Cyklo Vibo Valentia - 26.august 2009, st.



Než sa dostanem k opisu cyklotúry, o ktorej je reč v nadpise, je nevyhnutné ju uviesť do kontextu. Aby to pre nezasväteného čitateľa nevyzeralo tak, že som sa po návrate z Košíc zrazu zjavil v Taliansku... Na poslednej spoločnej, teda rodinnej dovolenke sme boli roku 2007 v Chorvátsku, avšak nie v plnom počte. Keďže ja som dva roky po sebe dal prednosť prázdninovaniu na Slovensku, k moru som sa naposledy dostal ešte v roku 2005. Dohromady po štyroch dovolenkách v Chorvátsku uvažujeme o zmene, ako najpríhodnejšie sa nám javí Taliansko, konkrétne jeho južná časť, kam síce treba dosť precestovať, no iste sa to vyplatí. Skutočne, miesto, ktoré sme si vytypovali, je síce trošku menej upravené, povedzme to takto – prirodzenejšie, než boli lokality v Chorvátsku, no more je nádherné, počasie stabilné, slnko pečie v jednom kuse.
Okrem kúpania a opaľovania sa však počítame i s cyklistikou, ktorá sa však v tomto kraji veľmi nepestuje. Pri pohľade na hory, na relatívne krátkom úseku sa dvíhajúce od hladiny mora na vyše tisíc metrov, je každému hneď jasné prečo. Napriek tomu sa hodláme s drsným terénom popasovať. Na prvú cyklistiku (dohromady asi 20 km) vyrážame v utorok 25.augusta po raňajkách, teda okolo osmej. Už na prvom stúpaní z našej domovskej obce Torre Ruffa však z otca odhodlanie opadá a hore strmákom ide radšej po svojich s bicyklom po boku. Z kopca schádzame do obce či mestečka Santa Maria, kde sa krátko nechávame ovievať sviežou brízou vanúcou z neďalekej pláže. Čo sme si však zbehli, to musíme vzápätí vyšľapať. Pred sebou máme odstrašujúce, tiahle a prudké stúpanie ústiace do obce Ricadi, ku ktorému patrí väčšina tunajších pozdĺž pobrežia roztrúsených osád. Kým Robi to kvôli slabšej fyzičke a ukrutnému teplu a páľave nevytiahol, ja, hoci s pravidelnými prestávkami, zo sedla nezosadám. V Ricadi pauzujeme, popíjame colu v malej kaviarničke a nato už iba po hlavnej ceste zbiehame do Torre Ruffa. Cyklistika je v pláne i nasledujúci deň, no tentoraz na to budem sám.

Úsek 1, Torre Ruffa - Marina di Zambrone (žel.zast.)
čas v cieli úseku - 9:14 hod.; dĺžka úseku - 20,34 km; čistý čas jazdy - 0:55:26 hod.
Ráno vstávam okolo siedmej, teda nijak zavčas, i keď kvôli poludňajším horúčavám by sa patrilo vyraziť skôr. Raňajkujem ešte pred ostatnými členmi rodiny, náš domček v Torre Ruffa opúšťam o 8:05 hodín. Kúsok obďaleč sa napájam na hlavnú cestu vedúcu pozdĺž pobrežia polostrova Capo Vaticano na sever. Krátkymi úsekom serpentín zdolávam zarezané riečne údolie, prechádzam osadou Torre Marino a za ďalším zarezaným údolím sa dostávam do obce Santa Domenica. Premávka na ceste je pomerne hustá, dovolenkári sa presúvajú medzi plážami, ostatní smerujúc do práce. Teplota ešte nevystúpala na nepríjemné hodnoty, ani vietor ma nebrzdí, postupujem teda celkom svižným tempom.
Na okraji susednej Tropey sa zastavujem pri kostole. Mimochodom, všetky kostoly sú tu jednoduchého vzhľadu, menšie a zrejme i staršie než tie naše. Zaujímavý je tiež cintorín – niet na ňom totiž jediného samostatného hrobu, ako je to obvykle v našich končinách, všetko sú mohutné rodinné hrobky. Centrum mesta Tropea („perla Kalábrie“) je nesúrodý konglomerát menších i väčších domov, ktoré sú nalepené jeden na druhý, no i tak nechávajú len malý priestor pre ulice. Úzkymi ulicami prúdi množstvo áut i ľudí. Okrej centra tvorí kolmo upadajúci skalný útes, oproti sa potom na príbojom vypreparovanom brale nachádza akýsi kaštieľ. Pekná scenéria, napokon, takto sa na more na hociktorej cyklistike nedívam. Vymotať sa z mesta mi dalo zabrať, no vďaka dobre umiestneným orientačným tabuliam som sa na hlavnú cestu napokon vrátil. Nasleduje dlhší monotónny úsek, spestrený aspoň početnými výhľadmi na Tyrrhenské more. Údaje zapisujem na železničnej zastávke Zambrone, ležiacej nad osadou Marina di Zambrone. Samotná obec sa nachádza až niekde vyššie v kopcoch.

