Cyklo Großenzersdorf - 22.september 2010, st.



Úsek 1, Bratislava-Petržalka (št.hranica) - Stopfenreuth
čas v cieli úseku - 9:41 hod.; dĺžka úseku - 16,79 km; čistý čas jazdy - 0:39:38 hod.
Pondelňajší „neúspech“ ma od plánu vyraziť na cyklistiku do Rakúska neodradil, ba naopak – po roku, kedy som naposledy navštívil našich západných susedov (Cyklo Schwechat), sa na tento výjazd teším o to viac. Predvčerajšia topoľčianska cyklotúra ma nejak extrémne nevyšťavila, v utorok popoludní, respektíve podvečer, si preto ešte dávam rozcvičkový okruh Alekšince – Výčapy-Opatovce a späť. Ráno vyrážam s otcom pred ôsmou z Alekšiniec, jazda do Bratislavy prebieha v pohode až po začiatok hlavného mesta, medzi Zlatými pieskami a Petržalkou sa vezieme v kolóne. Za miesto zahájenia cyklistiky volím bývalú colnicu Petržalka-Berg, v snahe ušetriť otca od zbytočného zachádzania hlbšie do pravobrežnej časti Bratislavy. Vyrážam o 8:53 hodín.
Počas jazdy do Bratislavy oblohu zastierala súvislá oblačnosť, no postupne sa začalo vyjasňovať. Za štátnou hranicou, dnes už prakticky len bezvýznamnou čiarou v mape, smerujem na západ, míňam prvú rakúsku obec Wolfsthal a zakrátko prichádzam do Hainburgu. Obloha je ešte stále zakalená akýmsi belavým oparom, ktorý ďalej na západ prechádza do nízkej oblačnosti až hmly. Hainburg, vstupná brána do Rakúska, pre nás, čo sme sa narodili za „železnou oponou“, takpovediac prvé mesto západnej Európy, žije bežný pracovným dňom. Za mestom, ležiacim v úžine Dunaja medzi Malými Karpatmi a Hainburskými vrchmi (Hainburger Berge), zvanej Uhorská brána či latinsky Porta Hugarica, sa stáčam na sever a visutým mostom, jediným medzi rakúskou a slovenskou metropolou, prechádzam na ľavý breh rieky. Dunajské nivy a priľahlé Moravské pole sú zrána ponorené do hustej hmly, vznášajúcej sa tesne nad hladinou rieky a zahaľujúcej tunajšie lužné lesy, pôsobiace tak tajomne až mysticky. Na opačnej strane mosta schádzam z cesty a na západ postupujem cyklotrasou po protipovodňovom vale, pričom po niekoľkých minútach ma prašná cesta privádza na okraj obce Stopfenreuth.

Úsek 2, Stopfenreuth - Großenzersdorf
čas v cieli úseku - 11:00 hod.; dĺžka úseku - 29,01 km; čistý čas jazdy - 1:07:44 hod.
Cyklotrasa vedúca protipovodňovým valom, zvaným Marchfelddamm, je prekvapivo akosi prázdna, prvých cyklistov stretávam až obďaleč. Cesta má prevažne prašný povrch, miestami sa však objavuje asfalt. Prechádzam pásmi lužných lesov, oddelených zamokrenými lúkami a vresoviskami národného parku Donau Auen, míňam odbočky do obcí Witzelsdorf a Eckartsau a stanovištia akéhosi náučného chodníka. Cyklotrasu opúšťam pri obci Orth an der Donau, kde sa napájam na asfaltku vedúcu od prievozu k hlavnej ceste. Príjemne pôsobiace centrum Orthu (Marktplatz), neveľkého mestečka ležiaceho na hlavnej ceste č.3 (Hainburg – Viedeň), na zastávku nevyužívam, okolo stredovekého habsburského kaštieľa, kam sa práve uberá húf deciek na školskom výlete, pokračujem v postupe na Viedeň. Premávka na hradskej je pomerne hustá, ako v smere do Viedne, tak von z rakúskeho hlavného mesta.
Podarilo sa mi chytiť celkom svižné tempo, za sebou nechávam menšie obce Mannsdorf, Probstdorf a Oberhausen, kde z blízkych políčiek dolieha príjemná, prenikavá vôňa čerstvo vyoranej cibule. S vetrom v chrbte prichádzam presne o jedenástej do Großenzersdorfu, zhruba 9-tisícového mesta na severovýchodnom okraji Viedne. Centrum, kde práve prebiehajú akési trhy, pôsobí veľmi rušným dojmom. Hustou premávkou a pomedzi davy ľudí sa presúvam na hlavné námestie pri farskom kostole (Stadtpfarrkirche), nesúcom znaky viacerých architektonických štýlov. Na Kostolnom námestí (Kirchenplatz) teda pauzujem, hlad zaháňam dopredu pripraveným chlebom a nejakými tyčinkami. Súčasne hľadím do mapy a plánujem návratovú trasu.

