Cyklo Neusiedl am See - 18.august 2008

Cyklo Neusiedl am See - 18.august 2008, po.

Úsek 1, Bratislava-Jarovce - Hegyeshalom
čas v cieli úseku - 9:45 hod.; dĺžka úseku - 22,99 km; čistý čas jazdy - 0:57:05 hod.
Predchádzajúci týždeň som s výnimkou cyklistiky v Novákoch nič výrazné nepodnikol, naši vycestovali do Košíc, dával som pozor na dom. Vo štvrtok sa Tomáš Radecký vrátil z Anglicka, na sobotňajšom futbalovom zápase som sa stretol s ním aj s Janom, pozhovárali sme sa o plánovanom výlete do Budapešti. Otec ide v pondelok do roboty, na zvyšok týždňa potom odchádza na služobnú cestu, pričom ostatné dni prázdnin bude mať dovolenku. Mám teda jedinú šancu uskutočniť cyklistiku v Rakúsku. Ráno som sa teda zviezol autom do Bratislavy, otec ma vysadil na periférii mesta, v Jarovciach.
Z Jaroviec teda vyrážam o 8:37 hodín. Obloha je jasná, bez obláčika, s počasím by som problémy nemal mať. V miestach, kde kedysi stála železničná zastávka Rusovce, križujem trať č.132 (Bratislava – Győr) a vchádzam do obce Rusovce. Na moment zastavujem pri železničnej stanici, ktorá je z pohľadu slovenských železníc hraničnou, no moju pozornosť priťahuje najmä miestny neogotický kaštieľ, postavený v polovici 19.storočia v duchu anglickej tudorovskej gotiky. Po vojne ho poštátnili, za komunistov chátral a dnes je v roky sa tiahnucej rekonštrukcii. Za Rusovcami postupujem tiahlou rovinou súbežne so železnicou, míňam odbočku na Čunovo a po pár minútach prichádzam k hranici.
Naposledy som sa stočil na Čunovo a pokračoval popri Dunaji do Gabčíkova, dnes pokračujem na juh. Colnica Rajka je od vstupu Maďarska a Slovenska do Schengenského priestoru voľného pohybu tovaru a osôb opustená a chátra, keďže hraničné kontroly, tak ako ich poznáme, sa neprevádzkujú. Tesne vedľa hraničného prechodu vedie aj železničná trať, za ňou potom nedávno vybudovaná diaľnica D2. Prvou obcou na maďarskom území je Rajka, v ktorej sa podobne ako v obciach slovenského „pravého brehu“, z minulosti zachovali zvyšky chorvátskeho a nemeckého obyvateľstva. V poslednej dobe vďaka expanzii Bratislavy pribúda dosť Slovákov, vzdialenosť Rajky od hlavného mesta je prijateľná, ba dokonca výhodnejšia ako v prípade tradičných sídiel bratislavských „vysťahovalcov“ (Senec, Pezinok...), výhodou je aj pokrytie signálom slovenských televízii a mobilných operátorov.
Po hlavnej ceste č.15 (smer Mosonmagyaróvár) prechádzam do susednej obce Bezenye, odkiaľ sa stáčam na lokálku smerujúcu na západ. Križujem železnicu i diaľnicu a dostávam sa do Hegyeshalomu. Význam obce pramení najmä z blízkej polohy pri hraniciach s Rakúskom a Slovenskom, diaľničnom spojení s Viedňou i Budapešťou, nachádza sa tu aj uzlová stanica maďarských železníc. Pauzu si dávam pri katolíckom kostole v strede obce.

