Cyklo Ratková - 23.júl 2009

Cyklo Ratková - 23.júl 2009, št.

Úsek 1, Plešivec (žst.) - Gočaltovo (zast.SAD)
čas v cieli úseku - 9:08 hod.; dĺžka úseku - 19,28 km; čistý čas jazdy - 0:49:32 hod.
Na prvý pokus sme teda s Michalom zvládli prechod cez hlavný hrebeň Vysokých Tatier až do odľahlej Tatranskej Javoriny, za čo sme si následne dopriali dva dni pauzy. Jedno popoludnie som sa však podujal, ako som neskôr zistil, na neľahkú úlohu – nájsť cylistický servis, kde by vyriešili môj problém s reťazou. Skutočne by som nečakal, že v tak veľkom a službami „prešpikovanom“ meste ako sú Košice, ma to bude stáť toľko námahy. Keďže vadnú reťaz som odmontoval, musím ísť peši a bicykel potlačiť – najskôr cez celú Terasu, kde oba servisy medzičasom zrušili, a potom krížom krážom po meste, pričom všade ma odbili s obligátnym: „...veľa roboty, berieme len záručné prípady...“. Jediný servis, kde sa mi vyslovene nevysmiali do ksichtu, bol ten na železničnej stanici. Riešením môjho problému bola napokon výmena reťaze...
Ráno mi nič nebráni vyraziť na cyklistiku. Vstávam niečo pred piatou do jasného a slnečného dňa, mesto sa prebúdza, ľudia vyrážajú do práce. Zo Železníkov schádzam dole k fakultnej nemocnici a následne k železničnej zastávke Košice predmestie. Z takzvanej „malej stanice“ vyrážam osobným vlakom č.6402, s pravidelným odchodom o 6:34 hodín, do jeho konečnej stanice v Plešivci. Jazda novou motorovou jednotkou, ľudovo nazývanou ako „bageta“, je síce príjemná, no trocha mi robí problém zavesiť bike na dosť dengľavo vyzerajúci držiak s hákom. No musím sa osmeliť, ak pri ňom nechcem stáť hodinu a pol...
Dnešnou destináciou je Gemer. V jeho bývalom „hlavnom meste“, čiže župnom centre, Plešivci, dnes asi dvaapoltisícovej obci so železničným uzlom, vystupujem o 8:09 hodín. Od stanice sa presúvam ku križovatke za Slanou, kde sa natieram krémom proti slnku a nahliadam do mapy. Údolím Štítnika postupujem na sever cez obce Pašková a Kunova Teplica, cesta II.triedy č.587 (Plešivec – Henckovce) sa ťahá pomedzi výrazne vystupujúcu Plešiveckú a Koniarsku planinu, obe patriace do Slovenského krasu. V Štítniku zachádzam do centra obce (niekdajšieho mesta), kde ma moje cesty naposledy zaviali pred dvoma rokmi. Z rádia v krčme sa rozlieha známa pesnička „Smrtka na pražskom orloji“, čo mi pripomína, že o dva mesiace sa budem musieť vrátiť k študijným povinnostiam. Dovtedy času dosť...
Zo Štítnika pokračujem hlavnou cestou č.526, zdolávajúcou hornaté oblasti Gemera a Malohontu v smere Rožňava – Hriňová. Stúpanie nie je prudké, skôr tiahle, no kvôli vysokej teplote vzduchu a slnečnej páľave v exponovanom teréne postupujem dosť pomalým tempom. Na vrchole výšľapu míňam odkryv akýchsi slieňovcov, odbočku na Rozložnú a následne zbieham do obce Gočaltovo.

