Cyklo Bojná - 24.jún 2010, št.



Návrat domov je trocha neočakávaný. Keďže skúšku zo štatistiky som úspešne absolvoval (aj keď známka nie je práve najúspešnejšia), a okrem toho nám druhú časť sedimentologickej exkurzie preložili o mesiac, rozhodol som sa vrátiť na Slovensko a ponoriť sa do matematiky, z ktorej ma čaká skúška o necelé dva týždne. To najhoršie jednoznačne nakoniec, v tomto prípade to platí dvojnásobne – matiku II opakujem ešte z minulého roka. Iná vec je, že ak túto skúšku nedám, som v... v nezávideniahodnej situácii. Čakajú ma teda neradostné prázdniny.
Na Slovensko prichádzam napráskaným EC Hungaria s odchodom z Prahy netradične okolo jedenástej dopoludnia. Bolo totiž treba zaplatiť zálohu za „mapák“ a pozhánať nejaké tie podpisy do indexu. Zo začiatku predposledného júnového týždňa je zamračené a sychravo, skrátka počasie nevhodné na „outdoor“, čo ma aspoň neodrádza od učenia. V stredu prichádza vyčasenie, ktoré ma podnietilo si na ďalší deň naplánovať nejakú cyklistiku.

Úsek 1, Alekšince - Jalšové
čas v cieli úseku - 9:03 hod.; dĺžka úseku - 25,08 km; čistý čas jazdy - 1:07:30 hod.
Rybničnú opúšťam po rýchlych raňajkách a posledných prípravách o 7:43 hodín. Premiérovo v tomto roku vyrážam smerom na sever, z Alekšiniec postupujem zľahka stúpajúcou lokálkou do Lukáčoviec, pritom si vychutnávam výhľady na okolité polia či neďaleké pohorie Tríbeč. Zo samého seba nemám veľmi dobrý dojem, za ten mesiac od poslednej cyklistiky som akosi vyšiel z formy. Možno k tomu prispieva aj nepríjemný protivietor. Napriek tomu ťahám bez zásadnejšieho zastavovania až po Pastuchov, kde namiesto rokmi „okukaného“ výšľapu pokračujem jeho ešte prudším susedom okolo kostola. Opäť sa nakrátko zastavujem povyše skládky kalov, sledujúc inštaláciu tesniacich geotextílií. Na vrchole Soroša zachádzam do viníc, odkiaľ je výborný výhľad na mesto Hlohovec, rozkladajúce sa na úpätí kopcov sprašovej pahorkatiny. Pritom som prehodil pár slov s koscami, očisťujúcimi jednotlivé rady révy od neužitočnej trávy.
Zjazdom pokračujem cez Soroš a na severnom okraji Hlohovca naberám smer Piešťany. Na hlavnej ceste č.507 (Gabčíkovo – Žilina) napriek tomu, že je pracovný deň, absentuje premávka, pekné počasie však nevyužívajú ani ďalší cyklisti. Medzi Koplotovcami a Jalšovým mi nedalo nezastaviť pri skalných odkryvoch, zrejme založených umelo tunajšími obyvateľmi, ktorí tu získavali kamenivo pre stavby. Na skalnom podloží, tvorenom silne rozpraskanými a zvetralými dolomitmi niektorého zo subtatranských príkrovov, tu spočívajú pleistocénne spraše. Opäť zastavujem len čo by kameňom dohodil v Jalšovom, kde opisujem údaje z cyklocomputra.

