Po železnici - marec 2006

Deň 2 - 26.marec 2006, ne.


Už o tretej ráno zvonia budíky, s menším odporom vyliezame z postelí a chystáme sa na cestu. Babka nám pripravila jedlo a čaj, dedo Tibor zišiel dole, aby sa s nami vôbec zvítal (večer už spal) a hneď aj rozlúčil.
Ešte pred šiestou hodinou opúšťame domov a smerujeme po Bernolákovej ulici doprava, a okolo školy k zastávke električky pri plynárňach. Ulice zívajú prázdnotou, len sem-tam sa ktosi mihne a okná sídliskových panelákov až na pár výnimiek sú tmavé – ľudia ešte stále spia. Na Moldavskej ceste, jednej z najfrekventovanejších v meste, nie je takmer žiadna premávka (za celý čas prešli len zo tri autá), čo som využil a urobil na vozovke zo psiny zopár klikov. O 4:29 hodín prichádza prázdna šestka k železničnej stanici. Hala košickej stanice je tiež takmer prázdna. V pokladni kupujeme lístky do Spišského Podhradia a podchodom prechádzame na nástupište 3, na ktorom by mal byť pristavený náš vlak. Cestou na koniec perónu, kde fotím modro-biely peršing, ako aj stavadlo IV., sme našli takú malú plechovú železničiarsku tabuľku určenú na označovanie vozňov, tak sme si ju nejako „požičali“. Vozne boli zatiaľ bez cestujúcich a navyše zatemnené, prenikalo do nich len svetlo z vedľajších nástupíšť. Po chvíli prichádza sprievodca a dáva to celé do chodu. Osobný vlak č.7800 odchádza z Košíc o 5:10 hodín.
Trať vedie popri Hornáde a magnezitke, sídliská Furča a Ťahanovce na vŕšku svietia ako maják. Prvá zastávka je dole v Starých Ťahanovciach, nato nasleduje Ťahanovský tunel a po ňom stanica Kostoľany. Postupne začínajú pristupovať ľudia. Prechádzame uzlom Kysak a stanicou Malá Lodina – v údolí Hornádu, kde už vidíme rozťahujúce sa mraky čiastočne osvetlené slnkom, sa začína rozvidnievať. O dosť viditeľnejšie je už v zastávke Margecany, po prechode Bujanovským tunelom. Ten vznikol počas výstavby Ružínskej priehrady, keď bolo treba preložiť časť trate v zákrute údolia Hornádu, v dnes už nejestvujúcich dedinách Košické Hámre a Ružín. V Margecanoch míňame rušňové depo, ako aj súbeh s traťou č.173 do Červenej Skaly a ďalej smerujúcej do Zvolena. Po tomto uzle zastavujeme v Kluknave a Richnave a pred našim výstupom poslednou je stanica Krompachy, kde už je pristavená motorová súprava do Dobšinskej Ľadovej Jaskyne.
Keď o 6:12 hodín opúšťame palubu vlaku v Spišských Vlachoch, je po svitaní. Prechádzame k prvej, slepej koľaji a nasadáme na 810-ku, miestnymi železničiarmi prezývanú „Hanča“. Tento motorák odchádza zo stanice o 6:12 hodín ako vlak Os 8603. Ako prvá nás čaká ľavotočivá zákruta od stanice, ktorá sa nachádza na druhej strane rieky, k samotnému mestu, kde stojíme pri plechovej búdke zahádzanej odpadkami – zast.Spišské Vlachy mesto. Vlak stojí v každej zastávke, teda aj v Bystranoch (bývalé kráľovské mesto) a osade Katúň. Okrem nás sú vo vozni asi traja cestujúci. Trať č.187 vedie ďalej v údolíčku bezmenného potoka pod borovicovým lesíkom do Katúňa, kde opäť priberá súbežnú asfaltovú komunikáciu. Pred Spišským Podhradím prechádza ponad potok Margecianka a končí v stanici na južnom okraji mesta. Vlak končí o 6:29 hodín a späť ide až o vyše hodinu.
Ako prvé sme si obzreli budovu stanice a aj spolu s vláčikom ju pofotili. Dávame sa do pohybu – okolo končiaceho koľajiska smerom do centra. Cestou míňame množstvo historických budov – meštianskych domov, z ktorých niektoré nie sú práve v najlepšom stave a mnohé obývajú miestni Cigáni. Na námestí niet ani živej duše. Nad okoliu dominujúcim Spišským hradom sa preháňajú dajaké mraky. Obehli sme celé centrum, avšak pre nás azda najdôležitejšie miesta, turistická informačná kancelária a krčma, boli zatiaľ zatvorené. Dali sme sa teda smerom k stanici, tam hodili niečo pod zub a chvíľu posedeli. Záchody sú ako vždy zamknuté, takže uľaviť si musíme (ako pri poslednej návšteve v lete 2005) za staničnou budovou.
