Budapešť - 25.august 2008, po.



Keleti pályudvar - Baross tér - Rottenbiler ut. - Dembinszky ut. - Felvonulási tér - Hősök tere - Andrássy ut. (Kodály körönd, Oktogon) - Bajcsy-Zsilinszky út - Szt.István tér - Zrínyi ut. - Október 6 ut. - Szabadság tér - Vértanúk tere - Kossuth tér - Pesti alsó rakpart - Roosevelt tér (Széchenyi lánchíd) - Clark Ádám tér - Budavár - Clark Ádám tér - Budai alsó rakpart - Döbrentei ut. - Döbrentei tér - Szt.Gellért rakpart - Szt.Gellért tér - Bartók Béla út (Móricz Zsigmond körtér) - Kosztolányi Dezső tér /... Nagytétény ... Kosztolányi Dezső tér ... Keleti p.u./

Myšlienka vybrať sa vlakom do Budapešti sa zrodila zhruba pred dvoma-troma rokmi. Iniciátorom bol okrem mňa ešte Tomáš Kazán, neskôr sa nášho zámeru chytil aj Tomáš Radecký a Jano Harbuľák. Predchádzajúce letné prázdniny sa nám cestu do Budapešti nepodarilo uskutočniť, dôvod si už nepamätám, tentoraz je však všetko na správnej ceste. Na predposledný augustový víkend sme dohodnutí už niekedy od začiatku júla, detaily dolaďujeme až zhruba dva týždne pred termínom. Zo zostavy nám napokon vypadli Kazán s Magátovou a tiež kolega Radecký (ťažko pracujúci na Agrokomplexe :), definitívne teda pôjdeme štyria – Jano s Ivanou, Dušan a moja maličkosť.
Ráno vstávam okolo pol piatej, veci už mám pobalené, do Nitry ma vezie autom mama. Mohol som ísť aj prvým ranným vlakom, musel by som si však privstať. Takto vyrážame okolo piatej, na stanici v Nitre sme niečo po štvrť. Prvý je na mieste Dušan, krátko po mne prichádza aj dvojica Ivana – Jano. Fronta pri čakárni je pomerne dlhá, spiatočné lístky vychádzajú po 426 Sk. Osobný vlak č.5032 (Nitra – N.Zámky) opúšťa východziu stanicu o 5:37 hodín, smerujúc prebúdzajúcou sa krajinou Podunajskej roviny na juh. Cesta ubieha rýchlo, zastávka strieda zastávku – Dolné Krškany, Branč, Komjatice... Medzitým Ivana vyberá mapu požičanú v kníhkupectve a kolegov približne oboznamujem s trasou, ktorú by sme mali absolvovať.
V Nových Zámkoch vystupujeme o 6:27 hodín. Prestup by bol vcelku rýchly, nebyť 15-minútového meškania nadväzného rýchlika. Tým je express EN 377 Galileo Galilei z Františkových Lázní, pokračujúci cez Budapešť až do Záhrebu. Súpravu tvorí niekoľko českých i maďarských vozňov, nejaké priame vozne z Poľska, prevažujú lôžkové a ležadlové. Z Nových Zámkov vyrážame okolo 6:50 hodín po trati č.130 (Bratislava – Štúrovo) smerom na juhovýchod. Okolo štvrť na osem absolvujeme zastávku v hraničnej stanici Štúrovo, následne pokračujeme za mesto, kde je trať vklinená medzi rieku Dunaj a drobné sopečné pohorie Burda. Prechádzame ponad Hron i Ipeľ a vstupujeme na územie Maďarska. Za Szobom, prvou stanicou z maďarskej strany, preberám od Dušana výhru za tisícu návštevu ešte z minuloročného mája, nato obdivujeme zrúcaniny hradu Visegrád, ležiaceho na opačnom brehu rieky. Prejazd úžinou či zákrutou Dunaja, takzvaným Dunakanyarom, končíme v asi 30-tisícovom meste Vác. Ďalej už bez zastavenia prechádzame mestečkami Göd a Dunakeszi, až napokon vstupujeme do Budapešti. V samotnom meste míňame niekoľko menších staníc, pamätám si iba Rákospalota-Újpest. Trať sa z periférie stáča oblúkom do centra, kde ústi do stanice Keleti (východnej). Cesta do Budapešti sa končí okolo 8:40 hodín.
