Cyklo Plešivec - 7.august 2007

Cyklo Plešivec - 7.august 2007, ut.

Úsek 1, Spišská Nová Ves (žst.) - Hnilec (žst.)
čas v cieli úseku - 9:05 hod.; dĺžka úseku - 28,85 km; čistý čas jazdy - 1:24:24 hod.
Košice sme pôvodne mali opustiť už v utorok, no napokon som sa s otcom dohodol, že s autom po nás príde o deň neskôr.
Po niekoľkých dňoch premenlivého počasia bolo opäť hlásené pekné, takže by bola škoda nerozlúčiť sa s mesačným pobytom v mojom rodnom meste nejakou poriadnou cyklistikou. Už pred týždňom som mal v pláne trocha pobrázdiť cesty regiónu Spiš, no raňajšia oblačnosť ma od toho náhle odradila a ja som skončil na pešej túre v Slovenskom raji. Dnes už moje zámery nemôže nič prekaziť, no prv ako z navrhovaného východiska v Spišskej Novej Vsi vyrazím krížom cez Volovské vrchy, musím absolvovať necelú hodinku jazdy vlakom, čo však s bicyklom býva spravidla trocha nepríjemnejšie.
Približne o pol šiestej po posledných prípravách vyrážam z Bernolákovej a okolo Steelky a Námestia osloboditeľov prechádzam k železničnej stanici. Po nákupe lístkov sa ako jeden z prvých presúvam na druhé nástupište k už pristavenej súprave rýchlika R 602 Čingov (Bratislava – Košice), nakladám bicykel a zhruba štvrťhodinku ešte vyčkávam. Metropolu východu opúšťame o 6:18 hodín – smer sever po trati č.180, bývalej Košicko-bohumínskej železnici.
Podmienky sú horšie než som čakal. Okrem toho, že v prestavku prvého vozňa si nemám kde sadnúť a zvyšok cesty musím stáť, od Kysaku mám problém navyše – jedny z dverí sa nedajú zatvoriť nadoraz, takže v je mojom vlastnom záujme, ak nechcem vyletieť von aj s bicyklom, ich minimálne po Margecany podržať. Fuška to bola najmä v Bujanovskom tuneli, kde prítlak spôsobený protibežným vlakom so mnou asi dvakrát riadne mykol. Všetko ale prebehlo v poriadku, počas zastavenia v uzlovej stanici Margecany som dvere zabuchol a už sa nestaral. Nie nadlho, už kdesi pri Kluknave začali zasa šarapatiť, a tak na nich musím dávať bacha až do mojej konečnej stanice. V Spišskej Novej Vsi jazdu končím o 7:10 hodín a bez toho, aby som vyčkal odchod rýchlika, opúšťam priestor stanice.
Z úrovne cestovania po železnici, napriek mojim sympatiám k tejto forme transportu, som dosť rozhorčený, no zahajujem cyklistiku, ktorú si chcem vychutnať a tak to hádžem za hlavu. O 7:13 hodín vyrážam – prechádzam okolo autobusovej stanice a nakrátko kvôli nákupu zásob a občerstveniu zastavujem na pumpe. Nato sa napájam na hlavnú cestu vedúcu od Smižian a na križovatke pri hoteli Metropol sa stáčam na juh. Ako som však zistil, zabočil som skôr, dostal sa do spleti ulíc a mierne stratil orientáciu. Podľa rady jedného z miestnych sa však napokon dostávam na rožňavskú cestu a krátko nato ústim z mesta.
Štátna cesta II.triedy č.533 smer Rožňava spočiatku stúpa iba mierne, míňa mestskú časť Ferčekovce a privádza ma do Novoveskej Huty. Na námestí si dávam menšiu pauzu, po ktorej sa s prvým výšľapom začína prejavovať dnešnej túre dominujúci horský terén. Po niekoľkých zákrutách stúpania lesom v pomerne riedkej premávke sa dostávam k prvému význačnému bodu, horárni Gretľa (780 m.n.m.). Povyše nej prechádzam akýmsi bezmenným sedielkom a po rýchlom zjazde prichádzam nad obcou Hnilčík ku križovatke s cestou č.546 smer Gelnica.
Začína druhá časť výstupu na najvyšší bod dnešnej túry – sedlo Grajnár (1162 m.n.m.), kam prichádzam po niekoľkých krátkych úsekoch monotónneho šľapania hore kopcom, oddelených od seba ostrými zákrutami, pričom len zaberám a zaberám do pedálov. Potešujúce pre mňa je, že už som v tom správnom tempe – toto totiž nebola posledná náročná etapa. Na sedle, hoci výhľad si odtiaľ vychutnať nemôžem, predsa len na chvíľu zastavujem. Okrem chátrajúceho objektu niekdajšieho motorestu Javor sa tam ešte nachádza pamätník tragickej leteckej nehody z roku 2002, kedy sa nad Slovenským rajom zrazili dva vojenské nadzvukové stíhačky MiG-29. Z hľadiska horopisného leží Grajnár na okraji celku Havranie vrchy, oddeľuje masívy Veľkej Knoly na východe a Javora, a súčasne i údolie rieky Hnilec od doliny Železného potoka, ktorý je jeho prítokom.
Dole do zmieneného údolia Hnilca pokračujem zjazdom, pričom sa odpájam od okružnej Gotickej cesty, spájajúcej rôzne historické pamiatky na Spiši a Gemeri. Po chvíli sa mi už otvára výhľad na rieku i rovnomennú obec, ktorej dominuje katolícky renesančný kostol na vŕšku. Podobne ako väčšina sídel v oblasti, aj Hnilec v minulosti žil najmä z baníctva a spracovania rúd v hámroch. Roku 1936 sa ocitol na trase novovybudovaného železničného spojenia Margecany – Zvolen, majúceho aspoň čiastočne priniesť život do vtedy upadajúceho a hospodárskou krízou sužovaného kraja. Jeho „pamätníkom“ je aj mohutný oceľový viadukt v strede dediny, pri odbočke na osadu Delava, rovnako pôvodná budova stanice, kde si dávam pauzu na tyčinku a pár minút odpočinku.

