Po železnici - august 2005

Deň 6 - 6.august 2005, so.

So vstávaním sa v sobotu nemusíme ponáhľať, ideme totiž Gemeranom. U deda najskôr doping v podobe párkov s horčicou, nato presun na zastávku pri OD Terasa a stretnutie s bratmi. Na železničnej stanici Rudolf kupuje lístky (my dvaja ideme ešte stále zadarmo), potom prechádzame na nástupište č.3. Rýchlik R 802 Gemeran (Košice – Zvolen – Bratislava hl.st.), odchod 9:35 hodín, už poznáme. Tentoraz sme si v poslednom vozni súpravy zabrali jedno celé kupé.
Zo stanice Košice vyrážame smerom na juh, v Barci sa trať č.160 stáča na západ, poza U.S.Steel. Železnica sa ťahá južnou časťou Košickej kotliny. Zastavujeme v Haniske pri Košiciach, Moldave nad Bodvou a po prejazde Jablonovským tunelom i v Rožňave. Zrána sa podľa oblohy zdalo, že počasie nám priať nebude, no medzitým sa vyčasilo, zažiarilo slnko.
Prechádzame údolím Slanej, pomedzi Silickú a Plešiveckú planinu, zastavujeme v uzli Plešivec. Čaká nás cesta cez celý Gemer. Zastávku absolvujeme aj v Tornali, Lenártovcami iba prechádzame. Tu kdesi končí Juhoslovenská kotlina, pahorky na juhu už patria Maďarsku. Hranica prebieha len niekoľko desiatok metrov za stanicou. Trať odpájajúca sa z Lenártoviec smeruje do pohraničnej stanice MÁV v Bánréve, ďalej potom do Miskolca.
Nasleduje Číž kúpele a Jesenské. Vlak sa rozbieha, prechádza zvolenským zhlavím stanice, kde sme si stačili všimnúť zvyšky bunkra z obdobia prvej ČSR na pozemku jedného domčeka. Trať sa ďalej dostáva medzi kopce sopečnej Cerovej vrchoviny. Na jej opačnej strane stojíme vo Fiľakove a napokon o 12:08 hodín vystupujeme v Lučenci. Máme chvíľu čas, kým pôjde vlak do Utekáča, vydávame sa teda do mesta. V spleti uličiek sa však zle orientujeme, tak volíme návrat k stanici. Nakoniec je z toho len rýchla návšteva miestneho infocentra.
Lučenec je jedna z najstarších staníc na Slovensku, v minulosti to bol dôležitý železničný uzol. Ako prvá tadiaľto viedla strategická trať Budapest – Zvolen – Vrútky, takzvaná uhorská severná železnica, a to od roku 1871. Z tej doby pochádza i staničná budova, naposledy rekonštruovaná zrejme za socializmu. Ďalšie trate pribudli neskôr – novohradská lokálka do Balassagyarmatu (dnes trať č.161 do Kalondy) roku 1896 a do Haliča roku 1906. Túto spomínal aj dedo Tibor, pamätal si ju z čias druhej svetovej vojny, kedy tu býval. Dnes už jej teleso prakticky nejestvuje, koľaje sú znesené. Existuje však o čosi dôležitejšia trať, vybudovaná roku 1901 pre potreby niekdajších sklárskych a železiarskych fabrík na sever Novohradu. Ako posledné bolo do prevádzky roku 1951 odovzdané spojenie Lučenca s Malými Stracinami (neskôr i susedným Veľkým Krtíšom), kde sa v tej dobe začalo s ťažbou hnedého uhlia v bani Dolina, cez maďarský Nógrádszakál. Trať fungovala za éry ČSD pod označením 41d, osobná doprava prevádzkovaná na princípe peáže (jedna zo štyroch v Československu, jediná v našej časti spoločného štátu) bola zastavená až roku 1992 z dôvodu rastúcich finančných požiadaviek maďarskej strany. Do Kalondy, poslednej zastávky pred štátnou hranicou, prestali vlaky jazdiť počnúc 2.februárom 2003.
