Po týždni uplynulom od poslednej túry znova nastal čas niekam vyraziť. Opäť platí, že potrebujem „prevetrať“ inak pred intrákom stojaci automobil a navyše nastávajúci víkend sa má podľa predpovedí udržať pekné počasie. V priebehu týždňa uvažujem, že by som zašiel až do Krušných hôr, kam sa vlakom dostáva z Prahy v rozumnom čase dosť ťažko. Najbližšie východisko je vzdialené asi sto kilometrov, čo je ešte celkom prijateľné. Na poslednú chvíľu však zisťujem, že nemám papierovú mapu a keďže sa mi nedarí dostať mapu v digitálnej podobe z počítača do telefónu, vzdávam to. Okrem toho ma to dosť ťahá do Českého stredohoria, kde by v zajtrajšom jasnom a slnečnom počasí mohli byť parádne výhľady.
Vstávam zavčas, už okolo štvrť na päť. Veci mám prichystané od predošlého večera, takže ráno sa už nejako zásadne nezdržiavam a od intráku vyrážam ešte za hlbokej tmy o 4:50 hodín. Cesty sú prázdne, ani premávka na diaľnici sa za hustú rozhodne nedá označiť. Ranná oblačnosť sa s brieždením rozťahuje a postupne odhaľuje jasné, zatiaľ ešte slnkom neosvetlené, šedivé nebo. Z diaľnice schádzam pri Lovosiciach, pár kilometrov ešte pokračujem hlavnou cestou na Most, až napokon vstupujem do Třebeníc, môjho dnešného východiska. V mestečku na úpätí vulkanických masívov Českého stredohoria je mŕtvo, na hlavnom námestí nikoho. Prezúvam vibramky, letmo nazerám do mapy a o trištvrte na šesť vyrážam.
Z centra sa stáčam na okraj mesta, kde križujem dnes už nečinnú železničnú trať z Lovosíc do Mostu, podchádzam hlavnú cestu rovnakého smeru a obďaleč prechádzam naprieč malými, súkromnými vinicami. Ocitám sa nad mestom, zahaleným v jemnom rannom opare. Teplota je už takto zrána vcelku prijateľná, teplomer v aute ukazoval 5°C, pri stúpaní hore kopcom sa teda celkom potím. Hodný kus nad mestom sa napájam na úzku asfaltku, ktorou vbieham do lesa. Zakrátko prichádzam na sedlo, odkiaľ sa po prudkom a dychberúcom výšľape o pol siedmej dostávam na hrad Košťálov, stojaci na rovnomennom čadičovom vrchu (481 m.n.m.). Po chvíľke na vydýchanie mám možnosť pokochať sa kruhovým výhľadom na okolie. Ranná údolná hmla, visiaca v podhorí, je priam ukážková. Pekné miesto využívam na raňajky. Pred zostupom sa ešte dívam na sever, kde sa čnie Milešovka, najvyšší vrch tohto pohoria a môj cieľ.
Od sedla pokračujem kus po asfaltke, z ktorej sa obďaleč odkláňam na dosť úzku, blatistú lesnú cestu. Na opačnej strane lesa ústim do neveľkej osady Boreč, ležiacej pod vŕškom rovnakého mena. Tento, hoci zdiaľky nepredstavuje výraznú krajinnú dominantu (ako napríklad naproti stojaci Lovoš), predsa len „vlastní“ jednu zaujímavosť – tou sú takzvané ventaroly, teda výrony vzduchu z puklinového systému vrchu, resp. kamenitej sute. Vďaka stabilným teplotným pomerom vnútri masívu v zime teplého a v lete naopak chladného. Úpätím tohto vrchu schádzam asfaltkou do osady Režný Újezd, odkiaľ pokračujem miernym stúpaním po poľnej ceste na obec Březno. Následne kráčam v ústrety Milešovke zvažujúcou sa asfaltkou do Velemína, kde je vzhľadom na blízkosť hlavnej cesty do Nemecka pomerne rušno.
Stúpanie prašnou cestou je zdĺhavé a jednotvárne, po čase ho začínam mať plné zuby. Po hodnej chvíli prechádzam z lúk do lesa, no slnečné lúče do mňa pomedzi koruny stromov dobiedzajú aj naďalej. Stúpanie je prudšie, no hlavný výšľap prichádza až od rázcestia Nad Velemínem (605 m.n.m., 9:15 hodín). Povyše križovatky s asfaltkou prechádzam na úzky chodník, ktorý sa krátko kľukatí severovýchodným svahom Milešovky a nato serpentínovito stúpa k vrcholu. Vyliezť nahor nie je sranda, dokonca aj ja musím zo dvakrát postáť a vydýchať sa. Na vrchole (837 m.n.m.) sa ocitám o 9:40 hodín. Výhľad z najvyššieho vrchu Českého stredohoria nie je nič moc, z juhu oslepuje žiara slnka a rozhľadňa, patriaca k observatóriu ÚFA, je verejnosti neprístupná. Možnosť sadnúť si využívam na desiatu.