Úsek 3, Großenzersdorf - Untersiebenbrunn
čas v cieli úseku - 12:34 hod.; dĺžka úseku - 21,94 km; čistý čas jazdy - 0:55:10 hod.
Necelá polhodinka strávená v Großenzersdorfe ma výborne vzpružila. V jazde pokračujem ulicou Wiener Straße na okraj mesta, kde sa ocitám na okraji rakúskej metropoly – prvé domy mesta Viedeň, respektíve jej mestskej časti Essling, by som mohol takpovediac dohodiť kameňom. Napriek tomu do Viedne nezachádzam, to si nechám na nejakú budúcu akciu. Takmer prázdnou lokálkou postupujem mierne na sever do Raasdorfu, kde sa napájam na hlavnejšiu cestu a naberám smer východ. Moravské pole je rovina kam až oko dovidí, iba na sever sa jemne črtajú pahorky Weinviertlu, ktorý ešte severnejšie prechádza do Českomoravskej vrchoviny. Slnko páli ako to len najlepšie vie, na rovine, rozliehajúcej sa v najvýchodnejšom kúte Dolného Rakúska, nemám ani kúska tieňa. Míňam väčšie obce Markgrafneusiedl a Obersiebenbrunn, obe pôsobiace okolo poludnia akosi ošumelo, údaje zapisujem v neďalekom Unterseibenbrunne. Časovú rezervu mám značnú a v Marcheggu budem dosť pravdepodobne skôr, než som plánoval.

Úsek 4, Untersiebenbrunn - Marchegg (žst.) (- Devínská Nová Ves)
čas v cieli úseku - 13:50 hod.; dĺžka úseku - 25,19 km; čistý čas jazdy - 1:00:05 hod.
Jazda Moravským poľom, nížinou rozkladajúcou sa medzi Videňou a Bratislavou a ohraničenou riekami Dunajom a Moravou, sa mi začína zdať hrozne monotónna. Medzi Untersiebenbrunnom a Schönfeldom leží pri hlavnej ceste niekoľko menších pieskovní, pri jednej sa zastavujem – z kvartérnych náplavov jednej z dvoch spomínaných riek sa tu získava štrk a piesok pre stavebné účely. Alúvium obsahuje rozličné obliaky od žilného kremeňa cez akési granitoidy po rohovcové vápence, ktoré by poukazovali skôr na náplavy Dunaja. V neďalekom Schönfelde sa križuje viacero ciest, musím teda vybrať mapu a zorientovať sa. Inak ma v tejto obci zaujala busta cisára Františka Jozefa, osadená v miestnom parku pri príležitosti 60.výročia jeho vlády.
Zo ošumelého Schönfeldu postupujem mierne na sever, v Oberweidene križujem miestnu železničnú trať z Gänserndorfu a zakrátko prichádzam k ceste I.triedy č.49, smerujúcej severojužným smerom pozdĺž toku Moravy, z prihraničnej obce Hohenau do Hainburgu. Za dedinkou Baumgarten sa po pár minútach ocitám v Marcheggu, bezmála trojtisícovom prihraničnom meste, známom najmä železničným uzlom. Najväčšou pamätihodnosťou je barokový pálffyovský zámok s rozľahlými záhradami. Druhá časť mesta, príznačne pomenovaná Marchegg-Bahnhof, sa nachádza obďaleč centra, ešte pred príjazdom sem však zastavujem v Bille a kupujem nejaké miestne pivká. Na stanicu prichádzam v miernom predstihu (13:50 hodín), v automate, s ktorým som si na prvý pokus akosi nepotykal, kupujem lístok a na rozpálenom peróne čakám na príchod zrýchleného vlaku Zr 5924 Istropolitan. Ten sa v Marcheggu križuje s ďalším zrýchleným vlakom v opačnom smere, teda z Bratislavy do Wien Südbahnhof, a motorákom smer Gänserndorf. Ešte by bolo vhodné poznamenať, prečo si vlastne komplikujem život jazdou vlakom – aby som sa dostal späť na Slovensko, musel by som využiť najbližší most v Hainburgu, čo by znamenalo návrat sčasti tou istou trasou, na druhej strane prievoz v Angerne by mi trasu značne predĺžil. Preto je päťminútová jazda vlakom medzi rakúskym Marcheggom a Devínskou Novou Vsou tým najlepším riešením.