Úsek 2, Hegyeshalom - Mönchhof
čas v cieli úseku - 11:02 hod.; dĺžka úseku - 24,2 km; čistý čas jazdy - 1:01:15 hod.
Medzi Hegyeshalomom a štátnou hranicou je pomerne hustá premávka, chvíľu si musím počkať aj na železničnom priecestí, prechádza nákladný vlak zo Slovenska. Na hranici opäť prechádzam vyprázdnenou colnicou, maďarskou i rakúskou. Kraj, respektíve spolková republika, ležiaca na hraniciach s Maďarskom, sa nazýva Burgenland. Kedysi bol vžitý skôr názov Deutsch-Westungarn. Rakúšania ju získali po prvej svetovej vojne, predtým však patrila Uhorsku a nebola celistvá ako dnes, ale rozdelená medzi niekoľko pohraničných žúp. Nárok Rakúska na tento kraj sa zakladal na prítomnosti väčšiny nemeckého obyvateľstva, žije tu však aj dosť Chorvátov či Slovincov. Tento fakt, spolu s priazňou veľmocí, sa snažila využiť aj novovzniknutá Československá republika (1918), ktorá chcela Burgenland ako koridor k Juhoslávii.
Prvou obcou na území Rakúska je Nickelsdorf, odkiaľ som chcel pokračovať popri hranici na Mönchhof, no prešvihol som odbočku. Pri vstupe do dediny sa nachádza fungujúca vojenská strážnica, zrejme pozostatok z čias minulých. Kúsok za Nickelsdorf teda postupujem po hlavnej ceste č.10 (smer Viedeň), na prvej križovatke sa potom stáčam na juh. Terén je tu už mierne vlnitý, no šľape sa príjemne. Miestami pofukuje protivietor, slnko páli naplno. Okolité polia sú, povedal by som, viac rozkúskované ako na Slovensku, vzhľad krajiny kazia početné veterné turbíny. Za traktorom orajúcim pole pri ceste na Mönchhof sa zlieta kŕdeľ čajok. Premávka je aj na cestách relatívne vedľajších dosť frekventovaná, krajnice sú úzke. Autocesty však na mnohých miestach lemujú súbežné asfaltky pre poľnohospodárske stroje, ktoré využívajú i cyklisti.
Prechádzam ponad diaľnicu A4 (Viedeň – Budapešť) a po ďalšom zdĺhavom úseku sa dostávam konečne do Mönchhofu. Na začiatku dediny s niečo vyše 2000 obyvateľmi míňam množstvo vínnych pivníc, menších i väčších, honosnejších, a tiež vinárske závody. Ostatne, vinohradníctvom je tento kraj známy nielen v Rakúsku. Pauza je už potrebná, zastavujem v strede obce, neďaleko kruhového objazdu.

Úsek 3, Mönchhof - Weiden am See
čas v cieli úseku - 12:58 hod.; dĺžka úseku - 28,93 km; čistý čas jazdy - 1:17:08 hod.
Kúsok obďaleč sa nachádza kláštor (odtiaľ aj názov obce). V jazde pokračujem na juh cestou č.51 (Pamhagen – Neusiedl), ďalším oporným bodom dnešnej cyklistiky je Frauenkirchen. Sem som pôvodne nemal v pláne ísť, no rozhodol som sa trocha si to predĺžiť. A oplatilo sa. Bezmála trojtisícová obec sa môže pochváliť krásne upraveným centrom s množstvom pamiatok, z ktorých najvýraznejšia je baroková bazilika podobná tej v Šaštíne-Strážach. Pri výjazde z obce ešte zastavujem na miestnej železničnej stanici trate Neusiedl – Fertőszentmiklós.
Cestu lemuje množstvo viníc a ovocných sadov, otvára sa mi výhľad na západ, horizont je ohraničený kopcami pohoria Leitha Gebirge. Ešte pred Podersdorfom som sa zložil pri studni, ktorej by Maďari povedali „köbölkút“, v tieni stromu som sa chcel trocha občerstviť. Vidiac prichádzať z poľnej cesty početnejšiu skupinu cyklistov som usúdil, že veľa kľudu si neužijem, pokračujem preto v ceste.
Oblasť južne od Podersdorfu sa nazýva Seewinkel (Jazerný kút), od roku 1993 je tam zriadený národný park, spolu s maďarským národným parkom Fertő-Hanság patriaci do svetového prírodného dedičstva UNESCO. Množstvo jazier, z ktorých najrozľahlejšie je samozrejme Neziderské (Neusiedler See), a mokradí je chránených aj Ramsarským dohovorom. V Podersdorfe, najvýznamnejšom stredisku turistického ruchu na brehu Neziderského jazera, sa motá množstvo turistov a výletníkov, poväčšine domácich. Cez hlavnú ulicu som zbehol až k brehu jazera, k pauze sa skladám na móle, zakončenom malým majákom. Ten je typickým obrázkom podersdorfskej pláže. Nahliadam do mapy a plánujem ďalšiu cestu.
Výhľad z móla je zaujímavý – dovidieť možno na západný breh jazera, nad ktorým sa týči nevýrazné pohorie Leitha Gebirge, juh sa stráca na obzore a na sever dominuje zástavba okresného mesta Neusiedl. Z pláže sa vraciam nazad do Podersdorfu a pokračujem na sever. Postup týmto úsekom mi tak trocha znepríjemňujú roje mušiek tiahnuce sa od jazera, čo je zvláštne, lebo hmyz z mokradí sa začína „prebúdzať“ až podvečer. Premávka ju hustá, nič moc. Voľby sú predo dvermi, čo dokumentuje veľký počet billboardov s vylízanými ksichtami a planými sľubmi. Napájam sa späť na cestu č.51 a po chvíli prichádzam do obce Weiden am See. Krátku prestávku si dávam na námestíčku pri kostole.

