Cyklo Lipany - 9.august 2009, ne.


Úsek 1, Košice - Obišovce
čas v cieli úseku - 6:57 hod.; dĺžka úseku - 22,82 km; čistý čas jazdy - 0:57:40 hod.
Od príchodu do Košíc som sa s výnimkou výjazdu do Ratkovej cyklistike vôbec nevenoval a začalo mi to trocha chýbať. Rozhodol som sa využiť priaznivého počasia a absencie Michala, ktorý preferuje pešiu turistiku, k uskutočneniu nejakej ozaj kvalitnej cykloakcie s tým, že by som mohol prekonať vlastný 205-kilometrový rekord založený pred dvoma rokmi (Cyklo Rožňava), či pri troche šťastia rekord súčasného spolužiaka Michala Mazáčka – 220 km z Moravského Berouna do Jičína.
Z postele vyliezam okolo pol piatej, z balkóna kontrolujem stav počasia, raňajkujem a balím veci. Vyrážam za päť pol šiestej, no pri OD Terasa zisťujem, že som zabudol rezervnú dušu – to by sa na takejto dlhej cyklistike nemuselo vyplatiť. Vraciam sa preto na Železníky, kde som si pri vchode od babky vyzdvihol onú chýbajúcu dušu. Definitívne sa teda na cestu vydávam o 5:52 hodín, z Ostravskej postupujem opäť Triedou SNP krížom cez Terasu, zjazdom k amfiteátru, Watsonovou k Lokomotíve a von z mesta. Pritom sa stíham vyhnúť premávke a prejsť križovatkami ešte na vypnuté semafory. Údolím Hornádu pokračujem na sever, míňam lom Eurovia, prechádzam Kostoľanmi nad Hornádom a Družstevnou, kde križujem rieku. Ako vždy na moste zastavím a vychutnávam si pohľad na čeriaci sa Hornád, kliesniaci si cestu pomedzi kopce Čiernej hory na rovinatý juh. Lúče slnka zaliezajú do jeho údolia len veľmi nesmelo. Prechádzam Trebejovom, po prvom väčšom výšľape míňam odbočku na Kysak a nato sa ocitám v Obišovciach, malej obci ležiacej na sútoku Svinky s Hornádom vo všestrannom zovretí kopčísk. Zdá sa až neuveriteľné, že sa tadiaľto roku 1873 podarilo vybudovať železnicu. Prvý úsek zakončujem päťminútovou pauzou pri tunajšom obecnom úrade.

Úsek 2, Obišovce - Hrabkov (zast.SAD)
čas v cieli úseku - 9:04 hod.; dĺžka úseku - 28,84 km; čistý čas jazdy - 1:32:41 hod.
Kým doteraz som veľa ľudstva nestretol, v chladnom údolí Svinky som nenarazil ani na živú dušu. Pri výšľape nad Ruské Pekľany som sa trochu zohrial, v Ľubovci pri rázcestníku Cesty hrdinov SNP preto dávam dole vestu. Za vyľudnenou obcou stretám pastiera vyháňajúceho stádo dobytka na pole a v polovici prvého stúpania krátko pauzujem pri halde dreva. Miestna komunikácia prechádza brázdou na severnom okraji Sopotnických vrchov, zdolávam viacero stúpaní a míňam niekoľko skalných odkryvov. Azda by to tu stálo zato preskúmať z geologického hľadiska.
