Cyklo Motešice - 9.september 2009

Cyklo Motešice - 9.september 2009, st.

Úsek 1, Alekšince - Preseľany
čas v cieli úseku - 8:06 hod.; dĺžka úseku - 19,75 km; čistý čas jazdy - 0:51:32 hod.
Týždenný pôst, ktorý uplynul od poslednej cyklistiky, strávený kvasením doma a ľahkou prácou v záhrade, ma natoľko „vyčerpal“, až som sa potreboval dať dokopy na nejakej fyzicky čo možno najnáročnejšej cyklistike. V pláne som mal vyraziť už včera, no pre prílišnú pohodlnosť som akosi nevstal včas a výjazdu sa teda vzdal. Nasledujúci deň sa prebúdzam krátko po šiestej, balím veci, po rýchlych raňajkách vyprevádzam mamu s bratmi a sám sa vydávam na cestu. Rybničnú ulicu v Alekšinciach opúšťam o 7:11 hodín, čo je hádam o niečo neskoršie než by som si želal...
Ešte v dedine míňam davy detí prúdiace do tunajšej základnej školy (ako je to už dávno, keď som bol v ich situácii ja...) a na prvom výšľape s malým znepokojením zisťujem, že forma sa akosi vytráca. Dobrý signál to nie je, dnes totiž plánujem dosť pahorkaté terény. Za andačskými kopcami prechádzam Zbehmi a za riečkou Radošinkou vstupujem do Čakajoviec, napájajúc sa na hlavnú cestu č.64 (Žilina – Komárno). Hradská je o tomto čase riadne frekventovaná – okrem množstva miestnych áut, smerujúcich do Nitry či Topoľčian, stretám kamióny rozmanitých poznávacích značiek, a to i zahraničných. Do trupu sa mi opiera od severu ťahajúci mierny protivietor, tempo si však držím okolo 22 km/h. Prvú pauzu si dávam v Preseľanoch pri cintoríne keď zapisujem údaje.

Úsek2, Preseľany - Prašice
čas v cieli úseku - 9:42 hod.; dĺžka úseku - 28,52 km; čistý čas jazdy - 1:17:13 hod.
Stereotyp prehustenej, domami niekoľkých na seba nadväzujúcich obcí (Belince, Kamanová, Dvorany nad Nitrou, Ludanice a Chrabrany) lemovanej ceste I.triedy, ma privádza na okraj Topoľčian. Nevolím obvyklé pokračovanie priamo do mesta, lež obchvatom obchádzam Topoľčany po juhovýchodnej strane a do centra prichádzam rovno z hlavnej. Námestie je ako každý pracovný deň plné ľudí, nepauzujem tu, iba sa po letmom pohľade na miestne pamätihodnosti (katolícky kostol Panny Márie z konca 18.storočia a mestská radnica) vraciam k hlavnej a naberám smer sever. Za nadjazdom trate č.140 (N.Zámky – Prievidza) míňam rozsiahly areál bývalých kasární a na samom konci mesta prichádzam k tovarníckemu kaštieľu rodiny Stummer z prvej polovice 17.storočia. Ku kaštieľu som na svojich cestách zablúdil už viackrát, dnes však premiérovo prebieham aj jeho parkom, ktorý je chráneným areálom.
Na miestnej komunikácii smerujúcej na Duchonku je o poznanie menšia premávka, iba sem-tam nejaký autobus či traktor, presúvajúci sa z prác na okolitých poliach do domovského družstva. Za Jacovcami po krátkom postupe dosť úzkou kľukatiacou sa cestou vstupujem do Prašíc, hradská naberá na sklone, míňam nabaleného cyklistu a pri kostole zastavujem a konečne si dávam dlhšiu pauzu. Energiu dopĺňam müsli tyčinkami a čajom, popritom sa dívam do mapy – pred sebou mám najnáročnejší úsek dneška.