Úsek 4, Weiden am See - Bruck an der Leitha (centr.)
čas v cieli úseku - 13:54 hod.; dĺžka úseku - 16,81 km; čistý čas jazdy - 0:44:13 hod.
Prakticky hneď za Weidenom sa dostávam do mesta Neusiedl am See (maďarsky Nezsider), sídla okresu v rámci spolkovej krajiny Burgenland. Centrom je rozšírená hlavná ulica, rušno je tu podobne ako v celom Rakúsku, dlho sa nezdržiavam. Na križovatke na konci hlavnej ulice odbočujem doprava, tiahlym stúpaním vystupujem nad mesto a dostávam sa k veľkému komplexu pozostávajúceho z obrovských parkovísk a monštruóznych nákupných centier. Ponad diaľnicu A4 prechádzam do obce Parndorf a následne smerujem po frekventovanej ceste č.10 (Viedeň – Nickelsdorf) na západ. Na moment z nej schádzam a postupujem po už spomínanej súbežnej asfaltke pre traktory. Pred Bruckom prechádzam okolo väčšej nákladnej železničnej stanice.
V obci Bruckneudorf (maďarsky Királyhída), známej z tetralógie J.Haška o „dobrom vojakovi Švejkovi“, na dvakrát prekračujem zakalenú a zdvihnutú rieku Leitha (Lajta, Litava), v minulosti (pred rokom 1918) oddeľujúcu Rakúsko od Uhorska. Odtiaľ pochádza aj výraz „zalitavsko“ pre Uhorsko a „predlitavsko“ pre krajiny rakúskej koruny. Na ľavom brehu rieky leží mesto Bruck an der Leitha, sídlo jedného z okresov spolkovej krajiny Dolné Rakúsko. Ani tu sa dlho nezdržiavam, v centre zapisujem údaje a zahajujem spiatočnú cestu.

Úsek 5, Bruck an der Leitha - Prellenkirchen
čas v cieli úseku - 15:47 hod.; dĺžka úseku - 28,14 km; čistý čas jazdy - 1:14:30 hod.
Od hlavnej križovatky (smery Schwadorf a Hainburg) prechádza cesta okrajom mesta pozdĺž čiastočne zachovaných mestských hradieb a od kruhového objazdu (v Rakúsku ich je nespočetne) smeruje na severovýchod. Za Bruckom križujem diaľnicu, míňam obce Pachfurth a Gerhaus, ktoré ani nie sú zaznačené v mojej mape (mape Maďarska :D) a v Rohrau nečakane „narážam“ na kaštieľ rodiny Harrach zo 16.storočia. Okrem neho sa v obci Rohrau nachádza aj rodný dom skladateľa Josefa Haydna a jeho brata Michaela. Rakúska televízia ORF tam práve čosi natáčala. V susednej obci Petronell, známej predovšetkým významným rímskym táborom Carnuntum, pauzujem na železničnej zastávke. Práve prechádzajú dva vlaky, jeden do Wolfsthalu, druhý opačný smerom do Deutsch-Wagramu.
Zo severu Petronell ohraničuje Dunaj, za ním sa rozkladá nížina Viedenskej panvy, siahajúca jednak po juh Moravy, no rátajúc aj Záhorie, až po Senicu. Ďalej ako za Bad Deutsch-Altenburg po hlavnej nepokračujem, stáčam sa na miestnu komunikáciu, obchádzajúcu zo západnej strany drobnú vrchovinu Hainburger Berge. Jej najvýraznejším vrchom je Hundsheimer Berg (480 m.n.m.), týčiaci sa nad rovnomennou obcou Hundsheim. Azda po prvý raz mám na ceste relatívny kľud, premávka je riedka. Prechádzam okolo športového letiska Spitzerberg, ležiaceho priamo pod kopovitým pahorkom rovnakého mena, a zbieham do Prellenkirchenu. Pauzujem na námestí pri kostole. Vo fontáne si konečne môžem osviežiť ruky a tvár.