Na trase míňam obce Suchá dolina, Sedlice (v blízkosti sa nachádza NPR Dunitová skalka a lomy na vápenec), kde nakrátko pauzujem kvôli občerstveniu, Miklušovce a Klenov. Okolitý reliéf je členitý, preto je úsek od Ľubovca dosť náročný, postupuje sa mi sťažka. Klenov cesta viac-menej obchádza a kľukatiac sa úpätím kopca vystupuje nad obec, kde sa ocitám v podstate na sedle. Klenovský kopec (v miestnom dialekte Klembarski verch) leží vo výške 629 m.n.m., prechádza ním cesta II.triedy č.546 (Gelnica – Prešov), stojí tu jednoduchý drevený krucifix a človek sa odtiaľ môže kochať výhľadom na odlesnené údolie Sopotnice s trávnatými stráňami, kopce neveľkého pohoria Čierna hora a masív Roháčky (1028 m.n.m.). Hlavnou vystupujem kúsok na sedlo, kde sa stáčam na lokálku zbiehajúcu do obce Hrabkov. Na novších automapách nie je zaznačená, niet sa čomu diviť – povrch je v značne zanedbanom stave, množstvo výmoľov, záplat a štrkových pasáží zjazd značne znepríjemňujú. Autom je cesta prejazdná, no je to riadny „kostitras“, zimná údržba tu zrejme nefunguje. V dolinke, ktorou cesta vedie, je na august teda riadne studený vzduch. Na zastávke SAD pri kostole v Hrabkove si dávam približne 20-minútovú pauzu. Práve sa začína omša, do benediktínskeho kostola zo 14.storočia (stavba má črty románskeho slohu) prúdia miestni veriaci. Popri konzumácii müsli tyčinky a listovaní v mape nestačím čumieť, akéže pekné dievčence tu chodia do kostola ;)

Úsek 3, Hrabkov - Vyšný Slavkov
čas v cieli úseku - 12:13 hod.; dĺžka úseku - 28,91 km; čistý čas jazdy - 1:53:17 hod.
V jazde pokračujem na západ odlesnenou kopcovitou krajinou Širockej brázdy, mierne stúpanie ma privádza do Ovčieho, odkiaľ pozvoľna klesám do Víťaza. Dominantou obce je barokovo-klasicistický kostol sv.Ondreja apoštola z 18.storočia. Zo zastávky práve vyráža autobus linky Prešov – Krompachy. Môj smer je presne opačný – z Víťaza stúpam relatívne miernym tiahlym stúpaním na Široké. Pohorie Branisko sa predo mnou otvára v celom majestáte. Mocná hradba oddeľujúca Šariš a Spiš, odveká prekážka obchodných karaván prúdiacich z východu na západ. V podstate jediným prechodom cez pohorie je horský prechod Branisko, ku ktorému mám namierené.
Na Branisko smeruje hlavná cesta č.18 (Bytča – Michalovce), známy severný ťah, ktorý o pár rokov snáď nahradí diaľnica. Prudkým kopcom zbieham do Širokého, napájam sa na málo frekventovanú hlavnú (medzi Fričovcami a spišskými Beharovcami už diaľnica je, vďačíme zato výstavbe tunela) a strmákom pokračujem von z obce. Spoza Širokého sa do okolia ozýva výrazne hučanie, na kopci povyše dediny práve bežia nejaké motokrosové preteky. Za prvým stúpaním, na ktorom som sa riadne zapotil a zadýchal, zľahka klesám k osade Branisko, kde sa okrem autobusovej zastávky nachádza len zopár chát. Ešte predtým sa na moment zastavujem pri východnom portáli diaľničného tunela – jeho razenie začalo roku 1996 a dokončené bolo tri roky nato; po rôznych prieťahoch (nekvalitná technológia, „tunelovanie“ financií) sa jeho otvorenie napokon uskutočnilo až v roku 2003. Svojimi 4975 metrami je v súčasnosti najdlhším tunelom na Slovensku. Z geologického hľadiska je významný tým, že tvorí profil celým pohorím, ktoré prestavuje najvýchodnejší ostrov Tatrika. Z hľadiska praktického skracuje čas jazdy medzi Prešovom a Levočou a zjednodušuje prejazd komplikovaným úsekom horského prechodu Braniska, na ktorom sa v minulosti stalo množstvo dopravných nehôd.
