Cyklo Michalovce - 16.júl 2007

Cyklo Michalovce - 16.júl 2007, po.

Úsek 1, Slovenské Nové Mesto (žst.) - Brehov
čas v cieli úseku - 9:50 hod.; dĺžka úseku - 22,89 km; čistý čas jazdy - 0:55:05 hod.
Posledné dva dni sme pauzovali, absolvovali pešiu túry v Slovenskom raji a hlavne Fedcup-ový zápas medzi tenistkami Slovenska a Srbska.
Bez cyklistiky však nedokážem dlho vydržať, po troch dňoch sa navyše opäť vraciam na východ. Avizované boli extrémne vysoké teploty, Rudolf sa preto rozhodol nejsť. Ráno vyrážam niečo po šiestej, v rýchlosti ešte zaskakujem na čerpaciu stanicu Esso pri bývalom Všešportovom areáli, nato zbieham po Moldavskej, respektíve Štúrovej do centra mesta. Na železničnú stanicu prichádzam okolo trištvrte na sedem, kupujem lístky a hodnú chvíľu ešte čakám. O štvrť sa odoberám na perón, kde už je pristavený vlak Os 8831 z Prešova do Čiernej nad Tisou s pravidelným odchodom o 7:35 hodín. Bicykel nakladám do služobného oddielu pantografu a potom sa už len veziem. Mojou konečnou je Slovenské Nové Mesto, kde vysadám a z rúk vlakvedúceho preberám bike o 8:39 hodín.
Presúvam sa pred staničnú budovu a vykonávam záverečné prípravy. Mesto nazývané aj Újhely vzniklo na predmostí riečky Roňavy iba niekedy tesne po prvej svetovej vojne, teda rozdelení Uhorska. Bezprostrednou príčinou bola výstavba stanice a uzla na tratiach smer Čop a Košice, dovtedy túto úlohu plnilo susedné Sátoraljaújhely, inak hlavné mesto Zemplínu.
Dávam sa teda na cestu – prechádzam okolo colnice, krížom cez trať č.190 a míňam turistický hríbik diaľkovej trasy E3 (Atlantik – Čierne more). Popod kopčeky Zemplínskych vrchov prechádzam obcami Borša (minule sme tu stáli pri Rákocziho kaštieli) a Viničky, kúsok potom ešte robím zachádzku k rieke Bodrog. Neprechádzam zaň, no na pravom brehu si dávam pauzu na čokotyčinku a odsledovanie ďalšieho postupu za pomoci mapy.
Pokračujem proti toku rieky, na hradskej míňam dvoch peších turistov a vbieham do Ladmoviec – miestny obyvateľ pán Šamalík je držiteľom slovenského rekordu vo veľkosti uloveného sumca. Ďalšou dedinou na trase je Zemplín, kúsok severozápadne od nej sa nachádza sútok Latorice a Ondavy, čím vzniká mohutná rieka Bodrog. To je ale mimo cesty.
Na úpätí kopcov míňam pri ceste niekoľko fariem pestovateľov melónov, z diaľky mám výhľad na okoliu dominujúci Veľký vrch (272,2 m.n.m.), pod ktorým leží vcelku zaujímavá obec Brehov. Treba prebehnúť pár uličiek hore kopcom a človek sa ocitne pod kláštorom minoritov. Tam si dávam pauzu na občerstvenie.

Úsek 2, Brehov - Vojany (žst.)
čas v cieli úseku - 10:58 hod.; dĺžka úseku - 21,17 km; čistý čas jazdy - 0:51:02 hod.
Z Brehova vybieham popod spomínaný Veľký vrch a napájam sa na hlavnú cestu č.552 (Košice – Veľké Kapušany), pričom za rozvalinami objektov bývalého poľnohospodárskeho družstva Sirník sa dostávam na most – ponad rieku Ondavu. Po rozľahlej Latorickej rovine cesta pokračuje pomerne dlhým úsekom rovným ako pravítko pomedzi močaristé polia cez osadu Kucany, nato obec Oborín. Stojím pri obecnom úrade. Práve tam po niečo došli dvaja maďarsky hovoriaci pracanti, z ktorých jeden mal oranžové tričko – s nápisom VSŽ. Pozerám lepšie, a bol to dres niekdajšieho 1.FC. No neporazí ma!
Rozhodol som sa pre zmenu plánu, miesto na Drahňov si urobím zachádzku na Vojany. Za Veľkými Raškovcami míňam na akomsi kanáli malú vodnú elektrárničku. Za porastom v diaľke badať vysoké komíny EVO, tepelnej elektrárne Vojany. V jej blízkosti sa nachádza niekoľko odkalovacích nádrží, schopných zhltnúť utopenca na večné veky. Pôsobí tu i spoločnosť Slovnaft, ktorá tu má vybudované podzemné zásobníky pohonných hmôt, podobné ako v Kľačanoch.
Za zakaleným Laborcom schádzam z hlavnej, v strede dediny obdivujem sochu kráľa Bela a po prejazde popod ŠRT aj miestnu železničnú stanicu. V jej blízkosti sa nachádza biedny domček, niekdajšie bydlisko nebohej babky Fialky, ktorej otec tu pracoval ako železničný robotník. Inak ale okolie stanice tvorí iba cigánska osada.