Úsek 2, Marina di Zambrone (žel.zast.) - Pizzo Calabro (centrum)
čas v cieli úseku - 10:26 hod.; dĺžka úseku - 23,07 km; čistý čas jazdy - 0:57:53 hod.
Opäť hodnú chvíľu trávim na hlavnej ceste, ktorej sa v týchto miestach nedá vyhnúť. Príležitosť opustiť ju sa mi naskytla až v Briaticu, kde zachádzam na námestie a následne až na vyhliadku na skalnatom morskom pobreží. Ďalej už je možne pokračovať lokálkou vedúcou cez prístav Vibo (Vibo Marina). Cesta sa vlní tesne popri pobreží až napokon stúpa do mesta Pizzo, ktoré je svojím typickým južanským rázom pre turistu mimoriadne príťažlivé. Centrum tvorí neveľké námestie (Piazza della Repubblica) s výhľadom na more, obklopené množstvom historických budov. Ulice sú také úzke, že človek má skoro obavy tu jazdiť autom (pred pár dňami sme to však zvládli...). Opevnené, v podstate hrad tvoriace historické centrum, je plné turistov, o ruch tu nie je núdza. Skladám sa na lavičke na námestí a pauzujem.

Úsek 3, Pizzo Calabro - Vibo Valentia (centrum)
čas v cieli úseku - 13:00 hod.; dĺžka úseku - 29,41 km; čistý čas jazdy - 1:34:44 hod.
Z centra mesta pokračujem cestou ťahajúcou sa popri pobreží cez roztrúsené obytné štvrte, pričom zakrátko sa ocitám na rovine – nive akejsi od východu, z hôr tečúcej rieky. Podchádzam diaľnicu Salerno – Reggio a napájam sa na hlavnú cestu SS18 od Lamezie, teda magistrálu vedúcu západným pobrežím Apeninského polostrova. Cesta vedie popod železničnú trať, ktorá široké údolie zdoláva monumentálnym viaduktom. Spomínanou hlavnou cestou nepokračujem, schádzam na lokálku a vstupujem do pomerne širokého údolia, do ktorého sa zužuje príbrežná niva.
Kľukatou, málo frekventovanou cestou smerujem v ústrety horám a zakrátko prichádzam k vodnej nádrži Lago dell'Angitola. Na najbližšej križovatke nad jazerom mám na výber dva smery, pričom pri prvom z nich sú v kilometroch uvedené dosť vysoké cifry. Volím teda druhý z nich, stáčam sa na lokálku, ktorá spočiatku stúpa iba pozvoľna, vyššie však svah naberá na sklone. Tiahle stúpanie do obce Maierato mi dáva zabrať, slnečná páľava, ktorej sa v otvorenej krajine bez trošky tieňa nedá vyhnúť, ma priam ničí. Pot sa zo mňa leje prúdom. Možnosť chvíľu si posedieť v tieni a vydýchať sa mám až na začiatku obce, pri stanici štátnej polície (Carabinieri). Vyššie sa dostávam do „stiesneného“ centra Maierata. Keďže kontinuálne stúpanie v podstate až z Pizza ma dosť vyšťavilo, zastavujem sa v pohostinstve zvanom „Bar Tabacchi“ a popíjam fľaškovú minerálku. S barmanom komunikujem tuším po nemecky, aj to dosť s problémami.

