Pochod v Slovenskom raji, ktorý sme úspešne absolvovali minulý víkend, už tento rok zrejme žiadnou inou akciou netromfnem. Napriek tomu, že v najbližšom období sa nič veľké nechystá, plánujem počas jesene uskutočniť, ak čas dá, čo možno najviac rozsahom a náročnosťou menších turistík. Mojím predsavzatím je nepremárniť ani jeden víkend. Začínam už týždeň pred pochodom, kedy som vybehol do pahorkatiny na juh od Prahy, ďalší výjazd plánujem do Českého stredohoria. Poslednú túru v tejto oblasti som absolvoval pred vyše rokom.
Z Prahy mi treba vyraziť skoro ráno, preto vstávam už krátko po pol piatej. Na hlavnej stanici som s miernym predstihom, na vlak Os 9502 (smer Mladá Boleslav) z Vršovíc čakám asi dvadsať minút. Prahu opúšťam ešte za tmy, rozvidnieva sa až kdesi okolo Neratovíc. V neďalekých Všetatoch v rýchlosti prestupujem na ďalší osobák, č.6406 z Lysej nad Labem do Ústí. Kvôli netradičnému architektonickému riešeniu tamojšej stanice, kde sú nástupištia po oboch stranách budovy, som ho však takmer prehliadol. Poloprázdnou súpravou, ubiehajúcou na sever ešte spiacou krajinou Polabia, prichádzam do mojej cieľovej stanice, Libochovan, o 7:35 hodín. Z vlaku vystupujem ako jediný. Pár minút ešte trávim setup-om GPS-ky, nato sa dívam do mapy a vyrážam.
Z ospalých, v hmle ponorených Libochovan smerujem poľnou cestou mierne stúpajúcou na okraj lesa. Krátko stúpam, na minútku sa potom zastavujem pri zvetranom odkryve rúl kryštalinika Českej brány, vystupujúcich spod terciérnych vulkanitov, nato opäť prechádzam lúkou a o 8:10 hodín sa ocitám na rázcestí nad Kalváriou (259 m.n.m.). Opar nad úžinou Labe, nazývanou príznačne Českou bránou, sa už pomaly rozplynul, južnejšie ležiace Lovosice a Litoměřice sú však ešte stále zahalené v hmle. Po krátkej zastávke na kalvárii, odkiaľ mám dobrý výhľad na dominantu okolia, vrch Lovoš, či o niečo vzdialenejšiu Milešovku, najvyšší vrch Českého stredohoria, pokračujem zostupom na okraj pooraného poľa a po niekoľkých minútach postupu tichým jesenným lesom sa dostávam ku Kamýku. Do obce vstupujem po asfaltovej ceste, prudko stúpajúcej hore hradným vrchom. Nato postupujem asfaltkou kúsok mimo značky, hrad teda obchádzam. Vstupujem do lesa a mierne stúpajúca, široká spevnená cesta ma privádza ku kaplnke sv.Jána Krstiteľa na rázcestí Pod Plešivcem (390 m.n.m.). Tu sa stúpanie stáva prudším, zavše sa začínam potiť. Kráčam úzkym, lístím a vlahou pokrytým chodníkom. Po niekoľkých serpentínach, križujúcich bazaltické kamenné more, sa ocitám na temene vrchu Plešivec (509 m.n.m., 9:15 hodín). Výhľad kazí jemný opar, vznášajúci sa nad okolitou krajinou. V popredí sa týči zrúcanina Kamýku, za ním ešte možno rozoznať údolie Labe a Lovoš. Viac nič.
Rozfúkal sa chladivý, povedal by som až nepríjemný vietor. Z Plešivca zostupujem modrou na križovatku s neznačenou lesnou cestou, ktorou po krátkej úvahe pokračujem ďalej na Hlinnú. Zakrátko stretám prvých ľudí, dôchodcov na prechádzke. V krajine vládne melancholická jesenná nálada – zožltnuté lístie sa prevaľuje po ceste v jemných poryvoch vetra, nízke slnko preniká rozplývajúcim sa oparom a nad hlavou sa rozlieha belasá obloha. Z Hlinnej po krátkej pauze na vydýchanie kráčam lúčnatým terénom na úpätí Holého vrchu. Poľná cesta ma privádza na bezmenné sedielko, kde križujem asfaltku a schádzam do neveľkej osady Kundratice. Lúky strieda les a ja opäť stúpam – hoci iba mierne. Po chvíli sa na rázcestí Pod Varhoštěm (510 m.n.m.) napájam na žltú trasu, vedúcu k rozhľadni. Vyššie značku kvôli krátkemu zamysleniu strácam, takže na vrchol Varhošte (639 m.n.m.) sa dostávam až po prudkom výšľape po kamenistom svahu.