Po výstupe z vlaku robíme na peróne niekoľko fotiek, nato sa presúvame do veľkej haly stanice, ktorá je neporovnateľná so žiadnou železničnou stanicou u nás. Naposledy som takýto obrovský vestibul zažil azda pred dvanástimi rokmi v Prahe. Na rozdiel od kolegov, ktorí si peniaze zamenili v predstihu, mne táto povinnosť ostáva do Budapešti. Keďže obe zmenárne sú narvané, prišla mi vhod ponuka „veskláka“ postávajúceho pred jednou z nich. U nás už také čosi nefunguje.
Stanica Keleti je najväčšou a najvyťaženejšou z troch najdôležitejších budapeštianskych staníc. Budova bola vystavaná v 80.rokoch 19.storočia v štýle eklekticizmu. Nachádza sa v 8.okrsku hlavného mesta (Józsefváros) na námestí Baross tér. To je teraz kompletne „rozbombardované“, nakoľko tu prebieha výstavba novej linky podzemnej dráhy, metra č.4. Krížom cez námestie sa presúvame na Rottenbiler utca, rušnú ulicu smerujúcu na sever krížom cez mestskú časť Erzsébetváros. Pri areáli veterinárnej fakulty, kam sa mi však nepodarilo dostať, sa stáčame na Dembinszky utca. Úzka ulica, lemovaná po oboch stranách vysokými starými budovami, nás privádza na podstatne významnejšie námestie Felvonulási tér, ležiace na okraji mestského parku. Parkom, ktorý je o tejto dennej dobe takmer prázdny, prechádzame na opačnú stranu námestia, kde sa nachádza oceľovo-betónový pamätník revolúcii z roku 1956 a tiež exteriérovo nekonvenčne poňatá spoločná budova finančných inštitúcii ING a Deloitte.
Ako sa blížime k prvému opornému bodu, Námestiu hrdinov (Hősök tere), koncentrácia turistov sa zvyšuje. Námestie je jedno z turisticky najatraktívnejších miest v Budapešti. Jedná sa o monument tisícročnici Uhorska (1896), v strede je umiestnený miléniový obelisk obkolesený z dvoch strán polkruhovitou kolonádou a sochami významných postáv maďarských (čiže vlastne aj slovenských) dejín. Po okrajoch námestia stoja dve významné budovy – Hala umení a Múzeum krásneho umenia, obe architektúrou pripomínajúcou antické Grécko. Podobný monument, pravdaže venovaný úplne inej kapitole histórie, sa v Bratislave nachádza na Slavíne. Tam však nechodia zástupy turistov z celej Európy.
V postupe pokračujeme do užšieho centra po dôležitej tepne, Andrássy út. Ulica je pozdĺžne členená na tri časti, v strede s hlavnou autocestou lemovanou chodníkmi pre peších. Ako prvú dôležitejšiu budovu míňame galériu Kogart, nato schádzame pod zem, pozrieť si zastávku budapeštianskeho metra, najstaršieho na európskom kontinente, na Bajza utca. Na kruhovej križovatke Kodály körönd míňame rozsiahly Andrássyho palác, ďalej prichádzame na osemstrannú križovatku s ulicou Teréz körút, nazývanú Oktogon. Odtiaľ sa Andrássy út zužuje, prechádzame cez námestie Jókai tér, okolo monumentálnej neorenesančnej budovy Maďarskej štátnej opery až na križovatku s ulicou Bajcsy-Zsilinszky, kde máme na dohľad ďalšiu významnú a obdivovanú budapeštiansku pamiatku, neoklasicistickú Baziliku sv.Štefana. Na Námestí sv.Štefana (Szent István tér) sa skladáme k menšej pauze. Kolegovia si v blízkom stánku kupujú zmrzlinu, komunikujúc s predavačkou posunkami či veľmi zjednodušenou maďarčinou.