Úsek 3, Prašice - Trenčianske Jastrabie
čas v cieli úseku - 11:29 hod.; dĺžka úseku - 27,68 km; čistý čas jazdy - 1:14:23 hod.
Ako som už naznačil, dnešná cyklistika sa bude vyznačovať zdolávaním členitého terénu. Prvý zo stupákov na mňa čaká hneď za Prašicami, na jeho vrchu sa mi ponúka dobrý výhľad na celé okolie Duchonky, ohraničené kopcami Považského Inovca, z južnej strany stráženého dnes už zrúcaným Topoľčianskym hradom. Pod jeho zvetralými múrmi je učupených niekoľko domov malej obce Podhradie.
Zbieham do Nemečiek a údolím potoka Chotina sa mierne stúpajúcou asfaltkou dostávam k vodnej nádrži nesúcej meno poslednej obce. Po okraj siahajúca hladina čerená slabým vánkom láka sa vykúpať, i keď Nemečky sú skôr rybárskou lokalitou – dnes ich tu po brehoch stanuje iba zopár, dajú sa napočítať na prstoch jednej ruky. Povyše jazera prichádzam na križovatku troch asfaltových ciest, z ktorých jedna smeruje na Trenčín, ďalšia pokračuje pozdĺž Chotiny k horárni Mankovec (bez povolenia sa však na ňu autom nedostanete...), no a krajná zľava človeka po pár metroch privedie k idylickej osade Kulháň. Hoci táto cesta ďalej stráca na kvalite, dá sa ňou dostať až do rekreačnej oblasti Duchonka – to mám vyskúšané z minulého roka.
Krátka pauza na autobusovej zastávke (divil by som sa však, keby tu čosi jazdilo...) trochu zregenerovala moje sily, ktoré následne naplno vydávam na nepríjemnom výšľape nad Kulháň. Zadychčal som sa až-až. Rýchly zjazd, na ktorom je pre pomerne prudký sklon cesty a dobrý povrch možné dosiahnuť rýchlosť vyše 70 km/h, ma privádza do obce Zlatníky – ako napovedá názov, v minulosti sa tu v obmedzenej miere ťažilo zlato (popísané sú odtiaľ aj výskyty pyritu, barytu či REE-minerálu monazitu), okrem toho tu podobne ako v Kulháni fungovali sklárske huty. Za Zlatníkmi sa od kopcov a lesov Považského Inovca mierne vzďaľujem, počas výšľapu tu a tam oddychujem, predsa len členitý terén Bánovskej pahorkatiny dáva zabrať. Opäť schádzam do neveľkej doliny, míňam malú dedinu Cimennú a na vrchu nasledujúceho stúpania sa mi otvára aký-taký výhľad – od okraja kukuričného poľa pozorujem masív Inovca (1041 m.n.m.), dediny Dubodiel, Čuklasovce i najbližšie Horné Držkovce, obzor na východe lemujú pahorky Strážovských vrchov.
Zbieham dole prudkým kopcom a ocitám sa v Horných Držkovciach, krátko odpočívam v tieni autobusovej zastávky v susedných Čuklasovciach a tiahlym miernym stúpaním s dvoma-troma prudkejšími pasážami postupujem v ústrety Inovcu na Dubodiel. Hneď za dedinou ma zdraví starý pán na traktore, pripravujúci svoje neveľké pole po žatve na zimný odpočinok. Za Dubodielom sa cesta kľukatí okrajom polí a listnatého lesa a stále ešte nepatrne stúpa, míňa usadlosť Patrovec a vrchol dosahuje až nad Trenčianskym Jastrabím, odkiaľ je dobrý výhľad na neprehliadnuteľné mitické lomy a „horský prechod“ pri Mníchovej Lehote, oddeľujúci kryštalický masív Inovca od karbonátového Ostrého vrchu (767 m.n.m.), patriaceho pod Strážov. Jastrabie som naposledy navštívil počas môjho doposiaľ jediného výstupu na Inovec na jar 2007. Údaje zapisujem pri kostole.