Úsek 4, Vibo Valentia - Spilinga
čas v cieli úseku - 15:16 hod.; dĺžka úseku - 24,11 km; čistý čas jazdy - 1:05:55 hod.
Poludňajšia prestávka ma celkom osviežila. Z Maierata pokračuje cesta v stúpaní, tu a tam uľahčenom serpentínami. Nad Maieratom míňam priemyselný park, prechádzam ponad diaľnicu a nakrátko zastavujem pri akejsi vinotéke. Hlavnou cestou obchádzam obec San Onofrio a zakrátko prichádzam do provinčného (okresného) mesta Vibo Valentia, v minulosti nazývaného Monteleone di Calabria. Prvým sídlom na tomto mieste však bola už starogrécka osada Hipponion. V hustej premávke vstupujem do centra mesta, ktoré narozdiel od Tropey alebo Pizza je na prvý pohľad modernejšie a priestrannejšie. Od katedrály prechádzam parkom a následne spleťou ulíc na opačný, západný okraj mesta. V meste sa nemám v pláne zdržať, no napokon tak predsa musím urobiť. Pri prejazde perifériou sa zastavujem na čerpacej stanici a kupujem ionťák Powerade, nato však zisťujem, že mi spúšťa zadné koleso. Keďže nie som v časovom strese, dušu lepím, no i tak nestrácam viac než pol hodiny.
V susednej mestskej časti sa odpájam na menej významnú cestu vedúcu na Tropeu. Kúsok za križovatkou ma obieha auto s miestnou ŠPZ-kou, ktorého pasažieri mi mávajú a čosi skandujú. Pravda je, že zatiaľ som žiadneho cyklistu nevidel, takže možno budím pozornosť :). Za Vibom sa nachádzam na akejsi planine, založenej zrejme na staršej morskej terase, cesta je teda pre zmenu príjemne rovinatá. Krajina tu nie je až taká vyprahnutá, polia sú starostlivo zavlažované, a to zrejme už celé storočia – dôkazom je starý kamenný akvadukt. Pauzujem v Mesiane pri kostole, občerstvujem sa tyčinkou a nazerám do mapy.

Úsek 5, Spilinga - Torre Ruffa
čas v cieli úseku - 16:07 hod.; dĺžka úseku - 13,43 km; čistý čas jazdy - 0:34:29 hod.
Lokálkou pokračujem mierne klesajúc na Spilingu. Planina v týchto miestach prechádza do svahov strmo upadajúcich k moru, pred sebou mám teda výrazné klesanie. Serpentínami schádzam do obce Panaia a odtiaľ ma tiahly zjazd privádza do už známeho Ricadi. Trasu včerajšej malej cyklistiky absolvujem v opačnom smere, prudkým klesaním schádzam do Santa Marie, kde pár minút trávim na pláži, dívajúc sa na vetrom vlnenú hladinu mora, dýchajúc svieži morský vzduch a intenzívne premýšľajúci o tom, ako si po návrate dám niečo chladené. Zo Santa Marie stúpam do osady Capo Vaticano, teda na „Vatikánsky mys“, podľa ktorého je pomenovaný vlastne celý polostrov vybiehajúci z Kalábrie. Záverečný zjazd ma privádza do Torre Ruffa, kde končím krátko po štvrtej, pričom si pripisujem 110 kilometrov. Nasleduje sprcha, pivko a čakanie na návrat rodinky z pláže. Ja na dnes kúpanie vynechávam, cyklistika ma zmohla viac než som čakal. No vyplatilo sa to...

Počasie - jasno, slnečno, miestami mierne veterno, tep. 35°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť celk.čas výletu čistý čas jazdy priemerná rýchlosť max.rýchlosť max.rýchl. miesto
110,26 km 8:02 hod. 5:08:27 hod. 22,17 km/h 55,3 km/h Ricadi





MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):


© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2009