Na niekoľko dní nás mierne zhoršené, oblačné počasie zdržalo doma, okrem niekoľkých výpadov do centra Košíc sme nepodnikli nič zásadné. August sme zahájili túrou v Slovenskom krase, pochodom cez Plešiveckú planinu do Rožňavy sme si dali celkom do tela, takže na ďalší deň plánujeme akciu menšieho rozsahu. Aby sme nemuseli príliš cestovať, zhodli sme sa na „výpade“ do Čiernej hory, neveľkého pohoria rozliehajúceho sa od severného okraja mesta Košice zhruba po Krompachy. Cieľom je vyhliadkový vrch Sivec.
Ostravskú ráno opúšťame pomerne skoro, vlak nám po krátkom čakaní ide z „hlavnej“ stanice o 7:26 hodín. Jazda osobákom (Os 7802) smer Poprad-Tatry trvá zhruba polhodinku, kto si teda chce podriemať a pozbierať tak aspoň niekoľko minút spánku, prerušeného ranným budíkom, nestíha to. Po Kysak sa vlak zväčša vyprázdni a keďže ďalšie návaly možno očakávať až za Margecanmi, vozne v tomto úseku zívajú prázdnotou, ktorú tých zopár turistov, rybárov či ružínskych chatárov nezvláda vyplniť. Osobák opúšťame krátko pred ôsmou na ošumelej zastávke, ležiacej v údolí Hornádu povyše vodnej nádrže Malá Lodina. Obec Ružín už dávno neexistuje, spolu s Košickými Hámrami sa po dobudovaní rovnomennej priehrady (1963-70) ocitla pod vodnou hladinou.
Od železničnej zastávky vyrážame po posledných prípravách o 8:10 hodín, schádzame pod mohutný oceľový viadukt preklenujúci hornádske údolie a po niekoľkých krokoch chôdze asfaltovou cestou, vedúcou od Malej Lodiny do chatovej osady Košické Hámre, prichádzame k skalnému zárezu. Pri detailnom pohľade je tento zárez založený v svetlých muskovitických svoroch. Predbiehame dve dievčence so psom, schádzame z asfaltky a mostom sa dostávame na pravý breh rieky, kde žltá trasa vstupuje na lúku a naberá stúpanie. Povyše chatovej osady a družstva je už poľná cesta nebadateľná, celý severný svah vrchu Hrabina (584 m.n.m.) pokrýva trávnatý koberec, slúžiaci ako pasienok veľkej čriedy oviec. Jediným oporným bodom je medza vybiehajúca do stredu lúky, kde po dlhšom úseku narážame na značku. Ovce medzitým ustúpili dole svahom smerom k rieke (keďže sa Michal snažil dosť trápnym spôsobom napodobniť ich békanie, mohli si to zle vysvetliť...) a my naopak prudko stúpajúc už pomerne viditeľným chodníkom v ústrety lesu. Treba povedať, že kolegovia za mnou akosi zaostávajú. Na okraji lúky, tesne pred vstupom cesty do lesa, sa ocitám na dobrom vyhliadkovom mieste – na východe pozorujeme zákrutu Hornádu, v opačnom smere zasa ružínsku priehradu s Bujanovským masívom a napokon bralnatý vrch Sivca, kam ostatne smerujeme.
Po krátkom úseku mierneho zostupu lesom sa ocitáme na ďalšej lúke, pričom na jej náprotivnom konci prichádzame k dvojici chát (jedna z nich je v mape označená ako „Chata Spojov“) s pamätníkom padlým v SNP. Krátka pauza na občerstvenie, nazretie do mapy a ide sa ďalej. Opodiaľ chát sa z lesnej cesty napájame na už spomínanú asfaltku smerujúcu na Košické Hámre. Človek by tu nejaký podstatný pohyb nečakal, sem-tam však nejaké to auto prebehne. Cesta sa na niekoľkých miestach zarezáva do svahu odkrývajúc ortotuly veporského kryštalinika, ktoré sú však tektonicky rozpraskané a zvetrané. Odber reprezentatívnej vzorky je teda záležitosť na niekoľko minút.