Úsek 2, Jalšové - Jelenie jamy
čas v cieli úseku - 11:20 hod.; dĺžka úseku - 25,76 km; čistý čas jazdy - 1:33:02 hod.
Kúsok pred Sokolovcami opúšťam hlavnú a prašnou cestou po protipovodňovom vale postupujem k vodnej nádrži Sĺňava. Hladinu jazera, vytvoreného výstavbou vodného diela Drahovce (ktoré mám na dohľad) medzi rokmi 1956-60, čeria poryvy vetra, azda jediného nepriaznivého faktora dnešnej cyklotúry. Inak sa však nemám na čo sťažovať, je slnečno, temer jasná obloha... nanajvýš podvečer má pribudnúť oblačnosti.
Po krátkej pauze pri brehu jazera pokračujem násypom po jeho obvode, asfaltový cyklochodník ma privádza k prístavisku Ratnovce a ďalej až ku križovatke pri piešťanskom moste. Prechádzam vcelku ľudoprázdnym Kúpeľným ostrovom a do Banky sa opäť vraciam skratkou piešťanských kúpeľov. Po hlavnej pokračujem do susedných Moravian nad Váhom, kde sa stáčam na miestnu komunikáciu vedúcu do kopcov Považského Inovca. Asfaltka spočiatku stúpa iba mierne, pričom v úvode ma privádza k malej vodnej nádrži Striebornica. V jej blízkosti sa nachádza rovnomenný hotel a tiež chatová osada. Meno nesie podľa potoka pretekajúceho dolinou vnárajúcou sa do inoveckého masívu, ktorou iba mierne sa kľukatiaca a zatiaľ nevýrazne stúpajúca cesta pokračuje k rekreačnému stredisku Výtoky. Až tam sa však nedostávam, cesta sa napokon vetví na dvoje, pričom tá moja naberá na sklone. V úvode výšľapu prechádzam rúbaniskom, stúpanie mi znepríjemňuje páliace slnko. Príhodné miesto na pauzu a občerstvenie sa vyskytlo pod vrcholom prvého stúpania, kde sa nachádza zastrešený prameň a lavičky.
Výstup dusným lesom je pomerne zdĺhavý, tempo rozhodne nemám nejak závratné, navyše často zastavujem – kvôli foteniu (sem-tam spoza kopcov vykukuje dolina Váhu) a obhliadke menších skalných odkryvov. Celkovo mi tento úsek pripomína stúpanie na Kopanec, akurát tam je možno o čosi širšia vozovka. Ďalším „míľnikom“ je križovatka niekoľkých lesných ciest na bezmennom sedle pod Kostolným vrchom (568 m.n.m.). Stúpaniu ešte nie je koniec, predo mnou je výšľap na kopanicu Jelenie jamy, ležiacu uprostred lúk, obkolesených kopcami Krahulčích vrchov priamo pod ich najvyšším bodom, Marhátom (748 m.n.m.). Výhľad je znamenitý – okrem Považia či Panskej javoriny vidieť tiež vzdialenejšie Malé Karpaty aj s neprehliadnuteľným masívom Zárub.

Úsek 3, Jelenie jamy - Jacovce
čas v cieli úseku - 13:11 hod.; dĺžka úseku - 20,59 km; čistý čas jazdy - 1:10:03 hod.
Samota Jelenie jamy je obývaná, niečo na spôsob majera. Nejaké dlhšie zdržanie sa tu nekoná, maximálne zápis údajov a nahliadnutie do mapy. Keďže ďalej smerom na Marhát sa na bicykli môjho razenia pokračovať nedá, vraciam sa asfaltkou k spomínanej križovatke, kde hútam, ktorou cestou sa následne vydať. Z mojej mapy malej mierky sa veľmi nevyznám, ako najpravdepodobnejšie pokračovanie mi príde hneď prvá odbočka pod cestou na Jelenie jamy. Začína zjazd, deravou a konármi a blatom zanesenou asfaltkou zbieham do Hradnej doliny, ktorej severné svahy sú vykosené ťažbou dreva. Väčšie rýchlosti nedosahujem, no masa vzduchu ma i tak poriadne ovieva a slastne ochladzuje.
Smer mám teda, zdá sa, správny, avšak od ideálu má napokon táto trasa na míle ďaleko. Na konci kľukatého zjazdu sa asfaltka naraz stáča smerom na sever naspäť do vrchu, avšak do Bojnej je potrebné pokračovať dolinou. Nato sa najskôr musím prebiť hustou zelinou, bicykel si opieram o rameno, kým do lýtok mi šľahajú lístky žihľavy. Ďalej to nie je o nič lepšie – úzka lesná cesta, podľa všetkého už roky nepoužívaná, je rozblatená a zasypaná konármi, cez ktoré prechádzam len s obtiažami. Obďaleč dokonca kus cesty odplavil meandrujúci potok, čo mi do kariet rozhodne nehrá. Najskôr musím zdolať koryto potoka (čo sa podarilo bez namočenia tretier) a nato prejsť jeho nivou, rozrýpanou prebehujúcimi srnami a totálne rozblatenou. Po krátkej chvíli sa potom zo spomínanej úzkej a ťažko priechodnej lesnej cesty napájam na širšiu, ktorá však má po nedávnych dažďoch prevažne bahnitý povrch s množstvom kaluží. Po niekoľkých minútach ma privádza k akýmsi chatám. V brode aspoň čiastočne očisťujem bike a v jazde Hradnou dolinou pokračujem k odbočke na hradisko Valy, ranostredoveké slovanské sídlo z 9.storočia, kde ma však zaujal skôr odkryv v inoveckom kryštaliniku, konkrétne variských granitoch a pegmatitoch. Odoberám nejaké pekné vzorky s tým, že niekedy sa tu ešte zastavím (a samozrejme to spojím s návštevou hradiska ;), a nato v jazde, tentoraz už rýchlym tempom, pokračujem na okraj obce Bojná. Predtým sa však ešte napájam na prašnú cestu od Novej Lehoty, ktorú som mal možnosť si vyskúšať pred tromi rokmi (Cyklo Bezovec).
Pauzujem v Bojnej pri Ranči pod Babicou. Čistím bicykel, posilňujem sa tyčinkami a nazerám do mapy. Do dediny nezachádzam, za rančom míňam posledné domy a nad nimi zvoľna stúpam prašnou cestou. Pomedzi polia, s výhľadom na masív Marhátu, ale i južne sa rozkladajúci Tríbeč, prebieham do Kokošovej – tu obdivujem barokovo-klasicistický kaštieľ z 18.storočia s krásne zachovalým parkom, ktorého ozdobou je mohutná sekvoja. Kvôli zásahu blesku či vyčíňaniu víchrice však čosi na svojej výške už stratila. Z Tesár prechádzam poľnou cestou do Kuzmíc a za kopcom sa ocitám v Jacovciach.