Väčšiu časť pešieho postupu už máme za sebou, premýšľame akú nasledovnú trasu zvoliť. S posledným pohľadom na baziliku, ktorej výstavba trvala 54 rokov (dokončená 1905), pokračujeme kúsok po Zrínyi utca, odkiaľ sa stáčame na Ulicu 6.Októbra. Táto nás privádza na Szabadság tér (Námestie slobody) – jedno z väčších priestranstiev v centre mesta. Sídli tu viacero významných inštitúcii – MNB (Maďarská národná banka), CIB Bank (jedna z najväčších komerčných bánk v Maďarsku), americké veľvyslanectvo a verejnoprávna televízia, ktorej budova zaberá celú západnú stranu námestia. V strede sa nachádza vchod do podzemných garáží, monument „vlajky“ a pamätník Červenej armáde. Počas nedávnych protivládnych nepokojov sa na ňom „vybúrili“ miestni nacionalisti, takže je teraz ohradený asi metrovým zábradlím. Na jeho mieste kedysi stála veľká maďarská zástava, po vojne ju však strhli sovietski vojaci.
Po krátkej ulici Vécsey utca sa dostávame na námestie Vértánuk tere, kde míňame sochu maďarského komunistického politika a vodcu revolúcie 1956, Imre Nagya. Stredobodom budapeštianskeho 5.okrsku (Lipótváros), celého mesta, a vzhľadom na to, že sa tu nachádza parlament, aj celého Maďarska, je známe Námestie Lajosa Kossutha. Budova maďarského parlamentu (Országház) bola postavená koncom 19.storočia, patrí teda k najstarším vládnym budovám v Európe. Druhý najstarší parlament v Európe je hojne navštevovaný, zo zadnej strany od námestie postáva dlhočizná fronta turistov čakajúcich na vstup. Dovnútra púšťajú po malých skupinkách a návštevníci sa nevyhnú policajnej prehliadke. Celý objekt je ohradený a monitorovaný, čo je zrejme tiež dôsledkom spomenutých protivládnych demonštrácii, ktoré sa v Budapešti odohrali zhruba dva roky dozadu. Na námestí sa nachádza ešte Etnografické múzeum, Ministerstvo poľnohospodárstva a rozvoja vidieka a sochy dvoch azda najvýznamnejších predstaviteľov maďarských dejín, Františka I. Rákociho a Lajosa Kossutha, v nadživotnej veľkosti.
Nezdržiavame sa tu dlho, poza parlament sa presúvame na neďaleké nábrežie Dunaja, pričom dosť nešetrne prebiehame hlavnú cestu na Pesti alsó rakpart. Pri rieke obdivujeme panorámu pravého brehu Dunaja, mestskú časť Buda (Budín) s hradom (vrátane Rybárskej bašty) a výrazným Kostolom sv.Mateja. Dunaj je v Budapešti azda dvakrát taký široký ako v Bratislave, akurát že na nábreží (aspoň v tých končinách) je kľudnejšie oproti nášmu hlavnému mestu. Na murovanej nábrežnej promenáde človeku hneď udrú do očí kovové, akoby „odložené“ topánky, symbolizujúce Židov popravených na konci vojny nacistami.
Po krátkej pauze na občerstvenie pokračujeme peštianskym nábrežím, lemovaným historickými budovami Maďarskej akadémie vied, k najbližšiemu mostu. Na Roosveltovom námestí, ktorému dominuje Gershamov palác, sa stáčame na Sečéniho reťazový most (Széchenyi lánchíd), najstarší z mostov spájajúcich Budín a Pešť (postavený 1849). Na opačnej strane ústí na námestie Ádám Clark tér. Ďalšie rušné miesto. Doprava od kruhového objazdu pokračuje tunelom popod hradný vrch do západnej, husto zastavanej časti mesta. Najrýchlejšou cestou na Budínsky hrad je kyvadlová pozemná lanovka – Budavári sikló. Po krátkej úvahe kupujeme spiatočný za 1400 forintov a vezieme sa na najvyššie položené miesto v Budapešti. Lanovku je najviac fascinovaný Dušan, nás ostatných zaujíma skôr nádherný výhľad na maďarskú metropolu, od kráľovského paláca najmä na Pešť.