Úsek 6, Prellenkirchen - Bratislava (Zlaté piesky)
čas v cieli úseku - 18:18 hod.; dĺžka úseku - 29,43 km; čistý čas jazdy - 1:28:14 hod.
Posledná etapa bude najzložitejšia, čaká ma prejazd Bratislavou. Z Prellenkirchenu pokračujem vlnitým a odlesneným terénom na Edelstal. Južné svahy tunajších kopcov zaberajú prevažne vinice, vinohradníctvo tu má dobré podmienky. Míňam viacero otvorených vínnych pivníc, na vrchu stúpania si vychutnávam výhľady na okolie, slovenský pravý breh Dunaja, sídlisko Petržalka, obec Edelstal, najsevernejšie položenú v Burgenlande. Mám tak trocha smolu, na konci dediny chytám defekt, predné koleso mi takmer okamžite sfučalo. Na príčine je zrejme únava materiálu, diera je pri ventile, kde nie je šanca, že by mohla by poškodená iným spôsobom. Skladám sa na odpočívadle pri areáli fabriky Römerquelle (minerálky), volám otcovi čo a ako, a púšťam sa do opravy defektu. Predné koleso, celkom rýchlovka.
Z Edelstalu sa presúvam do Bergu, čiže znova do Dolného Rakúska, a neoficiálnou skratkou (značenou ako cyklotrasa) pokračujem k štátnej hranici. Cesta ma priviedla priamo k rakúskej strane modernej colnice Berg. Po prechode rakúsko-slovenskou hranicou schádzam z hlavnej cesty a po cyklochodníku sa dostávam k Mostu Lafranconi, kde sa stáčam na východ. Chaotickou Petržalkou, najväčším panelovým sídliskom na Slovensku, teda elegantne prechádzam nábrežím Dunaja. Cyklotrasa končí pri zadnej bráne vstupného areálu Incheby. Nakrátko zastavujem pri Aušpici a z brehu Dunaja, rozvodneného a dokávova sfarbeného, obdivujem typickú panorámu hlavného mesta – parlament, hrad, Dóm sv.Martina, Nový most. V jase popoludňajšieho, teplého letného slnka je to nádherný pohľad. Bratislava má svoje muchy, no predsa čosi do seba. Bratislava je jednoducho Bratislava...
Späť do reality. Novým mostom (predtým Most SNP) prechádzam z pravého brehu do centra mesta, dunajským nábrežím pokračujem okolo osobného prístavu k záveru Starého mosta, kedysi jediného bratislavského mosta, vystavaného po druhej svetovej vojne Červenou armádou. Krátkou Gondovou ulicou sa dostávam na Šafárikovo námestie, k známej budove právnickej fakulty UK, spleťou uličiek postupujem na Grösslingovu a následne na Karadžičovu. Pri Istropolise nastupujem na Trnavskú, ktorá je v podstate výpadovkou z mesta (ďalej plynule prechádza do Rožňavskej). Z pumpy pri Tehelnom poli volám otcovi, no napokon to vyzerá tak, že pôjdem až k nemu do roboty. Čiže na samý koniec Bratislavy.
Premávka je v tejto časti mesta otrasná, po ceste idem len ak nie je príliš prehustená, inak po chodníku oddychovým tempom. Na križovatke Vajnorskej a Rožňavskej pri Tescu na Zlatých pieskoch nadchodom križujem štvorprúdovku a prechádzam na vyľudnenú Starú Vajnorskú. Obďaleč postupujem v priemyselnej zóne Tuhovskou ulicou, na konci ktorej sa ocitám pred budovou firmy Merck. Na otca ešte hodnú chvíľu čakám, čo nie je veľmi príjemné, uvážiac, že mám za sebou 150 kilákov.
Výlet do Rakúska vo mne zanechal zmiešané dojmy. Na jednej strane preplnené cesty a mestá, poväčšine fádna scenéria a mnoho detailov, pozitívnych i negatívnych, v ktorých sa naši západní susedia od nás odlišujú, na druhej strane pre mňa neznámy, neobjavený a pomerne ľahko dostupný cieľ. Zrejme sa tam ešte vrátim...

Počasie - jasno, slnečno, mierne veterno, tep.asi 28-30°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť	celk.čas výletu	čistý čas jazdy	priemerná rýchlosť	max.rýchlosť	max.rýchl. miesto
150,5 km	9:41 hod.	6:42:25 hod.	23,9 km/h	48,8 km/h	Edelstal

MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2008