V najbližšej zákrute sa značená trasa odkláňa z asfaltky na mierne rozrytú lesnú cestu, stúpajúcu prudko hore kopcom. Teplota prevyšujúca 30 stupňov robí svoje, v lese je dusno a s každým krokom nás zalievajú kvantá potu. Na čele kráča Michal, ja sa tentoraz držím vzadu, konzumujúc čokotyčinku. Po zhruba polhodine nás stúpanie privádza na sedlo zvané Priehyba pod Sivcom (640 m.n.m., 9:55 hodín), odkiaľ bez otáľania pokračujeme miernym stúpaním a následným traverzom strmých svahov vápencového vrcholu k nášmu dnešnému cieľu. Z riedkeho, prevažne bukového lesa, zakrátko ústime na exponované vyhliadkové miesto. Vrchol Sivca (v miestnom dialekte Šivec) sa nachádza vo výške 781 m.n.m., pričom je z neho nádherný výhľad na celé okolie od Rudohoria, ktorému dominuje Kojšovská hoľa, cez vzdialenejšie Branisko až po bezprostredne sa rozliehajúce relatívne nevysoké, no členité kopce samotnej Čiernej hory. Medzi nimi sa ako had vinie lesklá hladina úzkej vodnej nádrže Ružín. Na vrchole sme krátko pred štvrť na jedenásť, máme teda čas dať si desiatu a popri tom sa kochať výhľadmi.
Po zápise do vrcholovej knihy sa pomaly zberáme k odchodu. Práve prichádzajú dievky so psom, ktoré sme predbehli ešte kdesi na začiatku cesty. Zostupom sa vraciame tesne pod vrchol, odkiaľ namiesto postupu značenou trasou cez Priehybu a Pokryvy, volíme Michalovu skratku, spočívajúcu v zostupe priamo do doliny bez ohľadu na sklon svahu. Zo začiatku to celkom ujde, človeku v postupe bránia akurát všesmerne pováľané kmene stromov, ďalej však vstupujeme do žľabu akéhosi občasného vodného toku, ktorý je plný naplavených konárov, pňov a skalnej sute, a navyše je prudký jak fras. Pôsobivo vyzerá akási náznaková skalná brána, ktorú tu počas pravidelných jarných záplav vytvoril v súčasnosti vyschnutý potôčik. Žľab sa čoraz viac zostrmuje, až v jeho závere musíme použiť starú korodujúcu reťaz, ktorú tu zrejme v minulosti pripevnili jaskyniari v snahe uľahčiť si prístup na lokality Ružínskeho krasu (pokiaľ tadiaľto priam neviedol turistický chodník).
Naša „skratka“ nás privádza do doliny Malý Ružínok, kde sa napájame na modrú trasu od Pokrýv. Po nazretí do cestovného poriadku pridávame do kroku, nakoľko ešte máme šancu stihnúť najbližší košický osobák o pol jednej. Len mierne sa točiacou dolinou vedie v celom úseku asfaltka alebo aspoň štrková cesta. Monotónny postup údolím sa končí kúsok pred Ružínom v chatovej osade, kde už sme v podstate v civilizácii. Obďaleč konečne ústime z lesa, napájame sa na nazad na žltú trasu a mostom križujeme údolnú nádrž Malá Lodina. Na zastávku Ružín prichádzame o 12:25 hodín, na peróne už postávajú skupiny ľudí čakajúcich na vlak. Osobný vlak č.7809 z Popradu prichádza krátko pred pol jednou, nasleduje niečo vyše polhodinová jazda údolím Hornádu a záver v Košiciach o jednej. S túrou, hoci oproti normálu takou „rýchlovkou“, sme spokojní, vyšlo počasie a okrem toho na Sivci sme s Rudolfom boli prvý raz. Na rodených Košičanov trocha hanba...
Počasie - jasno, slnečno, bezveterno, tep.asi 30-32°C Účastníci - Michal Dvořan, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