Úsek 3, Vojany - Zemplínska Široká (cintorín)
čas v cieli úseku - 12:08 hod.; dĺžka úseku - 23,14 km; čistý čas jazdy - 0:54:10 hod.
Po menšej pauze pokračujem v postupe už súbežne so železnicou, traťou č.195 (Bánovce nad Ondavou – Veľké Kapušany). V mape je značená ako neelektrifikovaná, no pokiaľ ma zrak neklamal, videl som troleje. V osobnej doprave, na tejto trati mimochodom veľmi riedkej (však istú dobu v roku 2003 aj bola zrušená), sa i tak elektrika nevyužíva. Celé to má význam skôr pre hustú nákladnú dopravu v smere Maťovce a ďalej Ukrajina.
Za potokom Udoč prichádzam k akejsi transformátorovni a zároveň aj zastávke Krišovská Liesková. Na zarastenom peróne nakrátko spomínam na vlakovú cestu touto traťou v rámci tretieho dňa akcie „Po železnici – august 2005“. Mala zvláštnu atmosféru, vlastne rovnako ako i tento kraj. Veď región, kde sa prelína obyvateľstvo slovenské, maďarské a rusnácke ani inú mať nemôže.
Viac na východ už nejdem, stáčam sa severne na obec Krišovská Liesková, zloženú z osád Krížan a Lieskovej, za ktorými ma tabuľa „neudržiavaný úsek cesty“ adekvátne upozorňuje na význam tejto komunikácie. Pri prejazde okolo cintorína ešte míňam miestnych koscov, srdečne ma zdraviacich: „Ahooooj!“. Stále s výhľadom na štruktúry elektrárne sa potom dostávam do osady Tahyňa a nato aj do obce Pavlovce nad Uhom. Len krátka pauza na námestí pri kostole a v postupe pokračujem ponad koryto ďalšieho z východoslovenských velikánov, rieky Uh, a ďalej rovinou Kapušianskych pláňav okrajom obcí Stretava a Palín. Čas na prestávku opäť prichádza v Zemplínskej Širokej, konkrétne v tieni aleje na cintoríne, odkiaľ aj volám domov.

Úsek 4, Zemplínska Široká - Hriadky (motorest)
čas v cieli úseku - 13:46 hod.; dĺžka úseku - 28,05 km; čistý čas jazdy - 1:13:05 hod.
Dlhý rovinatý úsek ma konečne privádza do pomysleného centra Zemplínu (teda jeho slovenskej časti), Michaloviec, kam sa dostávam cez mestskú časť Vrbovec a tesne pred prejazdom ponad rieku Laborec sa napájam na hlavnú cestu č.50 (Česko – Trenčín – Zvolen – Košice – Ukrajina). Do centra mesta sa dostávam vcelku v pohode, cesta ma tam priviedla skoro sama. Som príjemne prekvapený, Michalovce som predtým považoval za prerastenú viesku, no pešiu zónu majú vybudovanú perfektne. Plusom pre mňa je chodník pre cyklistov, podobný ako v Košiciach.
Nezastavujem sa však, kofolu si dám niekde na dedine. Na konci pešej prechádzam popod výškovú budovu a opäť sa dostávam na hlavnú. Z Michaloviec ústim po prejazde ponad železničnú trať č.191 a mestskú časť Močarany, kde kontrolujem mapu. Myslel som, že v Pozdišovciach si urobím obedňajšiu pauzu na kofolu, no nenašiel som vhodný podnik. To sa opakovalo po pomerne dlhých úsekoch jazdy, naviac v značnej frekventovanej premávke, aj v Trhovišti a Horovciach. Záchranou bol až motorest Kanada v Hriadkach, kde však zas nečapovali kofolu. Kúpil som teda dve fľaše coly a usadil sa na terase. Práve o tú terasu mi pri výbere išlo najviac. Počas oddychu som sa navyše rozhodol dať si obed v podobe bravčového s ryžou, podobného ako v školskej jedálni, ibaže s cenovým rozdielom prinajmenšom 60 korún!!!