Úsek 4, Trenčianske Jastrabie - Bánovce nad Bebravou (žst.)
čas v cieli úseku - 13:33 hod.; dĺžka úseku - 24,67 km; čistý čas jazdy - 1:02:14 hod.
Prudkým kopcom vystupujem zo stredu Jastrabia k železničnej trati č.143 (Trenčín – Chynorany), za ktorou križujem frekventovanú hlavnú cestu č.50 z Brna do Zvolena, vstúpiac do Trenčianskych Mitíc. Miestna časť ležiaca najbližšie k hradskej sa nazýva Rožňové Mitice, nachádza sa tu jeden z minerálnych prameňov, odbočka k vápencovému lomu a strmák vedúci do susedných Zemianskych Mitíc. V Kostolných Miticiach na moment zastavujem pri pomníku padlým a následne prechádzam do Neporadze. Keďže cesta stáčajúca sa na juh vedie iba do Svinnej, ďalej na Bánovce by som musel pokračovať po tej spomínanej frekventovanej hlavnej. Volím možno zdĺhavejšiu, no príjemnejšiu možnosť – z Neporadze šľapem ešte raz hore kopcom a pravdepodobne posledným dnešným zjazdom (nepočítajúc Andač) sa dostávam do Motešíc. Nakoľko zásoby čaju v oboch fľašiach sa mi už kdesi pred Jastrabím beznádejne vyčerpali, a tiež by sa mi celkom hodila prinajmenšom polhodinová pauza na preskupenie síl, zakotvil som v najbližšej krčme, ležiacej vo dvore jedného z domov hneď vedľa autobusového obratiska. Čo ma však príliš nepotešilo bolo fučanie zo zdanlivo ešte nahusteného kolesa. Defekt. Počas popíjania prvého pollitra kofoly (mimochodom, musím zaznamenať rekordne najnižšiu cenu od zavedenia eura – 35 centov) som ho ľahostajne pustil z hlavy, dal si tyčinku a nazrel do mapy. Pri druhej runde som smelo odpil polovicu pohára a pustil sa do výmeny duše, čo ma stálo 20 drahocenných minút môjho života. Príčinou, prečo zadné koleso môjho biku vychrlilo za pár okamihov svoju náplň do okolitej atmosféry, bol lesknúci sa ostrý kúsok pliešku s rozmermi 5x3 mm. Mám ja ale šťastie...
Po nechtiac predĺženej pauze v krčme vyrážam z Motešíc päť minút pred jednou, cestou II.triedy č.516 (Bánovce n.B. – Trenč.Teplice) smerujem širokým údolím potoka Machnáč priamo na juh, míňam Dolné Motešice, kde cestu nakrátko lemuje pustá chmeľnica, Bobot a Horňany. Tempo mám nadpriemerné, za čo vďačím sčasti priaznivému vetru. Za Dežericami som sa trocha nepoctivo nalepil na chrbát slabšie vybavenému cyklistovi, pričom s ním mierne stúpam ku križovatke s trenčianskou hlavnou. Ešte chvíľu vychutnávam výhľad na Strážovské vrchy a nato sa spúšťam do Bánoviec, asi 20-tisícového okresného mesta ležiaceho na nive rieky Bebravy na južnom okraji Strážova. Premávka na hlavnej, ktorá centrum mesta zo západu obchádza, je neznesiteľná, samé kamióny. Na hlavné námestie, nachádzajúce sa na vŕšku v obkolesení socialistických panelákov, nezachádzam, hoci naposledy som tam bol pred temer tri a pol rokmi.

Úsek 5, Bánovce nad Bebravou - Bošany (ČS Slovnaft)
čas v cieli úseku - 15:01 hod.; dĺžka úseku - 22,82 km; čistý čas jazdy - 0:59:21 hod.
Po krátkej pauze na vydýchanie a niekoľko fotiek tunajšej železničnej stanice, sa presúvam o pár desiatok metrov obďaleč, na benzínovú pumpu Slovnaft, kde dokupujem zásoby tekutín na ďalšiu cestu. Z Bánoviec, ktoré sa v minulosti preslávili najmä garbiarskym a obuvníckym remeslom, no nechvalne aj ako pôsobisko klérofašistického prezidenta „kaplána Tisa“, pokračujem južným smerom súbežne so železničnou traťou č.143 cez Dolné Naštice, Rybany a Ostratice. Naproti rýchlej etape pred Bánovcami, azda vplyvom slabého protivetra a najmä začínajúcej únavy, sa mi postupuje akosi menej pohodlne. Obloha je jasná, slnko stále zohrieva krajinu teplými, letnými lúčmi, akoby sa najkrajšiemu ročnému obdobiu ešte nechcelo ustúpiť jeseni. Dobrý dojem z počasia však trocha kazí zatiaľ neškodná, od východu sa hromadiaca oblačnosť, zastierajúca kopce Tríbeča.
Únava ma napokon premohla v Žabokrekoch, takže opäť nasleduje dlhšia pauza, energetická tyčinka a oddych. Kúsok sa potom ťahám hlavnou cestou č.64, ktorú opúšťam v neďalekých Chynoranoch. Z dediny ma miestna komunikácia vedie pozdĺž železnice (stará-známa trať č.140) k stanici Bošany, kde ma na moment zdržal na priecestí prejazd osobného vlaku. Hneď čo obsluha stavadla zdvihla staromódne mechanické závory, pokračujem krížom cez nivu Nitry do Bošian, kde minútku pauzujem na pumpe Slovnaft.