Pred sebou mám ešte tú väčšiu polovicu zamýšľanej trasy. Zostup zahajujem po asi štvrťhodinovej pauze. Cestou z Milešovky míňam množstvo turistov a výletníkov, ktorých pekné počasie vypudilo do lesov. Nahor sa hrnú muži, ženy, deti i starci, naozaj davy. Klesanie končí v neveľkej osade Černčice, odkiaľ opäť výšľapom po lesnej ceste pokračujem k akejsi hájovni. Ďalej kráčam relatívne bez prevýšenia úzkou asfaltkou, pričom po uplynutí bezmála štvrťhodiny sa ocitám na križovatke s autocestou, na rázcestí Pod Březinou (571 m.n.m., 10:45 hodín). Teplota vzduchu dnes dosahuje vrchol, na marec je neobvyklých 20°C. Na každom väčšom kopci sa zo mňa teda riadne leje.
Od rázcestia Pod Březinou mierne stúpam lesnou cestou, po chvíli sa mi úzkym pásom vysekaným do dubového lesa otvára výhľad na neďaleké zrúcaniny hradu Sukoslav a časť v podhorí ležiacej Mosteckej panvy. Po výšľape sa ocitám na sedle, označenom rázcestím U Velké jedle (675 m.n.m.). Po krátkej prestávke na vydýchanie sa zostupom dostávam do obce Lukov (505 m.n.m., 11:50 hodín). V snahe si trasu mierne skrátiť pokračujem po neznačenej poľnej ceste, z ktorej južne od Lukova prechádzam na asfaltku. Keďže pôvodný zámer vyliezť na neďaleký vrch Hradišťany rusím, nakoľko by to bola dosť obchádzka, zotrvávam na asfaltke idúcej do obce Lhota. Pri rázcestníku si o trištvrte na jednu dávam krátku pauzu, ďalej pokračujem kus cez les a vzápätí opäť asfaltkou na lokalitu Děkovka. Únava ma zmáha, potrebná je ďalšia pauza.
Odpočinutý pokračujem po modrej na vrch Hrádek, označovaný aj ako Oltářík. Na jeho temene stojí hrad (husitská pevnôstka) rovnakého mena a kruhový výhľad na okolie - ako na severne ležiaci masív Milešovky, tak na členité podhorie prechádzajúce do Dolnooháreckej tabule – stojí za namáhavý, no našťastie pomerne krátky výšľap. Hore sa na slnku vyhrieva jeden starší turista z Mostu, s ktorým som si diskusiou skrátil obedňajšiu pauzu. Z „hradu“ schádzam skratkou mimo značky do osady Děkovka a ďalej zostupom do obce s dosť atypickým názvom – Pnětluky. Kľukatou cestou vedúcou z tejto obce sa v nepríjemne ostrom slnku vlečiem k akejsi hlavnejšej ceste a nato stúpam krížom cez pole nad obec Obřice, ležiacu na úpätí kopca zvaného Vršetín (469 m.n.m.). Tento je vďaka svojej polohe na samom okraji Stredohoria neprehliadnuteľný. Zo severnej strany je vrch „vyhlodaný“ dnes už nečinným lomom na čadič.
Na opačnej strane kopca znova križujem pole, ktoré je po posledných dvoch-troch týždňoch sucha bez problémov schodné. Pred sebou mám opäť skalné bralo Košťálova, lesknúce sa v ostrých lúčoch na západ sa uberajúceho slnka. Pozvoľna schádzam k hlavnej ceste, kde sa pripájam na červenú značenú trasu a nato vstupujem do Třebeníc. Naprieč hlavnou ulicou, oproti ránu podstatne živšou, sa presúvam na námestie ku kostolu, kde o štvrť na štyri končím. Hoci som nezdolal prvotne uvažovanú trasu, i tak sa dnešná vychádzka vydarila. Počasie prialo a výhľady boli najlepšie, aké len Stredohorie dokáže poskytnúť. Pred odjazdom ešte dojedám zvyšok proviantu a v blízkej „vietnamskej“ samoobsluhe dokupujem niečo na pitie. Cesta do Prahy ide hladko, na intrák sa vraciam pred piatou.
Počasie - polojasno, prechodne polooblačno, slnečno, mierne veterno, tep. počas dňa 15-20°C Účastníci - Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