Motorest niekoľko sto metrov západne od osady Branisko je pozostatkom z doby, keď „starou cestou“ prúdila frekventovaná doprava. Na niekoľko minút sa tam zastavujem, dávam si tyčinku a nasávam atmosféru miesta, na ktorom som už veru dávno nebol. Po návrate na hlavnú cestu stúpam miernejšie, než by som čakal, rýchlym tempom napredujem hore údolím Svinky až sa predo mnou zjavuje obrázok z detstva. Braniskom sme kedysi často jazdili do Tatier, no sem hore som nezavítal, odkedy bývame v Nitre. Na vrchole horského prechodu (750 m.n.m.) sa okrem Božej muky s nápisom „Chválabohu“ (podľa toho sa niekedy sedlu hovorí rovnako), dreveného krucifixu a turistického hríbika, nachádza akási opustená budova, patriaca buď cestnej správe alebo Lesom SR. Južne od sedla je umiestnený telekomunikačný vysielač, opačným smerom, k masívu Smerkovice (1200 m.n.m.) sa ťahá lesná cesta.
Na sedle trávim iba pár minút nevyhnutných na vydýchanie a fotenie. Následne opúšťam Šariš (prešovský kraj) a zjazdom pokračujem spišskou stranou horského prechodu, ktorá je podstatne strmšia a kľukatejšia. Dosiahnutiu vyšších rýchlostí však bránia ostré zákruty serpentín, z jednej z nich sa odpája lokálka na Harakovce a Dúbravu, obce ležiace v južnej časti Braniska pod masívom Sľubice (1129 m.n.m.). Kúsok poniže sa zo zákruty hlavnej cesty odkláňa lesná štreka, smerujúca podľa mapy na sedlo Prašivá, háčik je v tom, že v turistickej mape je značená ako asfaltka – v reále ťažko povedať, či tu kedy nejaký asfalt bol. Miestami je povrch blatný od posledných dažďov, čo mi spolu s hustým porastom postup trocha komplikuje. Snažím sa cez to preniesť až do momentu, kedy sa predo mnou lesná cesta doslova stráca. V úseku 20 metrov je naraz prerušená vyhĺbeninou, zrejme spôsobenou kalamitným odtokom dažďovej vody. Je jasné, že som urobil blbosť a tadiaľto sa nikam nedostanem. V snahe zmierniť tento drobný neúspech sa vraciam o niekoľko desiatok metrov naspäť a z lesa ústim širokou a dobre vyjazdenou prašnou cestou, prudko schádzajúcou na okraj najbližšej obce, Poľanoviec, k miestnemu poľnohospodárskemu družstvu. Prekračujem miestny potok, našťastie nie veľmi široký (už len brodenie sa vodou by mi chýbalo...), a s veľkou úľavou ústim na asfaltovú cestu.
V Poľanovciach je mŕtvo. Už-už uvažujem, že sa niekoho opýtam, či je vôbec možné sa nato sedlo vydriapať, keď pri obecnom úrade narážam na rázcestník modrej cyklotrasy vedúcej do Vyšného Slavkova. Nepochybne cez ono sedlo – to jest môj smer. Sledujem značenie, ktoré ma vyvádza z neveľkej, medzi kopcami Braniska a Levočských vrchov učupenej dedinky, za ktorou sa mi do cesty pritrafil erodujúci skalný odkryv. Napriek riadnej horúčave som zastal a nazbieral nejaké „šutre“. Ďalej sa zárez lesnej cesty sa dotýka už iba kvartérnych pokryvov. Pri kope guľatiny sa nachvíľu skladám k pauze. Okolo práve prechádza auto, ktorého vodič ma pozdravil a ja som sa s ním dal o niečo ďalej do reči. Uistil ma, že na sedlo sa dostanem, vraj tadiaľ aj zvyknú jazdiť na púť k nejakej kaplnke... okrem toho sa z neho krížom cez lúky dá prejsť k štátnej ceste Bijacovce – Nižný Slavkov.
