Cyklo Zlatno - 3.júl 2010, so.



Úsek 1, Alekšince - Štitáre
čas v cieli úseku - 8:56 hod.; dĺžka úseku - 22,52 km; čistý čas jazdy - 0:53:38 hod.
Skúška z matiky II dopadla podľa očakávania – neúspešne, ďalší termín sa mi ponúka až 20.júla, preto neváham a z Prahy sa vraciam domov. Metropolu Čiech opúšťam polnočným EC, z ktorého nadránom v Kútoch po krátkom čakaní prestupujem na osobák smer Trnava. Cieľovou stanicou sú pre mňa tentoraz Zbehy, kde prievidzský rýchlik zastavuje o 8:20 hodín. Domov ma „hodil“ otec, zvyšok dňa trávim odpočinkom po nočnej jazde, nasávaním atmosféry letnej „Alabamy“ v našej záhrade, až popoludní, niekedy okolo štvrtej, spolu s Rudolfom vyrážam do Nitry na futbal. Na piatok plánujem cyklistiku, no keďže som ráno spánok nepatrične pretiahol, presúvam ju až na víkend.
Z Rybničnej vyrážam trochu oneskorene až o 7:59 hodín, nepodarilo sa mi teda zachytiť raňajšie teplotne znesiteľnejšie ovzdušie. Čo najrýchlejším tempom zdolávam andačské kopce, Zbehy a Čakajovce, od ktorých až po Šindolku postupujem v hustej premávke. Stúpanie z Nitry do Hrnčiaroviec mi dáva riadne zabrať, no ďalej už ťahám bez pauzy popod masív Zoboru až do Štitár. Pár minút na vydýchanie si dávam na námestíčku pri kostole.

Úsek 2, Štitáre - Zlatno
2 čas v cieli úseku - 10:17 hod.; dĺžka úseku - 27,89 km; čistý čas jazdy - 1:10:26 hod.
Úpätím Žibrice stúpam nad Štitáre, kde križujem hlavnú cestu Nitra – Zvolen a rýchlym zjazdom pokračujem do Kolíňan. Druhý raz prekonávam hlavnú a stúpam na Jelenec. Povyše obce sa krátko kochám výhľadom na neďaleký masív Žibrice, znetvorený veľkolomom v Žiranoch. Ďalšia trasa vedie kopcovitým terénom Požitavia, najvýraznejším stúpaniam som sa však vyhol, keďže v Sľažanoch sa stáčam smerom na sever a miernym, tiahlym stúpaním mierim v ústrety horám. Z dediny ležiacej pod vrchom Veľký Lysec sa cesta stáča opäť mierne na východ, pričom ma privádza do Mankoviec. Po počiatočnom pomerne prudkom výšľape deravá vedľajšia cesta stúpa iba mierne, avšak vzhľadom na takmer tridsaťstupňovú horúčavu aj to dá zabrať. Do Zlatna, ktoré je spolu so Skýcovom najodľahlejšou obcou v Tríbeči a zlatomoraveckom okrese, prichádzam tesne pred záverečnou miestnej Jednoty, stíham si teda prikúpiť fľašu minerálky. Predo mnou však ešte svoj nákup odbavuje dosť zmätene pôsobiaci a zrejme pripitý dedo. Pod stromom posedáva pomerne početná partia turistov, buď naberajúcich sily na ďalší postup, alebo odvahu vôbec vyraziť.

