České středohoří - 9.október 2010, so.



Tréning na tohtoročný Slovenský raj som zobral naozaj vážne – po minulej túre v Českom krase som sa však cítil dosť „rozbito“, vzhľadom na nedostatočne rozchodenými vibramkami otlačené chodidlá a zrasovaný bedrový kĺb, čo považujem za signál, že ešte je čo zlepšovať. Na nasledujúci víkend preto plánujem ďalšiu vychádzku. V priebehu týždňa som si obstaral mapy niekoľkých nie príliš od Prahy vzdialených pohorí, ktoré v najbližšom období plánujem detailnejšie preskúmať (už by sa po tých dvoch rokoch patrilo!). V piatok by som mal čas od času mať prednášku o polárnych oblastiach, tá sa však tentoraz ešte nekoná. Napriek tomu nevyrážam do terénu, a ani na futbal, keďže tento víkend je reprezentačná prestávka. Všetku svoju pozornosť som obrátil na dokončenie zápiskov z Tatier na bicykli a ich zavesenie na web.
Počasie na víkend bude podľa hlásenia meteorológov znamenité. Pre sobotňajšiu túru vyberám České stredohorie, podľa mňa jedno z najzaujímavejších pohorí v Čechách, ktoré som doposiaľ navštívil iba raz, no veľmi sa mi zapáčilo a predsavzal som si niekedy sa tam vrátiť. Spojenie do východiska túry, Lovosíc, nie je úplne podľa mojich predstáv, napriek tomu som sa rozhodol „prekonať“ a využiť skorší vlak o pol šiestej. Bzučanie telefónu ma z „hibernácie“ prebúdza o 4:20 hodín, no posteľ opúšťam až zhruba dvadsať minút nato, a nie som tým práve nadšený. Veci som pobalil už včera večer, bez nejakých okolkov teda o piatej opúšťam internát, prázdnou 112-kou sa veziem na Nádraží Holešovice, kde kupujem lístok na vlak a niekoľko minút ešte trávim čakaním na príchod rýchlika. Praha je zahalená do tmy a ovzdušie je chladné. Na moje počudovanie sa na ranný rýchlik zišlo dosť ľudí, R 440 Excelsior (Košice – Cheb), známy azda každému cestovateľovi a turistovi z Česka a Slovenska, vyráža z Holešovíc o 5:29 hodín. Normálne tento vlak premáva cez Beroun a Plzeň, tentoraz však, zrejme z dôvodu nejakej výluky, ide odklonom cez Ústí nad Labem. Do Lovosíc mám tak hodinu čas, ktorý sa snažím tráviť čítaním „Egypťana Sinuheta“ – čo je však pri sliepňajúcej lampe v kupé trochu problém. Tesne pred pol siedmou prestupujem na osobný vlak č.2302 (Kralupy n.V. – Ústí n.L.), vzápätí však z poschodového CityElephant-u na zastávke Lovosice město vystupujem.
Presne ako som si myslel, krajina je ešte stále zahalená do tmy a túru zahajujem za jasu pouličného osvetlenia. Zelená trasa ma vedie štvrťou rodinných domov na okraj mesta, v závere míňam chatovú osadu, dívam sa na pozvoľna sa objavujúci slnečný kotúč a vstupujem do lesa. Po chvíli chodník naberá na sklone, čomu sa ostatne niet čo diviť – medzi Lovosicami a vrcholom Lovoša je totiž potrebné zdolať niečo cez štyristo výškových metrov. Napriek chladnému vzduchu si nechávam krátky rukáv a i tak mi vlhne chrbát a čelom sa rinie pot. Svetla je už dosť, v kľude teda môžem napredovať aj bez čelovky. Tempo mám svižné, zakrátko sa ocitám na sedielku, kde čiernu bazaltovú suť strieda fonolitová, či ak chcete, znelcová. Masív Lovoša je totiž tvorený týmito dvoma druhmi sopečných hornín. Od sedielka, deliaceho dvojvrchol Lovoša, pokračujem pomerne širokou lesnou cestou, vyššie postupujúc otvoreným terénom s výhľadmi. Pohľad na oranžové slnko stúpajúce na oblohu spoza trhajúceho sa stratusu, je skutočne očarujúci. Vrchol Lovoša (570 m.n.m.), jedného z najznámejších vrchov v Českom stredohorí, dosahujem o 7:25 hodín. Pred Chatou KČT (kedysi Schwarzenbergova útulňa) parkuje staré ARO, chatár si teda tiež privstal. Chvíľu sa dívam na okolie, výhľad však zrána, najmä smerom na sever, kazí nízka oblačnosť. Tá by sa v priebehu dňa mala vytratiť. Prekvapivo pofukuje studený vietor, po dlhšom čase až tuhnú dlane. Vyberám chleba a klobásku a dávam si raňajky, pritom sa v mysli vraciam k petrologickej exkurzii v 1.ročníku, ktorej jednu časť sme absolvovali práve po tunajšom okolí – Malé Žernoseky, Opárenské údolí a napokon aj Lovoš.
