Cyklo Margecany - 25.júl 2006, ut.


Úsek 1, Košice (sídl.Terasa) - Jasov
čas v cieli úseku - 7:37 hod.; dĺžka úseku - 26,25 km; čistý čas jazdy - 1:10:06 hod.
V okolí Košíc je toho ešte dosť, čo nemám prejdené, takže je si z čoho vyberať. Najviac ma však jednoznačne lákajú hory – pred seba som postavil ambiciózny plán, a síce trasu Košice – Smolník – Margecany – Košice. Išlo teda o okruh s dvomi sedlami, Štóskym a Folkmárskym.
Vstávam okolo piatej ráno, balím veci a o 6:10 hodín vyrážam smerom na západ z Terasy. Pred výjazdom z mesta som sa navyše zastavil na pumpe Slovnaft pri Optime a zakúpil zásoby. Trochu som však bol (nepríjemne) prekvapený, že kartou sa dá platiť nákup až nad 200 korún. Potom sa dávam po štvorprúdovej výpadovke z mesta cez Pereš, za ktorým sa stáčam a pri vysielači predbieham cestného cyklistu. Okrem toho som si pred ním, na moje vlastné počudovanie, urobil značný náskok.
Za prvým kopcom cesta zbieha dole do Lorinčíka, mestskej časti Košíc a za ďalším stúpaním sa ocitám v Malej Ide, v údolí riečky Ida. Prešiel som cez križovatku s cestou od Šace a na autobusovej zastávke si dal prvú marsku. Pohľadnice v miestnom stánku nemali.
Cesta sa ďalej ťahá smerom na západ vo výške niečo nad 300 m.n.m. po úpätí Volovských vrchov cez obce Šemša, Hodkovce a Nováčany. Lesy severne od hradskej sa nazývajú Nováčanský les a sú vyhľadávaným poľovným a hubárskym revírom. Keďže potoky z kopcov tečú v smere sever-juh, musím absolvovať množstvo stupákov. Poslednou dedinou pred Jasovom je Rudník, kde sa odpája trasa na sedlo Podkova (536 m.n.m.). Nasleduje už len zjazd a menšia exkurzia v Jasove ku kláštoru a železničnej stanici na dnes už neprevádzkovanej trati č.168. V centre sa motá plno Cigánov, čo vysvetľuje celkom „slušná“ osada na konci obce.

Úsek 2, Jasov - Štós
čas v cieli úseku - 8:54 hod.; dĺžka úseku - 18,02 km; čistý čas jazdy - 0:56:10 hod.
V údolí Bodvy, ktorá je na svojom hornom toku ešte len malou riečkou, postupujem po okraji lesa s minimálnym prevýšením až k osade Počkaj (časť Jasova). Asfaltka križuje vlečku z trate do nejakého drevospracujúceho podniku. Mierim k stanici Počkaj, schovanej medzi stromami a človekom ľahko prehliadnuteľnej. Je to malá stanička – dve koľaje, dopravná kancelária (dnes prerobená na čosi ako chalupu) a mrežami zatarasená bývalá čakáreň v historickej budove ešte s pôvodným do omietky vpracovaným nápisom. Tam som si dal tyčinku.
Pred Medzevom zabočujem na Šugovskú dolinu, mylne sa domnievajúc, že tam sa ide k miestnej stanici, no hneď sa vraciam na autocestu. Šugov nie je neznáme miesto – je to stredisko agroturistiky a miesto muzeálnej kováčskej dielne. Medzevská stanica sa nakoniec nachádza na začiatku mesta v priemyselnej zóne. Je obývaná, takže fotil som obozretne a potom si dal snickersku, aby som to zakamufloval na obyčajnú zastávku cykloturistu. V centre mesta kupujem pohľadnice a pozastavujem sa aj pri múzeu vodného hámra. Na konci tohto niekdajšieho baníckeho mesta mal chalupu bývalý spolužiak Števo Sitáni, párkrát som tam aj bol, no teraz som ju nejako prehliadol.
Údolie Bodvy sa postupne zužuje, pričom rieka sa ďalej ťahá inou dolinou – Čiernou Moldavou, ktorej začiatok je pri prameni spomínanej rieky pod vrchom Osadník (1185 m.n.m.) na hlavnom hrebeni Volovských vrchov. Začínam naberať nevýrazné stúpanie až po Štós, kam ma cesta privádza. Azda najdôležitejším objektom je fabrika Sandrik, hneď v úvode obce. Pri hlavnej ceste však leží iba malá časť tohto horského sídla. Autocesta robí prudkú zákrutu a zahajuje stúpanie na Štóske sedlo. Na konci dediny zastavujem, bicykel opieram o kovový kríž z roku 1882 s mantáckym-nemeckým nápisom a dávam si pauzu.