Úsek 2, Hnilec - Henckovce (žst.)
čas v cieli úseku - 10:38 hod.; dĺžka úseku - 26,96 km; čistý čas jazdy - 1:04:47 hod.
Počas prestávky prechádza stanicou jeden motorák v smere na Margecany, inak je kľud. V ceste pokračujem od železničnej trate prudkým stupákom nad dedinu, ďalej už hradská vystupuje miernejšie a v niekoľkých serpentínach ma nie práve najkvalitnejšou vozovkou privádza na vrchol, nachádzajúci sa na hlavnom hrebeni Volovských vrchov na pomedzí masívov Babiná a Peklisko. Je ním sedlo Súľová (910 m.n.m.) – chvíľu to naň síce trvá a jazdec sa riadne zapotí, no pre mňa je každý takýto výstup výzvou a stojí za tú námahu. Na sedle toho ale veľa nie je, len akási zrúcaná chata a horáreň s oploteným pozemkom. Výhľad za veľa nestojí, len slabo možno vidieť na juh.
Zjazd je však iná sranda, pomerne prudké úseky s niekoľkými ostrými zatáčkami, no povrch v dosť biednom stave, čo mi nedovoľuje sa príliš rozbiehať. Za poslednou serpentínou ešte pomerne dlho postupujem širokou dolinou Súľovského potoka, kým som náhodou nenarazil na akýsi pamätník. Zdá sa, že táto oblasť je „zakliata“ na letecké nešťastia – ako na Grajnáre, i tu sa skončil let jedného vojenského lietadla, avšak bezmála o štyridsať rokov predtým. Jednu noc na jeseň 1944 sa tu totiž na lúke zvanej Flós zrútil ruský dopravný stroj Li-2 s posádkou partizánov slovenskej i ruskej národnosti, z ktorých 18 prišlo o život. Priamo oproti pomníku sa z hlavnej odpája asfaltka do štôlne Elisabeth spoločnosti VSK Mining. Človek si povie, že nič zaujímavé, no práve tam sa nachádza najväčšie ložisko mastenca na svete.
Údolie aj s cestou č.533 v Gemerskej Polome zakrátko vyúsťuje do oveľa mohutnejšej doliny rieky Slaná. Aj v Polome je ústrednou pamiatkou kostol – katolícky, nesúci meno sv.Jozefa, vystavaný na opevnenom návrší. Hoci najrozumnejšie by odtiaľ bolo pokračovať priamo na Rožňavu, už skoršie som sa rozhodol, že vzhľadom na dostatok času a dobré počasie využijem príležitosť a trasu si predĺžim.
Z Gemerskej Polomy teda postupujem proti toku Slanej hlavnou cestou č.67 (Rožňava – Poprad) a úsek zakončujem v susednej obci Henckovce, kde zachádzam k železničnej zastávke na dnes už nefungujúcej trati č.167. Nasleduje pauza na občerstvenie, telefonát s otcom a kontrolu mapy.