Úsek 2, Gočaltovo - Revúca (nám.)
čas v cieli úseku - 10:39 hod.; dĺžka úseku - 26,9 km; čistý čas jazdy - 1:07:53 hod.
Nad Gočaltovom nasleduje druhá etapa stúpania s vrcholom na sedle Hrádok. Tempo nezrýchľujem ani tu, leje sa zo mňa jak sviňa, prenasledujú ma ovady. Na začiatku Gočaltovskej doliny míňam traktor kosiaci blízko cesty neveľkú roľu, inak je tu premávka dosť riedka. Stúpanie zakončuje serpentína, za ktorou prichádzam na Hrádok (620 m.n.m.). Neďaleko sa nachádza rekreačné stredisko a vstup do známej Ochtinskej aragonitovej jaskyne. Zjazd Žobráckou dolinou ma privádza na okraj Jelšavy, kde moju pozornosť upútal odkryv pelitických bridlíc v rigole pri hradskej.
O Jelšave som raz čítal v časopise Týždeň, jednalo sa o dosť pochmúrnu reportáž Andreja Bána – nadobudol som dojem, že Jelšava je jedna zapadlá diera plná Cigánov, zlodejov železa a nezamestnaných. Poznáme ju však najmä ako niekdajšie banské a železiarenské mesto, neskôr známe najmä priemyslom ťažby a spracovania magnezitu, ktorý prežil aj pád komunistického centrálneho plánovania a drží sa tu dodnes. Hlavné námestie je pomerne nevábne, kopa domov chátra, v nie príliš lichotivom stave sa nachádza i jeho dominanta, Koháryovský kaštieľ z 18.storočia. Hneď za mestom sa mi otvára pohľad na obrovské haldy hlušiny z ťažby magnezitu („slovenského zlata“), ktorá v okolí Jelšavy trvá už vyše sto rokov. Je to jedno z viacerých ložísk magnezitového pásu tiahnuceho sa celou Juhoslovenskou kotlinou. Dokonca sa mi podarilo získať vzorku, a to z výsypky pri ceste. Škoda, že som nemal kladivo...
Ďalší ťažobný úsek (tento však patrí nie SMZ, ale Slovmag-u) sa nachádza v neďalekom Lubeníku. Okrem tejto obce míňam aj menšie dediny – Revúcku Lehotu a Mokrú Lúku, kde zachádzam k miestnej železničnej zastávke. Prevádzku na trati č.165 (Plešivec – Muráň) sa síce po krátkej dobe od zrušenia väčšiny lokálok na Slovensku (február 2003) podarilo obnoviť, so spojením to však stále nie je žiadna sláva.
Na začiatku Revúcej prebieha rekonštrukcia cesty, takže doprava je odklonená. Mňa to našťastie zaujímať nemusí, prechádzam cez stavenisko a na čerpacej stanici Slovnaft dokupujem zásoby. Bezúspešne sa pokúšam nájsť nejaký cykloservis, potrebujem kúpiť rezervnú dušu, ktorá mi v prípade potreby chýba. V centre mesta, v parku pri mestskom úrade, si dávam pauzu na občerstvenie a zároveň si ďalšiu trasu prezerám v mape.

Úsek 3, Revúca - Ratková (nám.)
čas v cieli úseku - 12:23 hod.; dĺžka úseku - 22,29 km; čistý čas jazdy - 1:09:20 hod.
Pred sebou mám najťažší úsek – prejazd kopcami Revúckej vrchoviny do Ratkovej (a možno až na Teplý Vrch) a späť na železničnú stanicu do Plešivca. Míňam revúcku vlakovú stanicu a od okraja mesta sa kochám pohľadom na okolité vrchy, výraznú Stolicu (1476 m.n.m.), najvyšší bod Slovenského Rudohoria, i vzdialenejšiu Muránsku planinu. Za riekou Muráňom prechádzam chatovou osadou a krátko nato nie práve najkvalitnejšou asfaltkou začínam stúpať. Povrch vozovky je plný dier a výmoľov, miestami to sotva pripomína oficiálnu komunikáciu. Stúpanie je serpentínovité, zákruta strieda zákrutu, premávka žiadna. Tak sa mi leje z čela, že som si radšej zložil helmu, to však okamžite využili roje múch.
Vrcholom je sedlo Hlaviny (586 m.n.m.) ležiace na modrej turistickej trase. Výhľad si človek musí odpustiť. Kvalita cesty sa mierne zlepšuje, pozvoľna klesám a až na jedno auto nestretávam ani živú dušu. V malej obci Železník sa napájam na čerstvo vyasfaltovanú cestu od Lubeníka a po severnej strane obchádzam masív Železníka (813 m.n.m.), v minulosti preslávené železorudné „gossanové“ ložisko. Ťažbou rúd, či už železa (najmä limonit), ale i medi, mangánu a magnezitu, a ich spracovaním, je známy celý kraj v okolí Ratkovej. Tunajšie hory ukrývajúce tisíce ton týchto cenných surovín priťahovali pozornosť ťažiarov údajne už od rímskych čias.
Kľukatý zjazd ma privádza do Sirku, kde nanešťastie stretávam len početnú komunitu miestnych Cigánov. Za ďalším kopcom sa dostávam do údolia riečky Turiec, za Ploským opúšťam hlavnú cestu a som v Ratkovej. Keď sme v marci 2006 cestovali vlakom do Tisovca a v neprajnej atmosfére sychravej zimy videli smutné údolie Rimavy, predstavoval som si, o koľko zapadlé musia byť dediny mimo železničnej trate, v horách. Ratková je pre bežného človeka zapadákov nehodný pozastavenia. No pre cestovateľa a dobrodruha, milovníka histórie a prírody miestom, ktoré ho priťahuje ako magnet. Malá obec ležiaca v srdci Revúckej vrchoviny, schovaná pod masívom Železníka, ďaleko od hlavných ciest a železničných koridorov, dnes číta zhruba 500 obyvateľov. V minulosti však bola sídlom okresu v rámci gemerskej župy, významným remeselným a trhovým mestom, čo dokazuje i mestský charakter hlavného námestia (dláždeného „mačacími hlavami“!) a architektonické pamiatky – radnica, neskorogotický evanjelický kostol zo 16.storočia s pristavanou zvonicou z 18.storočia.

