Deň 2 - 23.december 2006

Po železnici - december 2006

Deň 2 - 23.december 2006, so.

Včerajší hokejový zápas sme si užili – vzhľadom na to, že bol posledný tohto roku v Steel aréne, bolo takmer vypredané, navyše Nitru sme nabili v pomere 7:3.
Ráno v sobotu po rozlúčke so starými rodičmi vyrážame z Bernolákovej ulice smerom do mesta, zastavili sme sa ešte pri štadióne, a to odfotiť ho; na električku nastupujeme mimoriadne pri súde, na stanicu prichádzame nadoraz, v rýchlosti kupujeme lístky (pokladníčka sa ešte čuduje, že som chcel cestovať na Žilinu osobákom) a o 8:23 hodín odchádzame vlakom Os 7804 na dlhú cestu domov. Potom už len sledujeme ubiehajúce koľaje a odstavené vozne v stanici Košice, oceľové mosty ponad Hornád, odpojenie vlečky do bývalej magnezitky a absolvujeme prvú zastávku – takpovediac našu niekdajšiu „domácu“, Ťahanovce. Cesta údolím Hornádu má pre mňa osobitý význam, veď tade som azda po prvý raz šiel vlakom.
Prvou uzlovou stanicou je Kysak, v ktorom sa od bývalej KBŽ odpája trať č.188 do Prešova a Plavča. Zastávky už vieme vymenovať naspamäť – Veľká a Malá Lodina, Ružín, Margecany zastávka, uzlová stanica Magrecany, Kluknava, Richnava, Krompachy, Spišské Vlachy. Všimli sme si, že na nástupišti smer Spišské Podhradie nie je pristavená stará-známa 810-ková „Hanča“, ale nový motorový vozeň rady 812. Prechádzame za sebou niekoľkými malými biednymi dedinkami, ktorých jediné šťastie je práve táto železnica. V Markušovciach pristupuje obrovská masa „tmavších spoluobčanov“, smerujúcich do Spišskej Novej Vsi. Za týmto okresným mestom sa súprava opäť vyprázdnila, kupé máme len pre seba. Niekoľko zastávok nás delí od stanice Poprad-Tatry, kde peronizácia od našej poslednej návštevy v júli tohto roku značne pokročila. Už prakticky stoja dva plánované nástupištia, treba len doladiť detaily, a miesto tradičného podchodu je sofistikovane vybudovaný nadchod cez nástupnú halu Tatranských elektrických železníc.
Od Popradu už vlak pokračuje prakticky prázdny – okolo rušňového depa, priemyselnou časťou mesta a ďalej na Svit krátkym rovinatým úsekom v Podtatranskej kotline. Všade navôkol sa vznáša hustá hmla, takže Tatry, bohužiaľ, nevidíme. Pri Štrbe prechádzame do Liptovskej kotliny a stojíme v najvyššie položenej rýchlikovej stanici. Trať postupne schádza do Važca, pričom po jednej strane máme frekventovanú hlavnú autocestu č.18 Bytča - Michalovce, na druhej strane diaľnicu D1 vo výstavbe. Popri toku Bieleho Váhu vbiehame do hustých ihličnatých lesov pohoria Kozie chrbty, míňame stanicu Východná, o dosť dlhý úsek nato aj sútok oboch vetiev rieky Váh (Biely a Čierny) a stojíme v stanici Kráľova Lehota. Jej budova je zaujímavo riešená – k pôvodnej tehlovej budove z čias výstavby KBŽ roku 1871, pristavali za Slovenského štátu mramorom obkladaný zastrešený perón, ide teda o akýsi hybrid. Ešte Liptovský Hrádok, Podtureň a Okoličné – za nimi o 11:29 hodín vlak končí svoju jazdu v Liptovskom Mikuláši.
Keďže za necelú polhodinu má odtiaľ vyraziť ďalší vlak na Žilinu a okrem našej súpravy nie je nič pristavené, bude tá zrejme pokračovať pod iným číslom. Túto domnienku potvrdzuje aj ženský hlas v staničnom rozhlase. Máme ešte čas vybehnúť pred stanicu a do bufetu, no už o 11:52 hodín vyrážame osobným vlakom č.7834 na západ.
Železničná trať č.180 ústi z Liptovského Mikuláša na okraj vodnej nádrže Liptovská Mara, ktorú obchádza z juhu. Z dôvodu jej výstavby v rokoch 1965-75 bola vybudovaná preložka trate z pôvodnej trasy Košicko-bohumínskej železnice, v rámci ktorej sa vybudovalo aj „esíčko“ okolo Bešeňovej a vbiehajúce do stanice Liptovská Teplá. Okoliu dominuje vŕšok Úložisko (741 m.n.m.) s vysielačom rádiokomunikácii, severne od neho sa rozkladá mohutná hradba Chočských vrchov, oddeľujúcich Liptov od Oravy. Na rozdiel od Horného Spiša je tu počasie priaznivé – takmer jasno, slnko svieti. Prechádzame zastávkou Lisková a koľajiskom nákladnej stanice Ružomberok a nato sme v Ružomberku, kde pristupuje kvantum dedinčanov vracajúcich sa z nákupov v okresnom meste. Budova ružomberskej stanice je zrejme pôvodná výpravná budova KBŽ, podobne ako aj Ružomberok-Rybárpole, Ľubochňa a Stankovany. Kedysi sa z nej odpájala úzkorozchodná lokálna železnica do kúpeľov Korytnica, na ktorej prevádzku odstavili roku 1974.