Úsek 3, Henckovce - Štítnik (žel.zast.mesto)
čas v cieli úseku - 11:56 hod.; dĺžka úseku - 16,74 km; čistý čas jazdy - 0:47:33 hod.
Za Henckovcami sa z hlavnej cesty č.67 odpájam na križovatke pri pomníku padlým, odkiaľ pozvoľna začínam stúpať. Niekoľkými zákrutami sa dostávam k akejsi zjazdovke so starým vlekom a po chvíli zdolávam sedlo Filipka (540 m.n.m.). Na opačnej stane zbieham s výhľadom na celé údolie Hankovského potoka a rozložité Stolické vrchy na severe do dediny zvanej Roštár. Po krátkom uvažovaní napokon opúšťam autocestu č.587 a trasu si mierne predlžujem zachádzkou do Ochtinej.
Tak trocha som sa nechal mapou oklamať, asfaltka vedie len po poľnohospodárske družstvo, ďalej pokračujem poľnou a nakoniec aj tú strácam. Rozhodne som to však nechcel vzdať, podarilo sa mi dostať na správnu cestu, no vyššia moc mi pripravila ďalšiu prekážku – cez riečku Štítnik nie je medzi Roštárom a Ochtinou vystavaný most, musím sa teda cez približne dva a pol metra široký tok, nesúc bicykel v rukách, prebrodiť. Čosi také som už zažil, no je to dávno. Teší ma aspoň, že som si trocha osviežil chodidlá, no ako zistím, tej vody si dnes ešte užijem...
V Ochtinej som sa len na moment zastavil na tunajšej železničnej stanici, od roku 2003 so zrušením trate č.166 nepoužívanej. S názvom obce sa spája najmä známa jaskyňa – prvohorná prepadlina s výskytom ojedinelých vápencových útvarov, aragonitov. Táto ale leží trocha až povyše dediny na vŕšku Hrádok, čo je už pomimo mojej trasy.
Štítnickou dolinou postupujem na juh, pri železničnej zastávke Roštár, kde sa trať stáča na severozápad, míňam areál akejsi starej továrničky, možno huty alebo malej papierne. Napájam sa naspäť na hlavnú a zároveň i trasu Gotickej cesty, ktorú som opustil ešte pred Hnilcom. Ďalšou zastávkou je obec Štítnik, v minulosti sa pýšiaci štatútom mesta. Jeho význam spočíval najmä v hutníctve, spracovaní rúd vyťažených v okolitých vrchoch Slovenského Rudohoria. Práve tu bola prvý raz (podľa písomného záznamu) využitá v metalurgii vodná energia, čo dalo vznik samostatnému odvetviu – hámorníctvu. Neskoršie boli vystavané aj vysoké pece. Z historických pamiatok môžem spomenúť katolícky kostol v strede obce, či historicky cennejší renesančný evanjelický. Myslím si, že obec vhodne vystihuje jej vlastné motto: „Štítnik je malý, ale história ho robí veľkým.“

Úsek 4, Štítnik - Plešivec (žst.)
čas v cieli úseku - 12:44 hod.; dĺžka úseku - 16,32 km; čistý čas jazdy - 0:40:28 hod.
Nezabudol som navštíviť železničnú zastávku na trati č.166 a nato sa vraciam na námestie, kde je vcelku rušno. Mám v pláne sa aj zastaviť na kofolu, no to budem realizovať až ďalej.
Pokračujem súbežne so železnicou údolím Štítnika, vkliesneným medzi strmé steny krasových planín Plešiveckej a Koniarskej. Nasledujú obce Kunova Teplica so strojárskym závodom SMZ a Pašková, obe poznačené početným cigánskym obyvateľstvom. Za nimi po dlhšom úseku šírej cesty sa pomaly dostávam k ústiu Štítnickej doliny, prechádzam okrajom planiny Koniar a menšou okľukou vbieham do Plešivca od západu.
Čo ma veľmi neteší, je fakt, že od severu sa začína kopiť čoraz viac oblačnosti – zatiaľ to ešte vyzerá neškodne, no ktovie... V každom prípade už ale potrebujem pauzu, v Plešivci teda zachádzam k železničnej stanici, kde si v bufete dávam pollitrík kofoly. Kým tak odpočívam, spomínaná oblačnosť zaťahuje oblohu nad Gemerom, no aj napriek tomu mám vôľu pokračovať až do Košíc „po vlastných“. Veď času mám dostatok, škoda skončiť takto zavčas.