Údolie povyše Poľanoviec je výrazne odlesnené, do porastu vbieham až tesne pod sedlom. Cesta postupne stúpa dosť výrazne, do pedálov musím zaberať celou silou, riadny záber to je aj pre lakte. Na najstrmšom úseku je cesta výrazne kamenistá, musím kúsok potlačiť, nešlo mi rozbehnúť sa. Z lesa ústim na okraji lúky, pri starom kravíne, o ktorom hovoril aj ten človek s autom. Ten sa zrejme využíva sezónne, keď pastieri vyháňajú stáda na tunajšie lúky. Akási kaplnka, ktorej biely náter je v sýtozelenom mori trávnatého porastu ako päsť na oko, leží čo by kameňom dohodil kúsok na západ. Aj na sedle Prašivá (777 m.n.m.), či ako ho nazývajú miestni – Paršivá, je zložených niekoľko kmeňov vyrúbaných stromov. Pri nich si dávam krátku prestávku, kochám sa výhľadom na okolie, oblaky prevaľujúce sa nad spišskou krajinou, vychutnávam čaro hôľ – na takomto nádhernom mieste nie som každú chvíľu...
Keď však prichádza rad na zjazd, zisťujem, že akosi neviem nájsť pokračovanie cesty, ktorá ma sem hore doviedla. Nebyť čerstvej stopy vtlačenej autom do vysokej trávy, asi by som si s tým nejakú chvíľu lámal hlavu. Lesná cesta vedúca zo sedla je podobnej konštitúcie ako tá z Poľanoviec, vcelku zjazdná, len tu a tam ju blokuje nejaká mláka či blatitá pasáž. Krížom cez lúky zbieham k vápencovému lomu na južnom okraji Vyšného Slavkova, kde zapisujem údaje.

Úsek 4, Vyšný Slavkov - Lipany (nám.)
čas v cieli úseku - 13:17 hod.; dĺžka úseku - 22,37 km; čistý čas jazdy - 0:53:47 hod.
Vyšný a susedný Nižný Slavkov síce ležia „za horou“, stále však patria k Spišu – akurát posledná reorganizácia verejnej správy ich rozdelila medzi okresy Levoča a Sabinov. Pri osade Vlčia sa napájam na asfaltku vedúcu od Bijacoviec a pokračujem do Nižného Slavkova, kde práve prebieha regulácia koryta Slavkovského potoka – ten tu zrejme počas jarných záplav spôsobuje poriadnu „paseku“. Rýchlym tempom pokračujem dole údolím do Brezovičky a Brezovice, kde križujem Torysu, prameniacu kdesi v útrobách Levočských vrchov. Kopce tohto rozľahlého flyšového pohoria, zaberajúceho oblasť medzi Lipanmi, St.Ľubovňou, Kežmarkom a Levočou, sú mohutné, no nie veľmi navštevované. Od roku 1953 totiž takmer na celé územie Levočských vrchov patrilo do Vojenského výcvikového priestoru Javorina, ktorý mal byť zrušený v decembri 2006. Počul som, že cyklistické trasy po asfaltkách vybudovaných armádou sú už vyznačené, ako na tom je pešia turistika, netuším.
Z Brezovice pokračujem širokým údolím Torysy do rovnomennej obce, pričom ešte na moment uvažujem, či to nepotiahnuť viac na sever cez Šambron do Plavča a až odtiaľ nazad do Košíc. Túto trasu som vymyslel včera, no v realite dneška volím pokračovanie priamo na Lipany. Aj tak to mám domov ešte vyše sto kilákov. V Krivanoch sa nachvíľu zastavujem pri renesančnom kaštieli rodiny Dessewffy z prvej polovice 17.storočia. Vedľa kaštieľa stojí ešte akási kúria, ktorá je však v chátrajúcom stave. Kúsok za obcou sa cesta približuje k železničnej trati č.188 (Košice – Plaveč), ktorá vo svojich zárezoch odhaľuje zaujímavé odkryvy karpatského flyšu. Zakrátko prichádzam do Lipian, na železničnej stanici fotím pristavené lokomotívy a na námestí katolícky gotický Kostol sv.Martina z 13.storočia.

Úsek 5, Lipany - Veľký Šariš (križ.)
čas v cieli úseku - 15:07 hod.; dĺžka úseku - 24,57 km; čistý čas jazdy - 1:01:54 hod.