Hradné nádvorie vypĺňa niekoľko historických budov, vrátane Alexandrovho paláca (Sándor palota) a mestského divadla, a tiež archeologické vykopávky. Z jeho opačnej strany sa ponúka výhľad aj na západnú časť Budína. Čo možno najrýchlejšie sme sa snažili vyhľadať verejné toalety. Následne sa z veľkého nádvoria presúvame pred kráľovský palác (Budavári palota), ktorý je súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. V jeho okolí sa motá asi najviac turistov. Znova si vychutnávame panorámu Pešti a Dunaja, križujúceho mesto od severu na juh, predtým, než sa pozemnou lanovkou vraciame na Ádám Clark tér.
Máme niečo pre druhou a pred sebou úlohu dostať sa do Tropicaria, bez ktorého návštevy nie sú kolegovia ochotní z Budapešti odísť a v prípade, že by som mal iný názor, asi by ma zabili. Nie som z toho nadšený, ale čo sa dá robiť. Osobne by som sa radšej motal po meste. So spojením do mestskej časti Nagytétény, kde sa spomínané Tropicarium-Oceánárium nachádza, by podľa všetkého nemal byť problém, čo však je horšie, nemáme kde kúpiť lístky. Na zastávkach chýbajú automaty a trafiky nikde. Napokon po dlhom blúdení budínskym nábrežím a Döbrenteiho ulicou sme narazili na nejaké potraviny typu „dreveňák“, kde Ivana s Janom kupujú lístky aj pre Dušana a mňa. Následne postupujeme frekventovanou ulicou Szent Gellért rakpart až na námestie Szent Gellért tér pri Moste slobody (Szabadság híd), tohto čase uzavretom. Dominantou námestia je kúpeľný hotel Gellért.
Širokou ulicou Belá Bartók út, ktorá je dôležitou dopravnou tepnou na mestskú časť Kelenföld, sa pomaly presúvame na zastávku, odkiaľ nám ide priamy spoj k Tropicariu. Prechádzame chaotickou križovatkou na Móricz Zsigmond körtér a krátko nato, už značne unavení, sa dostávame na námestie Kosztolányi Dezső tér. Na tomto mieste sa križujú dve hlavné autocesty prechádzajúce južnou časťou Budína, zastávok mestskej hromadnej dopravy je tu viacero, chvíľu trvá nájsť tú správnu. O spoje nie je núdza, k obchodnému centru Campona, kde sa Tropicarium nachádza, odchádzajú v pravidelných intervaloch. V buse môžeme konečne zložiť kosti a odpočinúť si. Nie nadlho, zakrátko sa k nám pridružil mierne podgurážený, anglicky hovoriaci miestny, snažiaci sa nasilu poradiť cestu do Tropicaria.
Krátko pred pol štvrtou vystupujeme pri obchodnom stredisku Campona v budapeštianskej štvrti Nagytétény, ležiacej už viac-menej na okraji mesta. Hneď sa teda poberáme do Tropicaria, ktorého prehliadka za 1900 forintov nám trvá asi hodinku. Mňa osobne veľmi neočarilo, navyše v reále bolo menšie než som čakal. Najzaujímavejší bol asi živý krokodíl v umelom jazere, obrovská kareta, či bazén s rajami a mantami, ktorých sa návštevníci môžu dotýkať. No a samozrejme žraloky. Neviem, či sa to iba mne zdalo, ale tie plexisklá dosť „ťahali“ oči. Všetci sú však spokojní. Po prehliadke Tropicaria je olovrant už nevyhnutný. Nebolo by od veci zájsť do maďarskej reštaurácie a dať si nejaké tie halászle alebo originál Segedín, no za prvé na to nie je čas, za druhé mám so sebou kopu jedla. Kým ja s Dušanom pojedáme vlastné zásoby (rezne, placky a pod.), Ivana s Janom vybehli do McDonalda. Na záver ešte nákup suvenírov, tým sa pobyt v Campone končí.