Úsek 5, Hriadky - Slanské Nové Mesto
čas v cieli úseku - 16:06 hod.; dĺžka úseku - 20,69 km; čistý čas jazdy - 0:37:41 hod.
Hlavnou pokračujem do Sečoviec, bývalého okresného mesta, z väčšej časti zničeného v bojoch druhej svetovej vojny o Dargovský priesmyk, čo pripomína i pamätník osloboditeľom, Červenej armáde, v centre mesta. Doposiaľ sa mi napriek tej horúčave šlo dobre, no s prvým stúpaním na Zbehňov začínam značne cítiť žalúdok – odrovnali ma zrejme tie dve Coca-Coly naraz, veľmi tomu nepomohol ani ten obed. Vlnité predhorie Slanských vrchov s niekoľkými výraznými stupákmi je pre mňa hotovým utrpením.
Až teraz zisťujem, že páľava je ozaj extrémna, navyše do trupu sa mi opiera mierny protivietor. Keby ma aspoň ochladzoval, ale je južný, teplý. Doslova sa zo mňa leje. Za Veľkými Ozorovcami si na vrchole kopca dávam pauzu – hoci zásob mám dosť, sú prakticky nepoužiteľné. Čokoládové tyčinky sú roztopené (vhodné ako polotovar na kakao), isofruit takmer vriaci, pijem ho len so sebazaprením.
Krátku úľavu mi prináša zjazd do Zemplínskej Teplice, no nato musím opäť stúpať. Po vydýchaní sa na vrchole kopca zbieham tiahlym klesaním do Slanského Nového Mesta, kde impulzívne zachádzam do pohostinstva Šariš na križovatke s michalianskou cestou. Ledva som sa dotackal k výčapu a objednal si malú kofolu, potom už len hodnú chvíľu posedávam na terase a zbieram sily pred výstupom na sedlo Slanec.

Úsek 6, Slanské Nové Mesto - Bohdanovce
čas v cieli úseku - 17:30 hod.; dĺžka úseku - 11,66 km; čistý čas jazdy - 0:54:15 hod.
Z dediny sa cesta ťahá ešte kúsok po rovinke, za mostom ponad potok Slančík sa mi otvára výhľad na celé stúpanie Slancom až na samotné sedlo. Prvý, druhý, tretí úsek... ešte som sa ani nedostal k trati, kde percentá stúpania začínajú výraznejšie pribúdať, a už som psychicky na dne. Po odbočku k železničnej stanici v Slanci je to hotové peklo, nehovoriac o tom, čo má ešte len prísť. Trikrát musím zastaviť, pri cintoríne aj na pár minút.
Rovnako je to i pri jazde druhým úsekom, azda tým najprudším. Bolesti pri zaberaní do pedálov necítim, len som strašne vyčerpaný, tvár mi kriví od utrpenia. Nevzdávam to, hore sa dostanem aj keby som mal po každom prejdenom metri oddychovať. Najdlhšiu pauzu si dávam pri pomníku oslobodenia obce Červenou armádou – zvyšnú Budiš-ku som použil na osvieženie tváre a hlavy, nato iba sedím na chodníku a vydychujem.
Cesta záverom dediny stúpa iba mierne, po nej ale nasleduje posledný strmák s vrcholom na sedle Slanec. Pauzujem samozrejme aj tam hore. Minulý rok som celý výstup absolvoval na dvakrát, tentoraz som musel zastaviť až na šiestich miestach, vrátane sedla. Úľava je obrovská, hádam som sa skoro rozplakal. Bez hyperbolizácie konštatujem, že tento výstup bol azda najťažším v mojom doterajšom cyklistickom živote, bol mojou Golgotou, krížovou horou. Len dúfam, že som si nepoškodil zdravie, možno ku kolapsu veľa nechýbalo.
Zjazd už je pohodovka, môžem si aj dovoliť šliapnuť do pedálov a vyhnať to na nejakú tú vyššiu rýchlosť. Z lesa ústim do obce Rákoš a po prejazde ponad trať č.190 a ŠRT vbieham do susedných Bohdanoviec, ocitám sa teda na západnom úpätí Slanských vrchov. Údaje zapisujem až na konci obce na zastávke SAD.

Úsek 7, Bohdanovce - Košice (sídl.Terasa)
čas v cieli úseku - 18:20 hod.; dĺžka úseku - 18,62 km; čistý čas jazdy - 0:47:22 hod.
Hoci rozhodne najťažšie už mám za sebou, doma ešte nie som. Cesta vedie kúsok údolím Oľšavy, nato pomaly stúpam „hrebienkom“ Toryskej pahorkatiny, na druhej strane zbieham do Nižnej Hutky a križujem rieku Torysu. Rovinatý úsek ma potom privádza do Krásnej, prvej mestskej časti Košíc. Prechádzam ponad Hornád a ďalej okrajom celého panelákového sídliska Nad Jazerom. Výpadovkou potom nepokračujem na smer Rožňava, ale schádzam z nej na sídlisko Juh a okolo starej nemocnice stúpam na Železníky z východu.
Po príchode na Bernolákovu nasleduje konečne vytúžený oddych a vychladená kofola. Miesto vrelého privítania sa však stretávam skôr s negatívnymi reakciami k tejto mojej cyklotúre. Vraj som „prepínal sily“. Hlúposť, čo sa fyzičky týka, išiel som v rámci mojich možností. Úspešnému dokončeniu vďačím najmä psychickej odolnosti, akú u mňa vidno málokedy. Konečne som sa dokázal odhodlať natoľko, aby som prekonal únavu i vyčerpanie a splnil vytýčený cieľ.

Počasie - jasno, slnečno, vietor južný mierny, extrémne teplo, tep.asi 30-35°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť	celk.čas výletu	čistý čas jazdy	priemerná rýchlosť	max.rýchlosť	max.rýchl. miesto
146,22 km	9:34 hod.	6:12:40 hod.	23,88 km/h	65 km/h	Rákoš

MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2007