Český kras - 3.október 2010, ne.



Na začiatok semestra som do Prahy dorazil vzorne načas, no napokon vysvitlo, že prvý týždeň ešte výuka neprebieha presne podľa plánu. Okrem štvrtkovej telesnej všetko ostatné odpadlo, bol som teda dosť nahnevaný na svoj nedostatok prezieravosti, ešte týždeň naviac som mohol stráviť doma. Veľkým prekvapením pre mňa po príchode na internát je, že stále nemám spolubývajúceho. Výhod to síce má mnoho, no už po pár dňoch si pripadám ako Robinson Crusoe. O to viac, že ani kolegov z vedľajšej izby dlho niet.
V piatok som sa po dlhej dobe rozhodol zájsť na futbal na Julisku, v sobotu očakávam otca, ktorý mi mal priviezť nejaké veci, po jeho popoludňajšom odchode si na nasledujúci deň plánujem túru. Cez týždeň v podstate nebolo čo robiť, nuda už bola neznesiteľná, okrem toho o mesiac plánujeme pochod v Slovenskom raji a bolo by vhodné predtým trocha ponaťahovať svaly, potrénovať. Čo sa týka lokality a trasy, padla moja voľba na neďaleký Český kras, kam som sa chystal zájsť už dávnejšie, v pláne mám prejsť týmto národným parkom v jeho severnej časti z Loděnic na okraj Prahy. Nedeľné ráno je vďaka skorému vstávaniu ešte za tmy a prípravám na túru iné ako mnohé pred ním. Autobusom č.112 krátko po trištvrte na šesť opúšťam Pelc-Tyrolku, z Holešovíc pokračujem metrom na hlavné nádražie a tu nasadám na osobný vlak č.8810 smer Beroun s pravidelným odchodom 6:09 hodín. Z tohto spoja ešte v Prahe, na stanici Smíchov, o štvrť na sedem prestupujem do motorového vozňa rady 810 vlaku Os 19930 do Vráže u Berouna cez Rudnú u Prahy. Po asi desiatich minútach čakania vyráža poloprázdny voz smerom do Dalejského údolia, kde cez Hlubočepy a Řeporyje za ustupujúcej noci opúšťa Prahu. Okolo Rudnej sa definitívne vyjasňuje, i keď zamračená obloha stále vzbudzuje dojem akéhosi šera. Pred Loděnicami je okrem mňa vo vlaku už len jeden cestujúci. Z vlaku vystupujem tesne pred štvrť na osem a postupom od ošumelej stanice Loděnice (kde sa mimochodom natáčali oscarové „Ostře sledované vlaky“) zahajujem túru.
Obcou prechádza rýchlostná cesta smerom na Plzeň a za ňou na sa dvíhajú nevysoké kopce Křivoklátskej vrchoviny, moje kroky však vedú na juh, do Českého krasu. Za priecestím začína stúpanie, míňam areál cementárne na okraji obce a nato si cestu skracujem krížom cez lúku. Ďalej postupujem asfaltkou a letmo spomínam na exkurziu z geológie, ktorú sme (aj) v týchto miestach absolvovali v prvom ročníku. Pozdĺž cesty zarezanej do svahu stretávam viacero odkryvov silúrskych diabázov (čadičových hornín) vo forme poduškových láv, teda podmorských výlevov. Povyše nich, v prvej výraznejšej zákrute, sa nachádza známa paleontologická lokalita Špičatý vrch, respektíve Barrandovy jámy. Dnes už dosť zasutený odkryv tmavých vápencov a laminovaných bridlíc s vulkanoklasitckou prímesou v minulosti poskytol mnoho kvalitných nálezov trilobitovej fauny. Asfatkou stúpam až na vrchol kopca, pričom na chvíľu ignorujem značenú trasu. Pri stúpaní sa dosť potím, i keď začiatkom októbra už rána bývajú chladné. Počasie mi dnes nie veľmi praje, je zamračené a čakám, že možno v priebehu dňa aj spŕchne.