Úsek 5, Plešivec - Lipovník (žst.)
čas v cieli úseku - 14:14 hod.; dĺžka úseku - 23,47 km; čistý čas jazdy - 0:40:56 hod.
Od železničnej uzlovej stanice sa teda vraciam na ľavý breh Slanej a z Plešivca pokračujem na severovýchod. Hlavná cesta č.50 ma vedie údolím rieky pomedzi Plešiveckú a Silickú planinu, prvou osadou na trase je Vidová, ďalej Gombasek a obec Slavec. S oblohou to vyzerá všelijako – zatiaľ čo od juhu, respektíve severozápadu mračien pribúda, nad Rožňavskou kotlinou je viac-menej polojasno. Najhoršie to vyzerá mojim smerom, teda na Košice.
Za Brzotínom, či skôr povedľa rožňavskej stanice odbočujem z hlavnej doprava a miestnou komunikáciou pokračujem podobne ako pri poslednej cyklistike (mimochodom s temer rovnakými poveternostnými podmienkami) na Jovice a Krásnohorskú Dlhú Lúku. Na železničnej stanici Lipovník sa zastavujem, pár minút využívam na krátky odpočinok po rýchlom postupe, občerstvenie, a tiež učinenie konečného rozhodnutia v otázke ďalšieho postupu.

Úsek 6, Lipovník - Dvorníky
čas v cieli úseku - 15:38 hod.; dĺžka úseku - 21,77 km; čistý čas jazdy - 1:17:22 hod.
Hoci už je zamračené, nepovedal by som, že to vyzerá na nejaký výdatnejší dážď. Vlak ide o pár minút, avšak ja predsa sadám na bike a domov pokračujem vlastnými silami. Paradoxne hneď po opustení perónu lipovníckej stanice začína mierne popŕchať, čo pretrváva počas celého výšľapu v hustej premávke na dnes už štvrté sedlo, Jablonovské (535 m.n.m.), nazývané laicky aj horský priechod Soroška, ležiace na rozhraní dvoch planín Juhoslovenského krasu, Silickej a Horného vrchu.
S počasím to už ale nie je sranda, obloha je úplne zatiahnutá tmavosivou oblačnosťou, pršať zatiaľ neprší, prvé kvapky, v momente nasledované prívalovým lejakom, ma chytajú až po zahájení zjazdu. Ledva som stihol zastať na opornom múre a hodiť na seba vetrovku. Počas zjazdu do Košickej kotliny v mysli prehodnocujem správnosť môjho rozhodnutia, pričom variantu s vlakom nahráva fakt, že už mám riadne mokro v topánkach, a taktiež neistota ohľadne ďalšieho vývoja poveternostnej situácie.
Pod tlakom okolností sa musím zastaviť na čerpacej stanici Agip v Jablonove nad Turňou. Okolo pol štvrtej má ísť ďalší vlak, avšak po čiastočnom útlme intenzity zrážok opäť volím tú náročnejšiu možnosť, teda úvahy o transporte po železnici vypúšťam. Už to začínalo vyzerať celkom dobre, na východe sa črtalo jasné počasie, vravel som si: „Veď najhoršie už mám aj tak za sebou...“
Z Jablonova teda pozvoľna klesám kotlinou Turne k Hrhovu, v protismere míňam mne podobného nešťastníka na bicykli a rovinou pokračujem po hlavnej ceste č.50 (Zvolen – Košice). Naraz sa však znova dostávam do problémov – rýchlym tempom postupujúc od okraja obce Hrhov sa v priebehu pár chvíľ ocitám v „objatí“ tmavosivej oblačnosti, prudko sa valiacej zhora z planiny a sprevádzanej mimoriadne silným vetrom, hraničiacim už so smršťou, a v neposlednom rade intenzívnym lejakom s ostrými kvapkami o veľkosti čerešní. Možno to pripadá akože troška zveličujem, no v danej situácii som to dosť prežíval.
Zo všetkých strán sa mi do tela opiera mocný vietor, sotva sa s tým bicyklom hýbem, viditeľnosť nestojí za nič, vôkol len sivé nekonečno a tisíce vzduchom poletujúcich dažďových kvapiek. Nanešťastie sa nachádzam v miestach, kde niet možnosti úkrytu, ostáva mi len bojovať s nepriazňou počasia, občas si zakričať (najmä keď mi prechádzajúce vozidlá naložili ďalšiu dávku vody) a dúfať v čo najrýchlejšie dosiahnutie najbližšej dediny. Priznám sa, nebolo mi v tých momentoch všetko jedno.
S mojim príchodom do Dvorníkov prietrž mračien utícha a napokon slabne až na úroveň neškodného mrholenia. Dočasné útočisko nachádzam v strede dediny na autobusovej zastávke. Potrebujem sa aspoň ako-tak vysušiť, čosi hodiť pod zub a nazbierať energiu na „zvyšných“ štyridsať kilákov.