Úsek 3, Zlatno - Solčany
čas v cieli úseku - 12:17 hod.; dĺžka úseku - 23,99 km; čistý čas jazdy - 1:21:51 hod.
Dosť nekvalitnou asfaltkou pokračujem na koniec Zlatna k futbalovému ihrisku, pri ktorom by aj Wembley či Nou Camp zbledli závisťou, kde si na lavičke v tieni lesa dávam pauzu na občerstvenie. Horskou cestou Zlatno – Jelenec, kam však už okrem cyklistov a peších majú vstup povolený iba vozidlá Lesov SR, stúpam nad obec a nato krátkym tiahlym klesaním schádzam k horárni Kľačany (350 m.n.n.). Trasu smerom na Remitáž a Jelenec som už kedysi dávnejšie absolvoval (Cyklo Topoľčianky), preto dnes sú moje plány iné – zo Zlatna vystúpať až na hrebeň Tríbeča a odtiaľ sa spustiť na severné úpätie pohoria do Solčian, prípadne Topoľčian.
Od osady Kľačany zubom času poznamenaná asfaltka tiahle stúpa ku križovatke s ďalšou asfaltkou, smerujúcou na hrebeň. Potešilo ma, že povrch vozovky je pokrytý čerstvou vrstvou asfaltu, avšak tento stav trvá len po Sekaninu, ošumelé miesto, rúbanisko uprostred tríbečských lesov, zaujímavé azda len neveľkým rybníčkom a lesníckou chatou. Niekoľko desiatok metrov nad Sekaninou križujem lesnú cestu lemovanú červenou trasou Ponitrianskej magistrály, zostupujúcej z Veľkého Tríbeča, najvyššieho vrchu tohto jadrového pohoria. Horská cesta, ktorej asfaltový povrch evidentne dostáva zabrať pri každom sezónnom zvážaní dreva, traverzuje Veľký Tríbeč po jeho južnom úpätí. Zákruta strieda zákrutu, pasáže lesa prerušujú pre Tríbeč typické „ostrovčeky“ rúbanísk. Stúpanie je náročné, miestami vcelku prudko stúpajúca cesta, v exponovaných pasážach ostré slnko a v lese ukrutné dusno, to všetko dá poriadne zabrať. Do pedálov šľapem frekvenčne, nemá zmysel sa ničiť, navyše za každou zatáčkou si dávam sekundu na vydýchanie. Zhruba v polovici stúpania na hrebeň stretávam lesníkov s traktorom, uistil som sa teda, či postupujem správne. Povyše sa mi núkajú nejaké tie výhľady do podhoria, nie sú však úchvatné. Čím viac sa blížim hrebeňu, tým je vôkol väčší kľud. Ticho lesa narušujú len moje rytmické vdychy a výdychy a bzučanie pneumatík.
Vrcholom výstupu je bezmenné sedlo medzi Malým Tríbečom a Mišovým vrchom, nedávno sme cezeň prechádzali peši s Tomášom Radeckým. Lesníci to miesto využívajú na prechodné skladovanie guľatiny, inač sa tam nič zaujímavé nenachádza. Zjazd je ešte menej pohodlný než výstup. Cesta sa na sedle mení na prašnú a kamenistú, bez náznaku asfaltovej pokrývky. Niekoľko desiatok metrov poniže hrebeňa cesta viac-menej travezruje masív Veľkého Tríbeča bez výraznejšieho klesania, od najbližšej križovatky lesných ciest však naberá na sklone. Vyššiu rýchlosť si pre hrboľatý povrch dovoliť nemôžem. Zakrátko ústim z lesa do rúbaniska a nato sa napájam na asfaltku vedúcu do Solčian. Už to teda môžem hnať, avšak treba dávať pozor na časté a dosť hlboké výmole. Po zjazde do Solčian pauzujem pri tunajšom chátrajúcom kaštieli.

Úsek 4, Solčany - Alekšince
čas v cieli úseku - 14:21 hod.; dĺžka úseku - 35,23 km; čistý čas jazdy - 1:27:44 hod.
Keďže ma akosi zmáha únava, navyše cieľ som splnil a nepotrebujem naháňať kilometre navyše, rozhodol som sa zo Solčian pokračovať priamo domov. Zachádzka do Topoľčian nie je potrebná, v „Žochárovciach“ som bol nedávno (Cyklo Bojná). Cestou II.triedy č.593 (Nitra - Partizánske) postupujem s vetrom v chrbte a s pomerne rezkým tempom, míňam obce Nitrianska Streda (kde zachádzam ku kaštieľu), Čeľadince, Kovarce, Oponice a napokon Dolné Lefantovce. Všetko miesta notoricky známe. Na autobusovej zastávke v Lefantovciach krátko pauzujem, no pre ukrutné dusno v plechovej búdke, kde ma pot zalieval ešte viac než v sedle biku, som si veľmi neuľavil. Od drobného predĺženia trasy cez Bádice taktiež upúšťam, od križovatky na dolnom konci Podhorian pokračujem úzkou neoficiálnou asfaltkou k rieke Nitre a následne popri protipovodňovom vale do Jelšoviec. Nakrátko sa zastavujem pri železničnej zastávke Zbehy-obec, kde od únavy takmer zaspávam. Záver cyklotúry prežívam dosť ťažko. Domov prichádzam vzhľadom k prejdenej vzdialenosti neprimerane unavený, čo však možno vysvetliť absenciou dlhších prestávok, malým príjmom energie a snahou trasu zdolať čo najrýchlejšie. Večer sledujem v telke africké MS vo futbale a balím veci na zajtrajšiu cestu do Košíc.

Počasie - jasno až polojasno, mierne veterno, tep.asi 30°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

celk.vzdialenosť celk.čas výletu čistý čas jazdy priemerná rýchlosť max.rýchlosť max.rýchl. miesto
109,62 km 6:22 hod. 4:53:39 hod. 22,83 km/h 59,8 km/h Andač





MAPA v mierke 1:400 000

Fotodokumentácia (výber):




© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2010