Podľa toho, čo som si na dnes naplánoval, mám pred sebou drvivú väčšinu trasy, nehodí sa teda zdržiavať – z vrcholu pokračujem lesnou cestou nazad na sedlo a kúsok poniže sa stáčam žltú trasu, zostupujúcu riedkym lesom na úpätie Lovoša. Už od okraja lesa vidieť stavenisko posledného úseku diaľnice D8 (Praha – Ústí n.L. – Nemecko), predstavujúce pre turistu menší problém – tam, kde je v mape vyznačená žltá trasa, je momentálne niekoľkometrová jama plná stavebných mechanizmov. Príhodné miesto pre prekonanie tejto prekážky sa nachádza kúsok obďaleč, kde obchádzam betónové základy mosta a vstupujem do dediny Bílinka. Za obcou sa napájam na modrú trasu a úzkou poľnou cestou, zarastenou mokrou trávou, postupujem po medzi na západ. Vo výhľade mám typické kónické tvary vrchov Českého stredohoria, pôvodne podpovrchových (subvuklanických) čadičových telies, lakolitov, vypreparovaných vo fáze výzdvihu celej oblasti v mladších treťohorách a kvartéri spod starších sedimentov českej kriedovej panvy. Z nich najbližšie mi sú momentálne Boreč, Ostrý, Milešovka a Kletečná.
Súvislá oblačnosť sa pozvoľna trhá do nevýrazných bielych pásov, nad hlavou sa mi otvára jasné modré nebo. Na zablatenej poľnej ceste stretám niekoľko menších čried sŕn, vzápätí miznúcich v kroví, pred obcou Březno ma z idylky vyrušuje akýsi báger. V obci sa presne o deviatej nakrátko zastavujem, posilňujem sa keksom a nahliadam do mapy. Za Březnom opäť naberám stúpanie, spočiatku len mierne, kráčam širokou cestou krížom cez pole a vstupujem do lesa. Opäť moje kroky skrížila črieda sŕn, ktoré ma zrejme nezacítili ani nezačuli, takže sa mi k nim podarilo priblížiť na niekoľko metrov. Pod Ostrým sa z modrej trasy stáčam na jednosmerku vedúcu na vrchol, na zrúcaninu hradu a vyhliadku v jednom. Pri ceste na vrchol míňam zasutené svahy a kamenné polia, tvorené gravitačne premiestnenými ostrohrannými blokmi bazaltu. Pomedzi múry hradu Ostrý, vstavané do skalných stien s náznakmi stĺpcovitej odlučnosti, vystupujem na najvyšší bod vrchu (553 m.n.m., 9:40 hodín), odkiaľ sa mi ponúka výborný výhľad na okolie. Oblačnosť a ranný opar sa už takmer úplne rozplynuli a v celej kráse odhalili kužeľovité vŕšky vystupujúce z mierneho reliéfu.