Na vrchole stúpania sa ocitám na planine, niekoľko desiatok metrov pred sebou mám v opare zahalenú obec Bubovice. Nazerám do mapy a potom schádzam zo zelenej trasy a krátky zostupom lesom sa dostávam do banského skanzenu Solvayovy lomy, prezentujúceho niekdajšie hlbinné dobývanie kvalitných devónskych vápencov. Cez bývalé lomy prechádzam nazad k zelenej značke, ktorá ma následne pozvoľným stúpaním privádza na okraj úzkeho chrbta vybiehajúceho do údolia Kačáku, na známu vyhliadku nad Svatým Janom. O 8:50 hodín sa skladám na skale pod jednoduchým dreveným krížom, vyberám proviant (maďarskú klobásu a chleba) a desiatujem hľadiac do údolia.
Z vyhliadky zbieham strmým, nie práve najlepšie schodným svahom dolu do Svatého Jana pod Skalou. Táto malá obec je známa najmä kláštorom, založeným pôvodne v 9.storočí akýmsi pustovníkom. Vedľa neho sa nachádza mohutná travertínová kopa a minerálny prameň, geologicky je Svatý Jan známy ako jedno zo silúrskych vulkanických centier pražskej panvy. Autocestou pokračujem pokojným, kľukatiacim sa údolím potoka Kačáku, známom aj pod označením Loděnice, do Hostimi, miestnej časti Berouna. Tu sa azda pozastavím len na tým, že kúsok za obcou nachádzam odkryv srbského súvrstvia, najvrchnejšieho člena devónu, ktorým sedimentácia v pražskej panve (či Barrandiene), končí. Keďže táto geologická štruktúra je tektonicky stlačená do tvaru synklinály s najmladšími členmi v centrálnej časti, je srbské súvrstvie odkryté práve v týchto miestach.
Zužujúcim sa prielomom Kačáku kráčam ďalej na juh, míňam lom v Kozle a napokon ústim do širokého údolia rieky Berounky. Upraveným nábrežím pokračujem popri bývalých lomoch Alkazar, ktoré sú dnes známou lezeckou lokalitou, do obce Srbsko (225 m.n.m.). Hodinky ukazujú pol jedenástej, čas dať si pauzu. Na tento účel mi poslúžilo odpočívadlo na brehu rieky. Kým konzumujem svoju klobásu s chlebom a s pomocou mapy si plánujem ďalšiu trasu, sa oblačnosť na oblohe roztiahla a na pár minút mi umožnila pohľad na belasé nebo. No skutočne iba na pár minút, pri odchode zo Srbska mám nad hlavou opäť tú súvislú vrstvu mrakov.
Kúsok za dedinou kráčam čistinou, postupne sa zužujúcou na úkor lesného porastu. Po niekoľkých minútach sa ocitám na rázcestí a ďalej pokračujem červenou, ktorá je súčasťou európskej diaľkovej trasy E10. Českou republikou prechádza medzi Varnsdorfom a česko-rakúskou hranicou pri Českých Budějoviciach. Mierne stúpajúca, široká lesná cesta ma privádza na neoznačenú križovatku, kde sa musím zorientovať podľa mapy. V snahe si cestu mierne skrátiť kráčam niekoľko desiatok metrov mimo značenej trasy, nato sa napájam na žltú a zakrátko prichádzam o pol dvanástej k prvému zo série bývalých vápencových lomov – k Malej Amerike. Kedysi sa tu ťažil vysokopercentný vápenec pre chemický priemysel. Dobývanie jeho takmer až vertikálne uklonených a relatívne málo mocných vrstiev spôsobilo, že šírka lomu je podstatne menšia oproti dĺžke a že prudko, až zvislo upadajúce steny lomovej jamy dosahujú na výšku nejeden meter. Zbytková jama po ťažbe je vyplnená jazierkom z presakujúcej podzemnej či krasovej vody, čo tomuto miestu dodáva ešte väčší pôvab. Čím viac sa však približujem smerom k Prahe, tým viac ľudí stretám.
Kúsok za Malou Amerikou vychádzam z lesa na neveľkú lúku s oparom zakaleným výhľadom na juh, kde spomedzi stromov vytŕča veža hradu Karlštejn, a nato sa krížom cez poorané pole presúvam k ďalšiemu, azda o polovicu väčšiemu lomu, Mexiku. Len čoby kameňom dohodil v jeho susedstve sa nachádza tretí lom, najväčší, s najmarkantnejším pomerom šírky a dĺžky – Veľká Amerika. Preliačinu v spodnej časti lomovej jamy vypĺňa jazierko, ktoré by bolo v lete príjemným miestom na kúpanie. Na opačnej strane sa nachádza infotabuľa a parkovisko, odkiaľ prúdi do okolia lomov Amerika veľké množstvo výletníkov.