Úsek 5, Devínská Nová Ves (žst.) - Borinka (lom)
čas v cieli úseku - 15:50 hod.; dĺžka úseku - 17,02 km; čistý čas jazdy - 0:44:35 hod.
Od stanice v Devínskej Novej Vsi, jednej z okrajových bratislavských mestských častí, vyrážam o 14:26 hodín. Okolo areálu automobilky Volkswagen (bývalé BAZ) vyúsťujem z Devínskej Novej Vsi a napájam sa na pomerne frekventovanú hlavnú cestu smerujúcu z Dúbravky. Týmto teda Bratislavu opäť načas opúšťam. Míňam stavenisko nejakého diaľničného privádzača, nato sa cesta klenie ostro na východ a ponad diaľnicu D2 (Bratislava – Praha) ma privádza do Stupavy, kde sa napájam na „starú cestu“ z Lamača do Malaciek. Na konci mesta sa stáčam do Malých Karpát a údolím, hoci s miernym stúpaním, napriek tomu slabším tempom, postupujem do Borinky. Únava ma zmáha, je najvyšší čas dať si pauzu. V Borinke preto zastavujem pri potravinách, kupujem nejaké chladené nápoje a niekoľko minút odpočívam. Údolie Stupavského potoka sa za Borinkou značne zužuje, cesta podbieha vŕšok so zrúcaninami Dračieho hrádku, obďaleč míňa osadu Medené hámre a napokon ma privádza k vápencovému lomu, kde som si v rýchlosti poobzeral skaly a vzal nejaké šutre.

Úsek 6, Borinka - Bratislava (Zlaté piesky)
čas v cieli úseku - 17:08 hod.; dĺžka úseku - 26,09 km; čistý čas jazdy - 1:06:06 hod.
Povyše lomu sa údolie stáva ešte užším, ledva ním prechádza asfaltka, na ktorej rozvodnený Stupavský potok zanechal neprehliadnuteľné stopy. Momentále je však jeho stav poriadne pod bežnou mierou. Po krátkom prielomovom kaňone sa ocitám na križovatke, odkiaľ pohodlnou, zrejme nedávno vyasfaltovanou lesnou cestou stúpam na miesto zvané Horvátka, kde sa stúpanie síce priostruje, no na počudovanie i tak napredujem pomerne rýchlym tempom. Po svižnom výšľape, prebiehajúcom podstatne „hladšie“ ako som očakával, sa ocitám na dôležitejšej asfaltke, prebiehajúcej záverom malokarpatského hrebeňa medzi Svätým Jurom a Bratislavou. Pohľadom do mapy si overujem správnosť postupu a nato sa z križovatky na hrebeni stáčam doľava a ešte kúsok nepatrne stúpam. Neďaleko napojenia modrej turistickej trasy na asfaltku sa začína zjazd. Prechádzam Šenkárkou a následne absolvujem niekoľko serpentín s ostrými zákrutami. Kvalita cesty je všelijaká, od hrebeňa do podhoria, povedal by som, sa zlepšuje. Povyše Neštichu, kde je zhodou okolností nový povrch, som vbehol do neviditeľnej „panvičky“ na okraji vozovky a v bezmála 60 kilometrovej rýchlosti takmer stratil stabilitu a zalietal si. Dolu do Svätého Jura som však napokon dorazil v jednom kuse.
Dohoda s otcom znie, že sa stretneme v Bratislave pri jeho robote, v závere sa teda budem musieť vrátiť mierne na západ. Za Svätým Jurom postupujem celkom slušným tempom, ani premávka smerom do hlavného mesta nie je nejak extra frekventovaná, oranžové, k západu sa pozvoľna uberajúce slnko zaplavuje krajinu v okolí „Pressburgu“ a vytvára takú príjemnú popoludňajšiu náladu. Štvorprúdovku privádzajúcu ma do Bratislavy, opúšťam ešte pred Račou, míňam priemyselnú zónu na okraji tejto mestskej časti a Rybničnou ulicou (názov tejto ulice si nešlo nezapamätať ;) pokračujem do Vajnor. Vďaka umeniu a vizionárstvu bratislavských dopravných plánovačov je medzi Račou a Vajnormi, respektíve Zlatými pieskami, iba obyčajnú úzka dvojprúdovka, navyše končiaca dosť nevhodne umiestneným kruhovým objazdom. Netreba teda hovoriť, že na tejto frekventovanej trase, spájajúcej dve významné výpadovky z hlavného mesta, je to permanentne prehustené a k vytvoreniu zápchy veľa netreba. Na Zlaté piesky, štvrť ležiacu na periférii bratislavského Nového Mesta, kde sa nachádza pobočka otcovej firmy Merck, prichádzam krátko po piatej. Oznamujem príchod, skladám sa pri našom VW odstavenom na parkovisku a približne polhodinu ešte vyčkávam na koniec otcovej pracovnej doby. Rakúsko som navštívil opäť s ročným odstupom, po troch rokoch sa tu už začína vytvárať akási tradícia. O rok na konci letnej sezóny teda zasa skúsim vymyslieť nejakú podobnú akciu.

Počasie - jasno, slnečno, mierne veterno, tep.asi 20-22°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť celk.čas výletu čistý čas jazdy priemerná rýchlosť max.rýchlosť max.rýchl. miesto
136,64 km 8:15 hod. 5:33:45 hod. 24,74 km/h 57,3 km/h Neštich





MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):




© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2010