Zostupom sa vraciam na modrú trasu, opúšťam les a od križovatky pri osade Kocourov kráčam po asfaltke, ktorá ma krátko po štvrť na jedenásť privádza do Milešova. V strede obce, ktorej dominuje renesančný zámok (či skôr kaštieľ) vystavaný na čadičovej skalke, sa chvíľu dívam do mapy a zároveň s rešpektom hľadím na príkre svahy Milešovky, zdanlivo až nezdolateľne pôsobiace. Na vrchol vedie červená trasa, križujúca celé České stredohorie od Libochovíc po Ústí nad Labem, stúpanie začína už prakticky dole v Milešove. Mierne vystupujúca asfaltka ma privádza k zámku, ďalej kráčam kamenitou lesnou cestou, predbieham dvoch spomalenejších turistov a napokon prichádza výšľap. Chodník, miestami zarezaný do fonolitových skaliek, sa vinie južným svahom Milešovky na spôsob serpentín, inak sa ani nedá. I keď kopec je strmý, tempo nijak nekrátim. Cestou nikoho nestretám, až od rázcestia s modrou je väčšia koncentrácia turistov (či dokonca cyklistov), a to ako stúpajúcich, tak zostupujúcich z vrcholu. Ja sa na temene Milešovky, nemecky zvanej Donnersberg, s 837 m.n.m. najvyššej hory v Stredohorí, ocitám o štvrť na dvanásť. Vrchol tejto hory z väčšej časti zaberá terénna meteorologická stanica Ústavu fyziky atmosféry AVČR s rozhľadňou, ktorá je prístupná pre verejnosť. Inak verejnosti je tu dnes neúrekom. Ako som sa kdesi dočítal, Milešovka je najveternejším miestom v ČR s bezvetrím len niekoľko dní do roka. O pravdivosti tejto štatistiky sa môžem presvedčiť hneď na mieste, počas obedňajšej pauzy som vďaka nepríjemnému studenému vetru poriadne vychladol. Inak zase chleba s maďarskou klobáskou a pohľad do mapy.
Na zostupe vedú istý úsek súbežne červená i modrá, obe sa potom rozdeľujú na rázcestí Nad Bílkou (650 m.n.m.). Z oboch najbližších obcí, Bílky a Černčíc, prúdi na Milešovku pomerne dosť turistov. Keďže sa nikam neponáhľam a chcem si trasu mierne predĺžiť, zostupujem po modrej do Černčíc. Za vyústením z lesa sa chodník ťahá v úzkom páse medzi nepriechodným porastom a drôteným plotom ohraničujúcim priľahlý háj, čo je problém vzhľadom nato, že chodníkom pretekajúca bystrinka ho mení na číre bahno. Černčice, ktoré som vyššie nazval obcou, no v skutočnosti sa jedná o neveľkú osadu s pár domami, práve opúšťa skupina postarších nemeckých turistov. Moje ďalšie kroky vedú východ, kde zelená trasa vedúca širokou, na chôdzu príjemnou poľnou cestou, prechádza lúkami s obmedzeným výhľadom na Krušné hory, do susednej Bílky.