Úsek 3, Štós - Mníšek nad Hnilcom (žst.)
čas v cieli úseku - 11:11 hod.; dĺžka úseku - 24,53 km; čistý čas jazdy - 1:16:25 hod.
Prevýšenie od úvodu po vrchol stupáka dosahuje 355 metrov výškových, avšak stúpanie nie je také brutálne ako pri iných mnou už absolvovaných výstupoch – serpentíny dosť pomáhajú. Hradská sa ťahá prevažne cez lúky, miestami prerušované výčnelkami lesa. Povrch vozovky je celkom znesiteľný a premávka nanajvýš riedka. V jednej zo zákrut mám výhľad na výrazný Jelení vrch (947 m.n.m.) s vysielačom, ktorý sme pred dvoma dňami mali možnosť pozorovať zo Zádielskej planiny, teda od juhu. Pred klimatickými kúpeľmi Štós sa úplne vnáram do lesa. V tých miestach som nebol azda od roku 1994, keď sme s otcom autom brázdili východné Slovensko. Odtiaľ je to hore ešte pomerne ďaleko.
Vrchol stúpania, Štóske sedlo na hrebeni Volovských vrchov, na trase Cesty hrdinov SNP, leží vo výške 783 m.n.m.. Nachádza sa tu kostolík sv.Márie, pri ktorom si dávam prestávku. Zavolal som do Nitry, konkrétne T.Kazánovi, že čo je nového. Jedinou chybičkou krásy je, že miesto veľmi nevyniká výhľadom. Tesne predtým, než som sa vydal na cestu, došlo popradské auto s dedkovacmi, ktorých som požiadal o foto.
Zo zjazdu veľa nemám – povrch cesty sa zmenil na dosť nekvalitný, nemohol som to hnať na vysoké rýchlosti, ale výhľad na dolinu Smolníka bol celkom zaujímavý. Na začiatku dediny sa pripájam na cestu smerujúcu na ešte turisticky atraktívnejšie Úhornianske sedlo (999 m.n.m.) a schádzam do centra o 10:28 hodín. Charakter námestia, ako aj rozloženie domov, naznačuje veľký význam tohto bývalého banského mesta a jeho niekdajšiu slávu. Na spodnej strane námestia sa nachádza monumentálna stará budova, dnes fabrika spoločnosti Slovak International Tabak – jediné miesto ručne vyrábaných cigár na Slovensku.
Dlho som sa nezdržal; len čo som kúpil pohľadnice, púšťam sa na cestu. Komunikácia v Smolníckej doline presne kopíruje trasu historickej Gotickej cesty. Z oboch strán ma obklopujú mohutné kopce Slovenského rudohoria, v ktorých početných dolinách sa okrem iného skrýva množstvo uzavretých štôlní, starých banských objektov a ostatných náležitostí súvisiacich s dobývaním surovín zo zeme. Zanedlho vbieham do Smolníckej Huty. Práve sem kedysi viedla v rokoch 1887-1960 úzkorozchodná železnica z Gelnice a od roku 1936 už len z Mníška. Jej pozostatky, ako napríklad val, som však nezahliadol.
Po dosť dlhom „pustom“ úseku míňam osadu Smolnícka Píla, v ktorej ešte skutočne pracuje závod píly a následne vchádzam do obce Mníšek. Ten sa rozkladá v údolí Hnilca a na trati č.173 z Margecian. K stanici mierim po tom, ako som v stánku kúpil pohľadnice. Budova bola postavená v 30.rokoch, teda za ČSR a aj nesie charakteristické architektonické znaky tohto obdobia. Ešte kúsok pred ňou v smere od dediny, stojí nad potokom Smolník oceľový most s dreveným spodkom, asi jediný fragment úzkorozchodky do Smolníckej Píly.