Späť na autobusovú zastávku Lépcsős utca (nachádza sa priamo pred obch.centrom) sa vraciame okolo 17:45 hodín, autobus nám ide zakrátko. Na Kosztolányi Dezső tér sa presúvame o zastávku ďalej, kde chytáme spoj priamo k stanici Keleti. Okolo Hotela Gellért sa vraciame na nábrežie Dunaja, ktorý vzhľadom na uzáveru Mosta slobody križujeme Alžbetiným mostom (Erzsébet híd). Autobus je narvaný a pri prejazde Pešťou sa ešte viac zapĺňa. Blaha Lujza tér je predposledná zastávka, bezpečne vieme, že na ďalšej bus opúšťame. Aj keby nie, typickú budovu stanice Keleti jednoducho nemožno prehliadnuť.
Z námestia Baross tér vstupujeme do vestibulu stanice a nejaký čas trávime v pohostinstve. Dušan z neznámych dôvodov nepije nič, ináč som kupoval colu pre Ivanu a Jana (čím vyrovnávam dlh) a sebe jedno maďarské fľaškové – Soproni ászok. Musím povedať, že chuťovo bolo nič moc, ale Maďari vo varení piva nikdy nevynikali. Vlaková súprava je už pristavená na prvom nástupišti (i keď v skutočnosti bolo označené ako nástupište VII.). Do odchodu vlaku stíhame ešte pofotiť halu stanice a nakúpiť suveníry.
Stanicu Budapest Keleti opúšťame o 20:00 hodín rýchlikom EN 376 Galileo Galilei (smer Františkovy Lázně), čiže rovnakým ako ráno. Počas prejazdu Budapešťou prebieha likvidácia zásob potravín, po slovenskú hranicu máme „stiahnutú“ i fľašu sektu, nanešťastie teplého, keďže celý deň som ho nosil v batohu. Zastavujeme vo Váci a Štúrove, no veľmi to nevnímame. Zotmelo sa, cestu sa sledovať aj tak neoplatí. Akurát po prejazde hraníc, okolo Chľaby, prichádza na pretras pozvanie od kolegu M.Laca na chatu, ktorá sa nachádza práve niekde tu. Možno sa cez víkend zastavíme...
Nočný rýchlik má pred sebou ešte dlhú-predlhú trasu, keď z neho v Nových Zámkoch vystupujeme o 21:46 hodín. Stanica je ľudoprázdna, okrem nás sa tam poneviera už len zopár potenciálnych cestujúcich. Chvíľu trávime na predstaničnom námestí, chvíľu vo vestibule, popíjame nápoje z kávomatu, posedávame na peróne a napokon aj v pristavenom vlaku – motorovom vozni rady 810. Osobák č.5035 vyráža z Nových Zámkov o 22:44 hodín smerom na sever. Únave sa nedá ubrániť, prvá zadriemala Ivana, zakrátko som aj ja „padol“. Keď som sa prebral, zdalo sa mi, že som chrápal celú večnosť, a pritom to bolo iba medzi Šuranmi a Komjaticami. Do Nitry, kde má motorák konečnú, prichádzame o 23:34 hodín. Za starých čias by som stíhal posledný vlak na Leopolodov, nadväzujúci na tento spoj, no bohužiaľ už nejazdí. Aspoň nie v pondelok. Po poslednej spoločnej fotke sa presúvame na parkovisko, odkiaľ už každý pokračuje svojou cestou. Domov idem autom s otcom.
Budapešť máme teda za sebou, výlet sa vydaril, môžeme konštatovať spokojnosť. Ostáva toho pomerne dosť, čo sme nestihli vidieť, najmä múzeá, z ktorých niektoré navyše bývajú v pondelok zatvorené. Trasu sme zvolili rozumne, prešli najdôležitejšie pamätihodnosti, ako bonus sa zviezli pozemnou lanovkou a plán splnili aj s ohľadom na Tropicarium. Na uvážení je, či sa nabudúce vyberieme opäť do Budapešti, alebo zvolíme iný cieľ. Vyberať je z čoho...

Počasie - polojasno, slnečno, bezveterno, tep.asi 30°C
Účastníci - Ivana Viderňanová, Ján Harbuľák, Dušan Varga, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Fotodokumentácia (výber):







© Text: Roland Nádaskay, Foto: Dušan Varga, Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2008