O 12:41 hodín vyráža z Lučenca osobný vlak č.6611, zložený z dvoch motorových vozňov 810 a prívešákov. Zrejme tušíte, ktorým smerom – na Utekáč. Na trati č.162 je prvou zastávkou Opatová pri Lučenci, plechová búdka, zaujímavá akurát nasprejovaným odkazom od akéhosi zarytého odporcu koľajovej dopravy: „Netrúb tak, ty k*kot primitívny železničiarsky!“ ;)
Železnica sa ťahá v mierne kopcovitom teréne, približne ako 141-ka v okolí Zlatých Moraviec. Nasledujú zastávky Veľká Ves a Kalinovo, po nich uzlová stanica Breznička. Nachádza sa tu veľmi pekná staničná budova, klasická uhorská, svetložltá s okrajmi zvýraznenými čiernym náterom. Podobá sa na Neded alebo Radošinu. Z jej lučeneckého zhlavia sa odpája 10-kilometrová lokálna trať do Katarínskej Huty (časť obce Cinobaňa), mimo prevádzky pre osobnú dopravu taktiež od 2.2.2003.
Po zastávke Zelené vchádzame do okresného mesta Poltár. Tunajšia staničná budova je tiež pôvodná, avšak nesie novú tyrkysovú fasádu a svetelnú tabuľu. Okrem „našej“ trate odtiaľ vybieha i trať č.175 smer Rimavská Sobota, vystavaná roku 1913. Pre údajne nevyhovujúci technický stav na nej vlaky prestali jazdiť ešte roku 2000. Nakrátko ich vystriedala náhradná autobusová doprava, po ktorej sa prevádzka definitívne zastavila. Dnes je v postupnom „rozklade“.
Trať č.162 pokračuje z Poltára na sever do Slanej Lehoty (na zastávke je iba plechová búda), Českého Brezova (konal sa tu pohreb s pomerne hojnou návštevou, takže sme ho nazvali „mafiánsky“) a Zlatna. V obci bola kedysi jedna z mnohých sklární v regióne, či ešte funguje, neviem. Za dedinou prechádzame priecestím, vnárame sa do lesa a vbiehame do južného portálu Zlatnianskeho tunela, jediného na tejto trati. Vyrazený bol za pomoci rakúskej, čiastočne však aj belgickej tunelovacej metódy. Je pomerne krátky (asi 500 m), z jednej strany, i keď slabo, vidno opačné ústie.
Na jeho náprotivnej strane sa ocitáme v údolí Rimavice. Prvá zastávka leží v osade Liešnica. Stanica vo veľkej obci Kokava nad Rimavicou (asi 3000 obyvateľov) je poslednou na významnejšou na trati. Práve tu niektoré spoje z Lučenca alebo aj Poltára končia. Trať sa ďalej kľukatí dolinou, tiahne sa povyše potoka pomedzi lesný porast, až nás o 13:55 hodín privádza do dedinky Utekáč.
Miestnu zastávku tvorí štrkom vysypaný perón a tabuľa na blízkej budove, možno bytovke, v ktorej sa však nachádza i pohostinstvo. Kúsok opodiaľ, ešte pred zastávkou, leží priecestie s miestnou komunikáciou. Koľaje od zastávky ešte kúsok pokračujú doslepa, asi ako vlečka tunajšej dnes už nefungujúcej sklárne. Centrálna časť obce je sústredená do okolia železničnej zastávky, ostatné osady sa ťahajú hore dolinou až po hranicu okresu Brezno či sú roztrúsené v okolitých horách.
Zašli sme do krčmy. Na výveske mali napísané „espresso“, no v podstate šlo o dedinský pajzel. Pri výčape objednávam vychladenú kofolu pre Rudolfa a Viliama (teraz neviem, či aj Tomáša), ja si dávam ovocný čaj, podávaný v jednoduchom duritovom pohári, ktorý ledva stíham vypiť. Ešte som si ja blbec aj spálil jazyk. Na záver jedno spoločné foto v štýle „zátišie s Rimavicou“ a nasadáme na vlak.