Zásoby vody mi už dávno došli, chcelo by to na chvíľu zastať, posedieť a stiahnuť nejaký ten polliter vychladenej kofoly (alebo hociktorej „kofotiny“). Po skúsenostiach z minulého roka (TnB 2008), kedy sa nám v tejto oblasti nepodarilo nájsť poriadnu krčmu, sa trochu obávam, že smädný ostanem prinajmenšom po Sabinov. Z približne 6-tisícových Lipian pokračujem v jazde už na juh údolím Torysy, vsadeným medzi rozložité masívy Bachurne a Čergova, cestou I.triedy č.68 (Košice – St.Ľubovňa). Súbežne s hlavnou sa ťahá železničná trať. V neďalekej Červenici sa zastavujem na čerpacej stanici, kupujem fľaškovú vodu a pauzujem pod slnečníkom.
Pamiatkou Červenice je pôvodne románsky kostol, ktorý po rôznych prestavbách nesie renesančné i barokové prvky, v susednej Pečovskej Novej Vsi sa zasa vyníma barokový kaštieľ z 18.storočia, prebudovaný začiatkom 20.storočia v secesnom slohu (dnes je sídlom ObÚ). Nasleduje dlhší úsek bez dedín, hustá premávka (napriek nedeli) a napokon vjazd do Sabinova. Na začiatku mesta sa nachádza priemyselná zóna s nejakou nábytkárňou a strojárňami ZŤS. Sabinov je asi o polovicu väčší ako Lipany, no historicky podstatne dôležitejší – mestské výsady mu boli pridelené už v 13.storočí a významne ho pozdvihla nemecká kolonizácia. Tunajšie šošovkovité hlavné námestie skrýva množstvo historických pamiatok – v tesnom susedstve s renesančnou zvonicou tu stojí katolícky kostol sv.Jána Krstiteľa a grékokatolícky chrám, kúsok obďaleč sa nachádza historická radnica, či známy „Obchod na Korze“.
Sily ubúdajú, no pri postupe na juh mi vietor fúka našťastie do chrbta. Nad Šarišskými Michaľanmi sa mi otvára výhľad na vulkanický masív Stráže (ktorý sme navštívili relatívne nedávno) a Šarišský hradný vrch. Zjazdom sa dostávam do Veľkého Šariša, míňam areál pivovaru a na autobusovej zastávke pri odbočke do mesta zapisujem údaje. Pri motoreste na náprotivnom kopci sa práve koná akýsi „minifestival“, je tu teda dosť rušno.

Úsek 6, Veľký Šariš - Nová Polhora
čas v cieli úseku - 16:59 hod.; dĺžka úseku - 30,48 km; čistý čas jazdy - 1:20:10 hod.
Údolie Torysy sa za Veľkým Šarišom mierne zužuje, hlavná cesta spolu so železnicou vstupuje do Prešova. Na začiatku mesta sa nachádza čerpacia stanica Slovnaft, kde zhruba polhodinu pauzujem, jem bagetu a plánujem ďalšiu trasu. V Prešove prechádzam zástavbou rodinných domov až ku križovatke pri Krajskom úrade, odkiaľ postupujem pešou zónou. Centrom Prešova, tretieho najväčšieho mesta na Slovensku, som to vzal len v rýchlosti, čo-to pofotil a pokračoval výpadovkou okolo železničnej stanice a Solivaru. Mierne stúpajúca štvorprúdovka ma privádza na okraj mesta, kde začína „východná“ diaľnica D1. Nadjazdom križujem jej prešovské ústie a lokálkou stúpam k areálu vojenského vysielača, v ktorého blízkosti medzičasom vyrástlo akési logistické centrum.