Úsek 4, Ratková - Tornaľa-Behynce (zast.SAD)
čas v cieli úseku - 14:10 hod.; dĺžka úseku - 29,55 km; čistý čas jazdy - 1:11:36 hod.
Skladám sa teda na zrekonštruovanom námestí a pauzujem, popíjam plechovku isofruitu a nad mapou uvažujem, či zvládam zájsť na Teplý Vrch tak, aby som potom v Plešivci stíhal vlak. Napokon som sa rozhodol, že sa tým smerom vydám. Na záver krátka konverzácia s miestnym chlapíkom, posledný pohľad hore ratkovským námestím a vyrážam. Údolím Turca postupujem smerom na juh, prebieham obcami Ratkovská Lehota a Sása, kde ma zaujal malý evanjelický kostolík, a Rybníkom. Miestnou zaujímavosťou je zasa spustnutý kostol, z ktorého sa zachovala už iba veža. Kúsok za dedinou si uvedomujem, že odbočku na Teplý Vrch som minul. Nohy si teda v najteplejšej nádrži na Slovensku neovlažím.
Pokračujem teda ďalej na juh, vynorím sa v Tornali. V miestnej časti Rybníka, Brusníku, na moment zastavujem pri skalnom odkryve – jedná sa zrejme o sľudnaté pieskovce. Kopce sa postupne znižujú na drobné pahorky, údolie sa rozostupuje, na úkor lesov pribúda obrábaných polí. V Chvalovej pauzujem na autobusovej zastávke, čumím do mapy a uvažujem, či stíham skorší vlak z Plešivca (o 15:40 hodín). Trochu som sklamaný, že trasu sa mi nepodarilo prejsť v plánovanej dĺžke, no aspoň budem skôr doma.
Cez Skerešovo a Polinu vedie cesta po rovine lemovaná lánmi polí, ďalej stúpa z údolia Turca nad Gemerskú Ves. Vrhám posledný pohľad na Stolicu a zjazdom sa dostávam k hlavnej ceste č.532 (Tornaľa – Muráň), kde už je premávka o poznanie hustejšia. Deň sa už pred časom prehupol do svojej druhej polovice, no páľava neustáva. Posledným ľudským sídlom tohto úseku je Otrčok, po ňom už nasledujú Behynce, mestská časť Tornale, kde si po rýchlym tempom zdolanej etape dávam krátku pauzu na zastávke autobusov.

Úsek 5, Tornaľa-Behynce - Plešivec (žst.)
čas v cieli úseku - 15:20 hod.; dĺžka úseku - 21,13 km; čistý čas jazdy - 0:53:52 hod.
Tak trochu som uvažoval, že sa pomotám v okolí Tornale, no do odchodu vlaku ostáva silnejšia hodinka, budem ho stíhať len tak-tak. Za Behyncami míňam areál Ipeľských tehelní, vstupujem do Tornale (za komunistov nazývanej Šafárikovo), asi 8–tisícové mesto ležiace v najjužnejšom cípe dnešného okresu Revúca. V centre, tvorenom predovšetkým frekventovanou Mierovou ulicou, sa zastavujem iba na moment, v jazde pokračujem po ceste I.triedy č.50 (Zvolen – Košice) na sever. V nedávnej minulosti bola na tejto ceste väčšia premávka, tú však absorboval novovybudovaný obchvat mesta.
Za mestskou časťou Starňa hlavnú opúšťam, znova sa na ňu napájam až po prejazde Gemerskou Panicou. Z cesty zachádzam aj do Čoltova a z križovatky pri Bohúňove sa stáčam na pravý breh Slanej do Gemerskej Hôrky. Na severnom okraji obce sa nachádzajú papierne SCA, ktoré sú jedným z najväčších zamestnávateľov v regióne. Tesne pred Plešivcom vedie cesta súbežne s muránskou lokálkou (trať č.165) popod úbočie planiny Koniar, železnicu križujem na priecestí a následne prekračujem i rieku Slanú. Na záver ešte rýchla zachádzka do centra Plešivca, bývalého mesta a centra gemerskej župy (pred jej spojením s Malohontom).
Na železničnú stanicu prichádzam 20 minút pred odchodom, kupujem lístok na vlak a ešte stíham jednu rýchlu nalievanú kofolu v staničnom bufete. Spiatočným vlakom je motorová súprava 810+010, bike nakladám do prívesného vozňa, v ktorom je neskutočne teplo. Pootváral som všetky okná, no napokon ani nárazové vetranie počas jazdy nestačilo. Plešivec opúšťam o 15:40 hodín vlakom Os 6409, do Košíc ma čaká vyše poldruhahodinová jazda, počas ktorej sa pokúšam nezaspať od únavy a smädu. Vystupujem o 17:25 hodín na košickom predmestí, domov ma čaká už len jeden kopec.

Počasie - jasno, slnečno, mierne veterno od J, tep.asi 30-35°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť	celk.čas výletu	čistý čas jazdy	priemerná rýchlosť	max.rýchlosť	max.rýchl. miesto
119,15 km	7:10 hod.	5:12:23 hod.	23,52 km/h	58,5 km/h	Jelšava (Hrádok)

MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2009