Úsek 4, Jacovce - Hrušovany
čas v cieli úseku - 14:39 hod.; dĺžka úseku - 25,25 km; čistý čas jazdy - 0:54:30 hod.
Nad Jacovcami sa cesta po krátkom stúpaní ťahá po rovinke, pričom vozovka sa zaujímavo rozširuje – o asfaltovej ploche šírky dvoch bežných vedľajších ciest súdim, že sa môže jednať o provizórnu pristávaciu plochu. Od okraja Veľkých Bedzian, ktoré spolu so susednými, o niečo nižšie ležiacimi Malými Bedzanmi patria už k Topoľčanom, zbieham do mesta a rýchlym tempom sa presúvam do centra. Prechod pešou zónou k hlavnému námestiu je momentálne dosť problematický, koná sa tu akýsi „jarmok“, ulice zapĺňajú davy ľudí, z bicykla musím zosadnúť a kúsok sa presunúť po vlastných. Na lavičke pri Kostole Nanebovzatia Panny Márie sa skladám k obedňajšej pauze, posilňujem sa müsli tyčinkami a popritom sledujem dianie na zaplnenom námestí.
Topoľčany opúšťam s postupom na juh, hneď za mestom sa napájam na cestu I.triedy č.64 (Komárno – Žilina), na ktorej potom trávim hodný kus času. Úsek notoricky známy, hustá premávka, páliace slnko, dedina striedajúca dedinu – Chrabrany, Ludanice a tak ďalej. Dlhšiu pauzu si dávam až v Hrušovanoch v pohostinstve Goral. Len tak na okraj – ten kto vymyslel názov tejto krčmy, zrejme nemá o etnografii Slovenska ani tucha...

Úsek 5, Hrušovany - Alekšince
čas v cieli úseku - 15:53 hod.; dĺžka úseku - 17,7 km; čistý čas jazdy - 0:56:15 hod.
Krátka záverečná etapa. Keďže bývalému spolužiakovi Kazánovi som sa nedovolal, vo Výčapoch-Opatovciach nezastavujem, s vetrom v chrbte trielim do Jelšoviec a Čakajoviec, kde schádzam zo „64-ky“ a lokálkou pokračujem na Zbehy. Poslednou prekážkou pred domovským prístavom sú dva andačské kopce. Do cieľa napokon prichádzam krátko pred štvrtou, hneď sa púšťam do čistenia zasvineného biku a taktiež z Považského Inovca dovezených „šutrov“. Akurát som sa vyhol búrke.

Počasie - polojasnom neskôr pribúdanie oblačnosti a polooblačno, tep.asi 20-23°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť celk.čas výletu čistý čas jazdy priemerná rýchlosť max.rýchlosť max.rýchl. miesto
114,38 km 7:10 hod. 5:41:20 hod. 20,96 km/h 53,3 km/h Tesáre





MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):




© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2010