Úsek 7, Dvorníky - Čečejovce
čas v cieli úseku - 17:21 hod.; dĺžka úseku - 18,22 km; čistý čas jazdy - 0:42:44 hod.
Počas odpočinku na zastávke SAD v Dvorníkoch stretávam zmoknutý český párik smerujúci od Zádielskej doliny. Mňa ako znalca miestnych pomerov sa spýtali na nejaké spojenie do Krásnohorského Podhradia, odkázal som ich teda na vlak, avšak ten tesne zmeškali. Keď sa vrátili do dediny, ja som sa práve zbieral na odchod, no ešte sme prehodili pár slov.
Šťastie mi dnes veľmi neprialo, dúfam však v obrat. Smerom, ktorým aktuálne postupujem, to s počasím vyzerá podstatne lepšie, v okolí Turne a Drienovca je slnečno a polojasno. Snažím sa držať kurzu rovno na Košice, bez zbytočných zachádzok, vynechávam i Moldavu nad Bodvou. Ťahám sa po dôležitom hlavnom ťahu západ – východ, zvlášť pozor musím dávať na okoloidúce autá a kamióny. Mierny protivietor ma vzhľadom na doterajší vyčerpávajúci postup oberá o toľko potrebné sily, napriek tomu však držím pomerne vysokú priemernú rýchlosť. V Čečejovciach je už ale pauza nevyhnutná. Log isofruitu, tyčinka a vpred...

Úsek 8, Čečejovce - Košice (sídl.Terasa)
čas v cieli úseku - 19:00 hod.; dĺžka úseku - 21,63 km; čistý čas jazdy - 0:59:34 hod.
Za dedinou sa mi núka inak pekný, no v tejto chvíli pre mňa nie práve najpríjemnejší pohľad – slnkom ožiarené pšeničné pole lemujúce hradskú na pozadí tmavomodrej až čiernej oblohy. Matka príroda mi evidentne doposiaľ cestu dostatočne neskomplikovala, lebo zakrátko zasa musím zápasiť so silným vetrom, spomaľujúcim moje napredovanie takmer na minimum. Pred Šacou, čo je prvá, hoci trocha vzdialenejšia mestská časť Košíc, začína pršať do tretice.
Čas pokročil, ručička hodín už prešla šiestou hodinou. Nachádzam sa už len kúsok od domova, no predsa nemôžem pokračovať. Hodnú chvíľu ostávam trčať na benzínke v Šaci, čakajúc, kým dážď ustane. Pršať síce napokon neprestalo úplne, ja sa však vydávam pokoriť posledný úsek. Od železiarní už nepadá, konečne mám viac-menej pokoj. Míňam Poľov, Pereš, na sídlisko Západ, ľudovo zvané Terasa, prichádzam od západu a o siedmej hodine končím dnešnú cyklistiku. Končím ju s vizitkou druhej najdlhšej za tohtoročný košický pobyt, no zrejme najnáročnejšej.
Teší ma, že napriek ťažkostiam v prakticky celej tretej tretine trasy, som ju úspešne dokončil. Na druhej strane nerád konštatujem, že môj príchod vyvolal miesto nadšenia nervy (typu kde toľko trčím, či sa mi niečo nestalo a podobne...). Čo už, hlavne že sa konečne môžem zložiť a dať si riadnu dávku odpočinku – práve na túto „odmenu“ som myslel v najťažších chvíľach tam vonku.

Nasledujúci deň, 8.augusta, doobeda dospávam včerajší výkon, nato som ešte s Rudolfom vybehol rozlúčiť sa s mestom a trošku pochodiť po Hlavnej. Poobede prichádza otec a ide sa domov. Do Alekšiniec sa vraciam po mesiaci aj troch dňoch, no ostávajú vo mne ešte spomienky na časy nedávne a nostalgia ma ťahá späť. Bohužiaľ, treba si zvykať na staré koľaje, čoskoro sa poberieme do školy...

Počasie - zrána jasno, slnečno, tep.asi 26°C, okolo obeda pribúdanie oblačnosti, zamračené, dážď, búrky, mierne ochladenie
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť	celk.čas výletu	čistý čas jazdy	priemerná rýchlosť	max.rýchlosť	max.rýchl. miesto
173,96 km	10:47 hod.	7:37:48 hod.	23,23 km/h	64 km/h	sedlo Filipka

MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2007