Za Veľkou Amerikou značenou trasou pozvoľna schádzam do obce Mořina (355 m.n.m., 12:45 hodín), pred ktorou ešte prekračujem starú železničnú vlečku. Opäť teda kúsok po asfaltke. Na druhom konci obce, kde sa z „hlavnej“ cesty odpája spevnená smerujúca cez polia na východ, sa nakrátko zastavujem pri futbalovom ihrisku. Naskytol sa mi tu totiž na naše pomery nevídaný zjav – ženský futbalový zápas. Na sledovanie celého stretnutia nemám prirodzene čas, vyčkal som, kým sa dievčatá rozcvičili a zasa odobrali do šatní, letmo nazrel do mapy a pokračoval v postupe. Kamenistou cestou vinúcou sa pomedzi čerstvo rozorané polia smerujem klesajúc z Mořiny do osady Dolní Roblín, čítajúcej len niekoľko domov. Chodník stúpajúci lesom ma obďaleč privádza do Roblína (368 m.n.m.), kde si na autobusovej zastávke na ošumelej „návsi“ o pol druhej dávam obedňajšiu pauzu. Už bol najvyšší čas si niečo zajesť.
Pred sebou mám ešte slušný kus cesty, verím však, že do Prahy dorazím po vlastných. Od Roblína kráčam lesnou cestou relatívne po rovine a už zakrátko sa ocitám vo Vonoklasoch (328 m.n.m., 14:15 hodín). Bez okolkov pokračujem z námestíčka s kaplnkou popri autoceste, z ktorej sa za obcou odkláňam na poľnú cestu a z kopca schádzam do susednej osady Solopisky (240 m.n.m.). Za ďalším miernym stúpaním lesom míňam o tretej rázcestie Sulava, kúsok za ním prechádzam chatovou osadou Staňkovka, križujem nejakú hlavnejšiu cestu a naposledy kráčam lesom až na rázcestie Klapice. Za týmto miestom krátko pred štvrtou schádzam z planiny Českého krasu do jednej z okrajových pražských štvrtí, Radotína. Na malom námestí pri miestnom úrade sa skladám k dnes asi poslednej väčšej pauze.
Lávkou pri radotínskom kostolíku prechádzam ponad rieku Berounku a krížom cez jej nivu medzi Radotínom a Zbraslavou kráčam po panelovej ceste. Táto záverečná etapa už má s turistikou spoločného pramálo, ide len o to nachodiť čo najviac. Približne v polovici cesty na Zbraslav míňam miesto zvané Na budách, kde sa nachádza niekoľko skladov a golfové ihrisko. Nato mierne stúpam, podchádzam rýchlostnú komunikáciu R4 (Praha – Příbram) a vstupujem do už spomínanej Zbraslavi, najjužnejšej mestskej časti Prahy. Červenou trasou obchádzam túto štvrť, ktorá sa mi zdá omnoho rozľahlejšia, než je zakreslená v mape. Nohy už mám dosť schodené, akosi „cítim“ aj pravý bedrový kĺb. Chce to pár minút oddych. Nato schádzam do dolnej časti Zbraslavi, cez hlavné námestie pokračujem k Vltave a cestným mostom prechádzam na jej pravý breh. V rýchlosti si ešte odskakujem ku klasickému odkryvu ordovických vrstiev letenského súvrstvia, nachádzajúcemu sa povyše autocesty kúsok za mostom. Na záver pomaly schádzam k železničnej stanici, kde len minútku či dve po príchode (17:30 hodín) „chytám“ osobný vlak z Dobříša. Súprava je plná trampov, ktorí mali kdesi na Sázave zrejme nejaký zraz, po „hlavák“ si teda musím postáť. Únava ma zmáha, veľa nechýba a zadriemal by som aj postojačky. Na Holešoviciach som sa ešte náhodou stretol a pokecal s minuloročným spolubývajúcim Vojtom. Na internáte zaslúžený oddych, nasledujúci deň prakticky prvý deň školy.

Počasie - zamračené, bezveterno, tep.asi 10-13°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):






© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2010