Na úseku trate č.180 Liptovský Mikuláš – Žilina som nešiel osobným vlakom od našej veľkej akcie „Po železnici august 2005“, takže teraz fotím jak divý. Na radu jedného miestneho spolucestujúceho sa mi dokonca celkom pekne podarilo zachytiť vrch Šíp (1169,5 m.n.m.), ktorý zároveň predznamenáva príchod uzlovej stanice Kraľovany – jedinej oravskej stanice na hlavnom ťahu Bratislava – Košice. Úžinu Váhu medzi Malou a Veľkou Fatrou trať prekonáva dvojkoľajným tunelom ústiacim k vodnej nádrži Krpeľany. Ďalším regiónom na trase je Turiec – prechádzame zastávkami Šútovo (mimochodom, najlepšie železničné východisko na Veľký Fatranský Kriváň), Krpeľany, stanicou Turany, Sučanmi a sme vo Vrútkach. Nie veľa staníc bolo železničnou križovatkou už roku 1872, preto by som povedal, že je jednou z najstarších a najslávnejších na Slovensku.
Z Turčianskej kotliny sa dostávame do úžiny Strečnianskeho priesmyku Váhu, na jeho druhej strane už máme na dosah Žilinu, kde po absolvovaní zastávok v Strečne, Varíne a Tepličke vlak Os 7834 končí o 13:30 hodín svoju jazdu. Pri vystupovaní zo súpravy, zanedlho sa vracajúcej do Spišskej Novej Vsi ako osobný vlak, sa nás po vzore zatiahnutej oblohy opäť zmocňuje pochmúrna nálada. V krajskom meste Žiline, metropole severného Slovenska, máme na prestup niečo vyše hodinu a štvrť. Zabehli sme do centra, ktoré je len na skok, ukázal som Rudolfovi, kde sme sa pohybovali počas cyklotúry „Tatry na bicykli 2005“ a nakoniec sme skočili do Tesca, pozrieť sa po nejakých darčekoch. Hodnú chvíľu potom ešte posedávame s niekoľkými smrdiacimi bezdomovcami v hale stanice, kým o 14:48 hodín nevyrážame vlakom Os 3052 na ďalšiu cestu Považím.
Úsek trate č.120 Žilina – Púchov som osobákom nešiel ešte nikdy, z každej zastávky ma čaká premiérová fotka. Zároveň s nami vyráža zo Žiliny aj motorový osobný vlak vedený vozňom rady 811 na Rajec. Po prejazde enormne dlhým koľajiskom žilinskej stanice smerujeme ešte chvíľu na sever a pri Hornom Hričove sa stáčame po toku rieky Váh na juhozápad. Stanice Dolný Hričov a Bytča sú vybudované v podobnom štýle ako napríklad Siladice (trať č.133) alebo Šaľa (trať č.130), len farbou omietky sa líšia. Kedysi, vlastne ešte do grafikonu 2005/06 medzi nimi stála zastávka Kotešová, ktorá však nebola až tak využívaná a navyše musela jej existencia ustúpiť výstavbe diaľnice D1. Pokračujeme zastávkami Predmier, Plevník-Drienové a stanicou Považská Teplá. Tá je založená z dvoch budov – tej pôvodnej, podobnej Bytči a novej, socialistickej, teda sivej, hranatej, betónovej.
Od Považskej Bystrice trať absolvuje ďalšie „esíčko“, popri vodnej nádrži Nosice, pričom prechádza železničnými zastávkami Milochov a Nosice a vbieha do Púchova, uzla s traťou č.125 do Česka. Tu pomerne dlho stojíme, pretože sa križujeme s nejakým rýchlikom a nákladným vlakom. Ďalšie podobné státie nás čaká v Beluši, kde končí fotenie – začína sa totiž stmievať. Podarilo sa mi ešte sfotiť stanice Ladce a Dubnica nad Váhom, keďže vlak zastal v prijateľnej vzdialenosti od výpravnej budovy a rám okna som teda mohol použiť ako statív, no fotenie v pohybe kvôli dlhšej expozičnej dobe odpadá.
O 16:45 hodín prichádzame na tretie nástupište trenčianskej stanice, kde vlak jazdu končí. Nastáva však rovnaká situácia ako v Liptovskom Mikuláši – súprava pokračuje na Leopoldov ako vlak Os 3018 s pravidelným odchodom o 16:59 hodín. Za oceľovými mostami ponad Váh, ktorými prechádzame na jeho pravý breh, nasleduje stanica Zlatovce – bývalá trenčianska hlavná stanica (pred dokončením úseku trate Zlatovce – Žilina, čiže v rokoch 1878-83), neskôr nazývaná aj Istebník. Tu sa po vybití baterky foťáka definitívne končí fotovačka.
Zostáva ešte približne polovica trasy Považskej železnice, no to už ideme v čiernočiernej tme a navyše bez možnosti fotograficky dokumentovať postup. Cez Nové Mesto nad Váhom a Piešťany prechádzame do konečnej stanice vlaku, teda Leopoldova, o 18:13 hodín. Prestupujeme na pomerne zaplnený motorový osobný vlak č.5117 smer Nitra, s pravidelným odchodom o 18:33 hodín. Tri minúty pred siedmou prichádzame do Alekšiniec, voláme babke, že sme došli a po Kostolnej ulici smerujeme peši domov.
Vianočné prázdniny sa teda začali a mne ostáva len dúfať, že tie dva týždne nepreflákame.

Počasie - oblačno, bezveterno, za PP hmla, Liptov - polojasno
Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Fotodokumentácia (výber):

PO ŽELEZNICI - DECEMBER 2006
deň 1 (Alekšince - Zvolen - Margecany - Košice) :: deň 2 (Košice - Žilina - Alekšince)

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2006