Hodinky ukazujú 10:50 hodín, na obed je ešte priskoro, okrem toho ma od obedňajšej pauzy na tomto mieste odradzuje pomerne veľký počet ľudí, motajúcich v okolí rozhľadne. Na tú som samozrejme vyliezol i ja, výhľad však kvôli oparu za veľa nestál. Pod rozhľadňou chvíľku sedím nad mapou a ujasňujem si ďalšiu trasu. Míňajúc viacero výletníkov vystupujúcich k rozhľadni zbieham na Sedlo pod Varhoštěm, za ktorým pokračujem otvoreným, lúčnatým terénom na rázcestie Pod Homolkou (610 m.n.m.). Prašná cesta ťahajúca sa okrajom pasienkov, z ktorých niektoré sú ohradené či lemované elektrickými plotmi, ma o 11:40 hodín privádza do neveľkej, v údolí ležiacej obce Čeřeniště. Rýchlu pauzu využívam na občerstvenie (tatranku). Nato opäť prašnou cestou stúpam k rázcestiu nad dedinou. Po krátkom úseku naprieč lesom sa opäť ocitám na lúkach, tentoraz pri osade Němčí. Povyše, presne na poludnie, prichádzam k rázcestiu Trpasličí kameny (625 m.n.m.).
Keďže hodín je ešte pomerne málo, chcel som si cestu na Ústí mierne predĺžiť, smerovky som si však prezrel akosi lajdácky, a tak pokračujem kratšou variantou po červenej. Spevnenou cestou, kľukatiacou sa popod temená Trpasličích kameňov, Širokého vrchu a Malého Ostrého kráčam skoro až nežiaduco rýchlym tempom. Vpred ma ženie snaha popredbiehať výletníkov, ktorých smerom na sever s blížiacim sa Ústím pribúda. Mierne zostupujúc sa napájam na úzku asfaltku, míňam horáreň Sedlo a o 12:35 sa ocitám na rázcestí Pod Vysokým Ostrým (476 m.n.m.). Nastal čas na obedňajšiu pauzu, od rána som už poriadne vyhladol. Vyberám syr, klobásu a chleba, sadám pod strom, obedujem a vstrebávam melancholickú jesennú náladu. Pri pohľade do mapy zisťujem, že do konca mi už veľa nechýba – v podstate zbehnúť do údolia Labe, pozrieť si Ústí a sadnúť na vlak. Asfaltkou podchádzam Velký Ostrý a pozvoľna schádzam do Novej Vsi, osady na okraji mestskej časti Střekov. Civilizáciu však opäť opúšťam so vstupom do lesa, ktorým prudko, serpentínovito sa kľukatiacim chodníkom zostupujem do údolia Labe. Po približne polhodine som späť v Střekove. Hrubou vrstvou lístia pokrytý chodník pri hrade, strážiacom severný vstup do Českej brány, strieda asfaltová cesta. Po nej zostupujem do dolnej časti Střekova, pričom sa dostávam až k miestnej železničnej stanici (13:55 hodín).
Po frekventovanom nábreží pokračujem k železničnému mostu, ktorým prechádzam na ľavý breh rieky Labe. V dolnej časti mesta je všetko akési stiesnené – okolo sútoku riek Bíliny a Labe sa totiž nachádza križovatka hlavných ciest, železničný uzol a ešte aj historické centrum mesta. Tomu už zdiaľky dominuje kostol Nanebovzatia Panny Márie, obklopený povojnovou výstavbou. Úzkymi ulicami sa dostávam na hlavné Mírové náměstí, kde vyberám peniaze z bankomatu a pomaly sa presúvam k hlavnej stanici. Túru končím o pol tretej. Do odchodu vlaku ostáva ešte niečo vyše polhodina, no na pivko už zájsť nestíham. Vyčkávam teda v hale stanice, po tretej sa potom presúvam na perón, kde sa už medzitým zhromaždil celkom „slušný“ dav. Hrozí, že cestou do Prahy si postojím. Rýchlik R 617 Krušnohor prichádza z Chebu s nepatrným meškaním, Ústí nad Labem teda opúšťame až krátko po štvrť na štyri. Vlak je narvaný, no miesto sa mi ušlo. Cesta ubieha pomerne rýchle, v Holešoviciach vystupujem už krátko po štvrť na päť. V Prahe som teda pomerne zavčas, no s túrou som i tak celkom spokojný. Večer je ešte v pláne pivko s Mariánom.
Počasie - zrána oblačno, hmla, neskôr vyjasnenie, polojasno, slnečno, mierne veterno, teplota 12-16°C Účastníci - Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