Úsek 4, Mníšek nad Hnilcom - Margecany (žst.)
čas v cieli úseku - 12:35 hod.; dĺžka úseku - 25,51 km; čistý čas jazdy - 0:59:06 hod.
Z Mníška nad Hnilcom pokračujem po Gotickej ceste súbežne so železnicou a riekou.
V Helcmanovciach schádzam k zastávke, ktorá je prakticky hneď pri autoceste a dávam si pauzu na tyčinku. Okrem toho som sfotil objekt (mimochodom, ešte tu funguje pokladňa) a vystihol motorák od Červenej Skaly. Železničnú zastávku fotujem aj v Prakovciach, veľkej obci tiež založenej na baníctve. V súčasnosti tu funguje priemyselný podnik strojárne Prako, patriaci pod železiarne Podbrezová. K obci patria aj rozťahané osady pri ceste – Hutno a Matilda huta. Ďalej sa cesta vlečie viac do kopca pomerne nezáživným terénom až ku Gelnici. Centrum mesta sa nachádza na ľavom brehu Hnilca. Nezachádzal som doň, pretože sa objavila pomerne nebezpečná čierňava (a teraz nemyslím miestne majoritné obyvateľstvo) postupujúca od západu.
Napriek rýchlemu tempu, ktoré som za okresným mestom nahodil, nemal som šancu – v Jaklovciach ma bez varovania chytil lejak. Pár minút čakám na autobusovej zastávke a keď to trocha ustalo (to neznamená, že nepršalo), dal som sa znova na cestu. Došiel som ku križovatke s hlavnou cestou od Košíc, no stáčam sa na sever, vychádzam z Jakloviec a pokračujem popri Ružíne a kameňolome. Pršať prestáva, keď som sa zastavil pri kostole na Margecianskej línii, odrezanom od vlastnej dediny pri výstavbe vodnej nádrže. Mostom som vošiel do Margecian a cesta ma priviedla rovno k uzlovej železničnej stanici. Tu teda predbežne (kvôli nepriaznivému počasiu) končím cyklotúru.
Bicykel som nechal odstavený na peróne a zabehol mu kúpiť lístok. Najbližšie vlaky boli dva rýchliky, teda pokladník mi povedal len radenie batožinového vozňa a že lístky sa kupujú pri podávaní nákladu do vlaku (v prípade rýchlikov). Skôr išiel Čingov z Bratislavy a po ňom Horehronec – oba však meškali. Rozhodol som sa teda ísť až na ten druhý.
Na rýchliku R 811 (pravidelný odchod 13:28 hodín, meškanie 15 minút) bol batožinový vozeň zaradený až na konci súpravy. Kým menili lokomotívu na elektrickú, nakladám bike ešte aj s jedným chlapíkom, ktorého v týchto končinách chytil dážď (súdiac podľa blatného pásu na chrbte). Jedinou zastávkou po ceste bol uzol Kysak.
Do Košíc dorazil vlak asi o 14:40 hodín. Predtým som volal Rudolfovi, nech dôjde k stanici, no zmeškal električku a čakať som ho musel ja. Okolo Jakabovho paláca sme prešli do centra a zamierili do najbližšieho netu (internet klubu) stiahnuť fotky na USB kľúče. Akurát to tam administroval taký asi 15-ročný „krpec“, ale ochotne mi s tým pomohol. Rudolfa potom odprevádzam cez centrum na Námestie Maratónu mieru na električku a na biku pokračujem sám na Terasu. Zastavil som sa ešte v servise na Čapajevovej ulici kvôli nejakým drobnostiam a hlavne dať si zmerať reťaz. Servisák mi zistil asi 6 mm odchýlku – totiž reťaz konštruovaná na 1600 km bola mnou používaná pri jazdách v celkovej vzdialenosti okolo 6000 kilometrov. Čaká ma teda investícia do tohto zatiaľ ešte nemeneného a veľmi podstatného komponentu môjho Mongoose-u.

Počasie - ráno jasno, bezveterno, slnečno, tep.asi 30°C, potom oblačno, za GL zamračené, mrholenie, lejak
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť celk.čas výletu čistý čas jazdy priemerná rýchlosť max.rýchlosť max.rýchl. miesto
94,31 km 6:25 hod. 4:21:47 hod. 22,1 km/h 53 km/h Matilda huta





MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):

© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2006