Pokračujúc zelenou trasu ústim z obce a kráčam okrajom lúky, kde v dôsledku tieňa vrhaného blízkym lesíkom je tráva ešte mokrá. Na jednej z medzí nachádzam celkom zaujímavú bazaltovú trosku a horninu zvanú porcelanit – íl alebo slieň masívnej až struskovitej štruktúry, vypálený na kontakte s lávovým prúdom. Neďaleko sa ocitám na sedle Paškapole (450 n.n.m.), kde zelená turistická trasa križuje cestu I.triedy č.8 z Prahy do Teplíc. Za touto cestou pokračujem málo frekventovanou lokálkou ďalej na východ, už po niekoľkých desiatkach metroch sa však stáčam do lesa a severným upätím vrchu Kletečná (706 m.n.m.) kráčam lesnou cestou do rovnomennej obce. Pri kríži na križovatke si tesne po jednej dávam niekoľkominútovú pauzu, posilňujem sa tatrankou a súčasne sa dívam do mapy a hľadám najvhodnejšiu trasu zostupu do údolia Labe a k železnici. V postupe pokračujem po asfaltke, mierne zostupujúcej k železničnej stanici Radejčice na trati č.097 (Lovosice – Řetenice), kde sa z turistického hríbika dozvedám, že žltá trasa, ktorú mám zhodou okolností v pláne využiť, je kvôli výstavbe diaľnice až po Dubice uzatvorená. Náhradným riešením je teda po túto obec postupovať po autoceste, z tej však tesne za staveniskom diaľnice schádzam a okolo kamenných a hlinených násypov budúcej autostrády prechádzam neoraným poľom na okraj lesa. Opäť mám možnosť kochať sa výhľadom na severný okraj Stredohoria, ako aj hradbu vzdialenejších Krušných hôr na pomedzí Čiech a Nemecka. Od nevysokého telekomunikačného vysielača, ktorý tvorcovia mojej turistickej mapy akosi pozabudli zobraziť, kráčam spevnenou cestou mimo značenej trasy, až sa ocitám opačnej strane lesa na dohľad od Dubíc. Chodidlá vo vibramkách už mám dosť otlačené, navyše znova začínam cítiť bedrový kĺb, ktorý som si presilil pri predchádzajúcej túre. Snáď sa do pochodu v Slovenskom raji dám do poriadku.
Na rázcestí v Dubičkách, miestnej časti Dubíc, sa napájam na zelenú trasu, vedúcu k najbližšej železničnej zastávke v obci Dolní Zálezly. Nakrátko sa ešte zastavujem na vyhliadke za kostolom, odkiaľ je nádherný výhľad na klenuté údolie Labe a úžinu Česká brána (Porta Bohemica) ležiacu kúsok proti prúdu severne od Lovosíc. Belasou oblohou sa vznáša niekoľko paraglidistov, ktorých umenie obdivujú skupinky ľudí postávajúcich na vyhliadke. Pomedzi záhradky vyliezam z Dubičiek, kúsok sa chodník kľukatí relatívne po rovine a od odbočky k vyhliadke Mlynařův kámen, kam však pre nedostatok času nezachádzam, prudko klesá až k okraju Dolních Zálezlel. Jednotvárny zostup strieda prechod úzkymi uličkami obce, vklinenej medzi široké koryto rieky Labe a strmé svahy jeho údolia. Železnica lemuje obec po celej jej dĺžke, no zastávka sa nachádza až na jej okraji v smere na Ústí nad Labem. V čase môjho príchodu (15:42 hodín) práve vyráža osobák na Ústí, kde by som teoreticky mohol prestúpiť na rýchlik a byť v Prahe o čosi skôr. Nikam sa však neponáhľam, skladám sa na peróne železničnej zastávky Dolní Zálezly a počas čakania na vlak Os 2317 (Ústí n.L. – Praha), s pravidelným odchodom 16:10 hodín, dojedám zvyšok proviantu a sledujem slnkom ožiarenú hladinu Labe či prebiehajúce rýchliky.
Jazdu do Prahy si krátim zo začiatku čítaním, po čase ma však zmáha únava a s ťažkými viečkami zaspávam. Cestujúci pribúdajú v takmer každej väčšej stanici, až je vlak postupne plný. Od Kralúp už preto netrpezlivo vyčkávam na príchod do Prahy. Dvojhodinovú jazdu končím na zastávke Holešovice, kde na moje prekvapenie vystupuje pomerne veľký počet ľudí, o 18:11 hodín. Cestu na internát si krátim rozhovorom s bývalým spolubývajúcim Vojtom, vracajúcim sa od frajerky z Sedleca. V poslednom čase mám naňho nejak šťastie. Inak záverom poznamenávam, že túra sa výborne vydarila, ranné vstávanie a relatívne ďaleká cesta sa vzhľadom na výborné počasie a nádherné panorámy Českého stredohoria, azda jedného z najkrajších pohorí v Čechách, skutočne oplatili.

Počasie - zrána zamračené, neskôr polojasno a slnečno, tep.asi 15°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):



© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2010