Za sebou mám už takmer 140 kilometrov, no podľa letmých výpočtov to so zbytkom trasy na prekonanie rekordu stačiť nebude. Ctižiadosť ma vedie k tomu, že od Prešova nepokračujem priamo na Petrovany a Drienov, ale si cestu predlžujem po mirkovskej ceste. Od vysielača stúpam tiahlym stúpaním s výhľadom na celé krajské mesto i sopečné masívy Slanských vrchov. Únava sa prejavuje, stúpam veľmi pomaly s častými prestávkami. Za Záborským sa sklon cesty zväčšuje, výšľapom pokračujem okrajom lesíka k objektu Správy ciest a nato klesám k neveľkej osade Dúbrava, kde sa stretám s ešte vedľajšou cestou od Žehne. Odtiaľ nasleduje už iba klesanie, početné výhľady na predhorie Slanských vrchov, pestrofarebné polia a belasú oblohu, posiatu množstvom izolovaných bielych oblakov. Nad Mirkovcami míňam poľné letisko a kúsok ďalej zasa skupinku cyklistov. Pozvoľným klesaním schádzam do Šarišských Bohdanoviec, ležiacich na okraji nivy Torysy. Prestávku si dávam na zastávke SAD v Novej Polhore. Tyčinkami dopĺňam energiu a na pár minút dávam odpočinúť otlačenému zadku.

Úsek 7, Nová Polhora - Košice (sídl.Železníky)
čas v cieli úseku - 19:27 hod.; dĺžka úseku - 33,1 km; čistý čas jazdy - 1:26:43 hod.
Pauzou som doplnil sily nevyhnutné na ďalšie pokračovanie. Za Novou Polhorou ma hradská privádza do Ploského, kde s úmyslom si trasu opäť mierne predĺžiť (aj keď podvedome už tuším, že dnes sa rekord nekoná...) odbočujem na Budimír a nadjazdom križujem diaľnicu. Prechádzam z jednej strany nivy Torysy na druhú a za obcou Budimír podchádzam košický exit diaľnice. Miestna komunikácia ďalej vedie starými-známymi Vajkovcami a Rozhanovcami do Košických Oľšian. Meliem z posledného – za križovatkou s cestou I.triedy č.50 (Košice – Michalovce) som teda zakotvil v osvedčenom pohostinstve, kde však na moju smolu práve došla kofola. Riešením je malé pivo v pollitri zriedené s citronádou, taký „radler“.
Deravou miestnou komunikáciou sa presúvam z Košických Oľšian do Sadov nad Torysou. V snahe vyhnúť sa stúpaniu na hrebeň Košickej hory pokračujem z miestnej časti Byster lokálkou ďalej na juh, v Košickej Polianke križujem Torysu a naprieč jej nivou postupujem do Krásnej, mestskej časti Košíc. Slnečný kotúč sa pomaly odoberá na západ, začína sa zvečerievať. V Krásnej sa napájam na hlavnú cestu č.552 (Čierna n.Tisou – Košice), naberám mierne severný smer a v hustej premávke postupujem naproti ostro žiariacemu slnku. „Traffic jam“ na periférii Košíc je zrejme zapríčinený rekreantmi a chalupármi vracajúcimi sa z „ďalekého východu“. Do Košic vstupujem cez Krásnu nad Hornádom a sídliska Krásna a Nad Jazerom. Na štvorprúdovom obchvate mesta na Nižných Kapustníkoch sa práve čosi prestavuje, napriek tomu som sa odvážil skrátiť si cestu týmto inak oficiálne cyklistom neprístupným úsekom. Od križovatky pri VSS postupujem Južnou triedou pod Šibeničný vrch a na Železníky stúpam od takzvanej starej nemocnice. Koniec dnešnej akcie zaznamenávam na Ostravskej pred pol ôsmou, vyčerpaný, spotený a zaprášený, so 191 kilometrami v nohách. Aj keď rekordný zápis z roku 2007 som neprekonal, s dnešnou cyklistikou nemôžem byť nespokojný.

Počasie - jasno až polojasno, miestami mierne veterno, v dolinách chladno, tep.asi 25-28°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť celk.čas výletu čistý čas jazdy priemerná rýchlosť max.rýchlosť max.rýchl. miesto
191,09 km 13:35 hod. 9:06:12 hod. 21,56 km/h 53,5 km/h Kysak





MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):




© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2009