Vraciame sa tou istou súpravou, tentoraz pod označením Os 6614, s pravidelným odchodom o 14:18 hodín. Vzápätí po výjazde z Utekáča nám sprievodca skontroloval cestovné doklady, potom sa prekvapujúco spýtal, že kto z nás má fotoaparát. Trocha som sa znepokojil, že nám azda zakáže fotiť, no na moje potešenie ma pozval do kabíny urobiť nejaké snímky počas prejazdu tunelom. V stanici spolu s ním prechádzam do predného vozňa. Kým sme došli k tunelu, prehodil som s ním pár slov o tunajších pomeroch na železnici, keďže sprievodca patril k Úseku riadenia dopravy Lučenec. Dozvedel som sa teda od neho množstvo zaujímavostí.
V zastávke Kokava nad Rimavicou-Liešnica sme postáli chvílinku dlhšie, no budovu sa mi neporadilo optimálne zachytiť. Nato sa presúvame do kabíny, kde je tým pádom plno. Okrem nás dvoch tam bol strojvodca a ešte jeden sprievodca. Po prejazde oboch ústí Zlatnianskeho tunela sa dostávame do dediny, prebiehame ponad areál bývalých sklární, kam kedysi viedla dnes už znesená vlečková koľaj. V Zlatne prestupujem ku kolegom. Údolie sa rozširuje a my absolvujeme až známe zastávky – České Brezovo, Slaná Lehota, Poltár, Zelené, Breznička a Kalinovo. Presúvam sa do prednej časti prívesného vozňa, kvôli foteniu zastávok Veľká Ves a Opatová, no pľac pri sklápacom sedadle pri dverách mi už obsadil jeden zavalitý bradatý chlap. Čudák. Už od Utekáča pozorne sledoval celú trasu a všetko si zapisoval do notesu.
O 15:26 hodín sme nazad v Lučenci. Rudolf si zabehol kúpiť lístky, kým ja fotograficky zachytávam vestibul staničnej budovy. V kávomate utrácame nadmerné zásoby drobákov na horúcu čokoládu, inak čakáme vonku na peróne, kde sa z nejakého dôvodu motá zvýšený počet železničných policajtov. Náš rýchlik R 803 Gemeran (Bratislava – Košice) prichádza do lučeneckej stanice o 15:49 hodín. Tak ako ráno, i teraz na spiatočnej ceste „anektujeme“ celé kupé, v ktorom neboli zaznačené žiadne rezervácie.
Gemeran sa samozrejme vracia tou istou trasou, teda juhom cez Fiľakovo, Jesenské, Tornaľu, Plešivec, Rožňavu a Moldavu nad Bodvou. Cesta ubieha vcelku rýchle, čas si krátime prezeraním ročenky Gymnázia Párovce (ale sme sa nasmiali). Zapadajúce slnko zalieva krajinu a jeho ostré lúče prenikajú i k nám do kupé. Na chvíľu sa vytrácam na chvost súpravy, no fotografovanie východného portálu Jablonovského tunela mi v pohybe nakoniec veľmi nevyšlo.
Návrat do Košíc zaznamenávame o 18:28 hodín. Od stanice postupujeme peši cez park smerom na Hlavnú, pričom nakrátko sme zabehli do Carpana (pozor, iba na čaj!). Na električku nasadáme na pri Maratóncovi, bratov potom nechávam na Bernolákovej a s Tomášom sa presúvam k dedovi Albínovi. S Rudolfom sa máme stretnúť skoro ráno na zastávke pred OD Terasa, čaká nás posledná cesta tejto akcie, návrat domov.

Počasie - ráno zamračené, neskôr polojasno, slnečno, k večeru pribúdanie oblačnosti, prehánky, tep.asi 20-25°C
Účastníci - Tomáš Radecký, Rudolf Nádaskay, Viliam Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Fotodokumentácia (výber):

PO ŽELEZNICI - AUGUST 2005
deň 1 (Alekšince - TT - Kúty - BA - KN - Štúrovo - D.Seč) :: deň 2 (D.Seč - LV - Hron.Dúbrava - Vrútky - PP - Stud.Potok)
deň 3 (Stud.Potok - Plaveč - PO - Strážske - V.Kapušany - KE) :: deň 4 (KE - Moldava n.B. - ZV - Šurany - Alekšince)
deň 5 (Alekšince - ZA - Podbiel - KE) :: deň 6 (KE - LC - Utekáč - LC - KE) :: deň 7 (KE - PP - Vrútky - PD - Lužianky)

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2005