Úsek 6, Bošany - Preseľany (hydrocentrála)
čas v cieli úseku - 16:37 hod.; dĺžka úseku - 19,38 km; čistý čas jazdy - 0:51:34 hod.
Z Bošian je to už známa, „stokrát“ zopakovaná a takmer až nudná trasa. Podhorská cesta č.593 (Nitra – Partizánske) za osadou Baštín prechádza do nitrianskeho kraja a ťahá sa obcami Solčany, Nitrianska Streda, Čeľadince a Kovarce. Môj postup už zďaleka nie je súvislý, tu a tam musím zastať kvôli únave nôh a otlačenému zadku. Úpätím dnes už tretieho významného horského celku – Tríbeča, sa dostávam do Oponíc. Plánoval som zakotviť v miestnom pohostinstve, keďže si však terasou plnou ľudí nechcem pokaziť dojem, dokopy sa dávam na lavičke oproti krčme. Z vlastných zásob konzumujem májku s chlebom, nejaké tie tyčinky a povážlivo sa scvrkávajúce zásoby vody.
Apponyiovský kaštieľ, ktorý toľké roky chátral, je stále v prestavbe – ktovie, čo sa z neho vykľuje. Tradične sa zastavujem za dedinou pri družstve, pričom sa kochám pohľadom na Veľkú skalu (496 m.n.m.) s Oponickým hradom a tiež najvyšší vrch pohoria – Veľký Tríbeč (829 m.n.m.). Modrosivé oblaky nad pohorím sa zahusťujú a zľahka rozširujú smerom na západ. Schádzam z hlavnej a deravou asfaltkou prichádzam k protipovodňovému valu rieky Nitry. Poľná cesta vedúca k preseľanskému jazierku, mŕtvemu ramenu dnes už regulovanej rieky, je blatná a posiata mlákami ako následkami víkendových prehánok. Úzka stopa vyjazdená na vale ma privádza k hydrocentrále Preseľany, kde krátko pauzujem.

Úsek 7, Preseľany - Alekšince
čas v cieli úseku - 17:48 hod.; dĺžka úseku - 21,13 km; čistý čas jazdy - 0:54:50 hod.
Záver cesty. Na rozhraní obcí Preseľany a Belince sa napájam nazad na hlavnú cestu č.64 a aj naďalej sa pridŕžam južného kurzu. Do tempa ma dostáva dôchodca na obyčajnom biku, ktorý sa predo mnou ženie takmer tridsiatkou a nie a nie ho dobehnúť. Napokon „preteky“ vzdávam v Koniarovciach. V stereotype dobre známeho úseku pokračujem cez Výčapy-Opatovce a Jelšovce do Čakajoviec. Podvečerné slnko žiari na západe ako obrovská žiarovka priamo do mojej tváre, na jednej strane slastný pocit, na druhej riadny oslepovák. Na veľkých cyklistikách sa obvykle v Zbehoch pri škole zvyknem zastaviť, vydýchať a nabrať sily na posledný výšľap. Hore kopcom na Oder to ide veru sťažka, ďalší stupák od Andača je menej nepríjemný.
Domov prichádzam krátko po trištvrte na šesť a o pár chvíľ na verande chytám mikrospánok. Dnešnou akciou som si dal poriadne do tela – dôkazom sú nohy stuhnuté v kolenách ako dve palice, otlačené dlane, unavené všetky stehenné svaly. Večer v telke beží futbal, kvalifikačný zápas na MS vo futbale Juhoafrická republika 2010, v ktorom zdolávame v Belfaste Severné Írsko 2:0. Nasledujúci deň napriek plánu do Nitry nejdem, odpočívam po cyklistike.

Počasie - jasno až polojasno, miestami mierne veterno, tep.asi 20-25°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť	celk.čas výletu	čistý čas jazdy	priemerná rýchlosť	max.rýchlosť	max.rýchl. miesto
163,95 km	10:37 hod.	7:11:07 hod.	23,27 km/h	67,3 km/h	Zlatníky

MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2009