nad Mníšekom pod Brdmi, vyberám proviant a pri pohľade na oparom zahalený horizont uvažujem, čo teda ďalej. Oproti ránu sa celkom vyčasilo, bola by škoda to „zabaliť“ takto zavčas, no ak budem pri chôdzi pociťovať bolesti, asi sa nebude dať inak.
Po bezmála polhodinovej obedňajšej pauze som opäť na nohách – nad kalváriu som to ešte nejako musel dokrívať, ale ďalej to prekvapivo ide vcelku bez problémov. Červenou trasou, dá sa povedať hrebeňovkou, postupujem na severovýchod, na Prahu. Prekračujem autocestu a nato ma široká lesná cesta v krátkom slede vedie dvoma rázcestiami – U Trojáku a U Šraňku. Z druhého menovaného sa odpája značená trasa smer Dobřichovice, kam by som v prípade pretrvávajúcich akútnych problémov s pätou mohol zbehnúť na vlak. Napokon však pokračujem v túre, červená trasa ma viac-menej po rovine o štvrť na dve privádza k rázcestiu Červená hlína. V okolí už stretávam viacero ľudí, najmä rodinky na prechádzke či horských cyklistov. Pred obcou Černolice nakrátko omylom schádzam z trasy, vrch Červená hlína (467 m.n.m.) obchádzam jeho severnými svahmi a z lesa sa vynáram pod prírodnou pamiatkou Černolické skály. Rozorvaný a členitý skalný zrub, známu lezeckú lokalitu, budujú opäť řevnické kremence.
Na zastávke ČSAD si dávam krátku pauzu na občerstvenie a následne zostupujem lúkami s výhľadom na vysielač Cukrák do dolinky Všenorského potoka. Rozhodol som sa pre skratku, preto nepostupujem červenou trasou, ale stáčam sa do chatovej osady a nato pomerne prudko stúpam asfaltovou cestou. Tesne pred Jílovišťom sa vraciam na značenú trasu, míňam rázcestie Pod Kamenem a po niekoľkých minútach pohodovej chôdze prichádzam na okraj obce. Odpočívalo na hranici lesa a lúky, s výborným výhľadom na 190 metrov vysokú vežu známeho televízneho a telekomunikačného vysielača Cukrák, využívam na krátku prestávku. Zadul chladný vietor, musím obliecť bundu.
Prechodom popod rýchlostnú komunikáciu R4 vstupujem do Jílovišťa, ktorým postupujem ďalej na sever po červenej, v protismere pomyselnej hrebeňovky Brdskou vrchovinou. Kúsok pred napojením obecnej cesty na R-ku sa stáčam na úzky lesný chodník, kráčajúc riedkym lesom, ktorého atmosféru značne narušuje šum prevádzky na neďalekej štvorprúdovke. Už onedlho prichádzam k vyhliadke na okraji strmého zrázu, tvoriaceho západnú stenu malebného údolia Vltavy, hlboko epigeneticky zarezaného do vrchnoproterozoických hornín kralupsko-zbraslavskej skupiny. Priamo pod vyhliadkou sa nachádza neveľká vodná nádrž Vrané nad Vltavou, situovaná vedľa rovnomennej obce, okupujúcej pravý breh klenúcej sa Vltavy. Začína sa postupné klesanie, končiace o 16:10 hodín na konečnej autobusov v najjužnejšej mestskej časti Prahy, v Zbraslavi. Povyše zastávky sa ešte kochám výhľadom na panorámu metropoly, ktorej dominujú najmä belavé panelové sídliska jej južných periférií, no celkom jasne je dovidieť až po žižkovský vysielač.
Keďže zo zmienenej zastávky práve nejde žiaden bus (inak ale jazdia pomerne často), pokračujem peši do Zbraslavi, kde sa v snahe dostať na okraj veľkolomu na úžitkové kamenivo motám tunajšími uličkami, až prichádzam na akési lúky, odkiaľ, ako zisťujem, zbehnúť dolu k rieke nie je až také jednoduché. Napokon sa mi však poradilo zliezť nejasne vyšľapaným chodníkom poza záhrady rodinných domov v dolnej, pozdĺž Vltavy situovanej časti Zbraslavi. Bez väčšieho zhonu pokračujem k železničnej stanici, ležiacej na opačnom brehu rieky. Nohy už mám teda dosť schodené, únava ma však zďaleka netrápi tak ako nepríjemný otlak na päte. K železničnej stanici Praha-Zbraslav prichádzam presne o piatej a mám celkom šťastie – na peróne už postávajú na pohľad netrpezlivo vyčkávajúci ľudia a vzápätí prichádza súprava RegioNova osobného vlaku č.9602 z Čerčan, s príchodom na pražské hlavné nádražie o 17:31 hodín. Tu prestup na metro a smer intrák. Na spomínaný otlak na päte sa nedíva najlepšie, i keď rozhodne sa na to neumiera... vzhľadom na blížiaci sa pochod v Slovenskom raji je to však určitá komplikácia.
Počasie - zrána zamračené a sychravo, na poludnie vyjasnenie, polojasno a slnečno, tep.asi 7-10°C Účastníci - Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