Vybehli sme potom ešte na koniec kamenného chodníka smerom k hradu (chodník sa zatiaľ ešte buduje) a odtiaľ sa pokochali pohľadom na mesto, Kapitulu, ako aj neprekonateľnú hradbu Levočských vrchov na severe. Spišský hrad je pre turistov pravdepodobne ešte zatvorený, o čom svedčí aj neprítomnosť pokladníka na parkovisku. Posledný pohľad na túto vetrom ošľahanú a históriou preverenú stálicu Spiša, najväčší hrad v strednej Európe a návrat k vlaku.
Pár minút sme si ešte posedeli vo vozni. Sprievodca sa čudoval, že čo ideme z túry tak skoro, ale my sme dnes vlastne neboli na túre v pravom slova zmysle, iba železničnom tripe. Spiatočný vlak Os 8604 po tom, čo sa nazbierali nejakí cestujúci, vyráža zo Spišského Podhradia o 7:48 hodín. V Katúni ani Bystranoch na Spiši nastojíme, až vo Vlachoch meste vlak zastavil na znamenie nejakému človiečikovi. Na slepú prvú koľaj stanice Spišské Vlachy, jedinej uzlovej na trati č.180, kde nestojí žiaden rýchlik, prichádzame späť o 8:05 hodín. Budovu stanice som sfotil zozadu a šiel za kolegami počkať na perón. Akurát som vystihol českou krysou (rad 150, ekvivalent Gorily) ťahaný rýchlik ČD (možno Cassovia).
Náš prípoj, osobák č.7802 smer Poprad, prichádza podľa GVD o 8:14 hodín. Cestujeme ďalej traťou popri Hornáde, bývalou Košicko-bohumínskou železnicou. Cez okná vlaku nám svieti svieže jarné slnko, počasie je vcelku pekné. Stojíme v zastávkach Olcnava, Vítkovce, Matejovce nad Hornádom a stanici Markušovce. Kúsok opodiaľ prechádzame nad dedinou s výhľadom na miestny kaštieľ. Po plechovej búdke zastávky Teplička nad Váhom nasleduje oblúk priemyselným okrajom mesta Spišská Nová Ves do jeho železničnej stanice. Smerom na sever odtiaľ vedie lokálna trať č.186 do bývalého župného centra Levoče. V prevádzke pre osobnú dopravu je iba v priebehu Mariánskej púte, teda začiatkom letných prázdnin. Naša trať sa ešte hodnú chvíľu ťahá po periférii mesta, ďalej Smižanmi, najväčšou obcou na Slovensku (vyše 6000 obyvateľov). Po nich ideme cez zastávky Slovenského raja, dobre známe mnohým turistom – Spišské Tomášovce, Letanovce, Vydrník. Od každej vedú značené trasy až do srdca národného parku.
Prejazd tunelom, za ktorým stojíme v zastávke Spišský Štiavnik, znamená ostrý prechod z Hornádskej do Popradskej kotliny. Trať je vedená ponad okraj obcí Hôrka a Švábovce po borovicovým lesíkom porastenom úpätí pohoria Kozie chrbty. Míňame hlásnicu Dubina a stojíme v Gánovciach. Kopce navôkol sú pokryté súvislou vrstvou snehu. Od zákruty železničnej trate za dedinou vidíme „najmenšie veľhory sveta“. Vyššia moc, aj napriek hromadeniu oblačnosti na západe, nám možno naposledy v tejto sezóne umožnila zažiť zimné Vysoké Tatry. V Poprade železnica prechádza okrajom sídliska Juh, potom stojíme v zastávke Spišská Sobota – tu by správne nemal vlak zastaviť, pretože nie je zaznačená v grafikone trate č.180, ale funguje len pre osobnú dopravu na trati č.185 smer Plaveč. Perón takej dlhej súprave ani nestačil, takže ľudia vyskakujú rovno na vedľajšie koľaje. V stanici Poprad-Tatry, ktorá pomyslene zakončuje ďalší úsek trate bývalej KBŽ, vystupuje takmer celé osadenstvo vlaku.
Pokračujeme dlhým rovným úsekom popod slnkom zaliate Tatry do Svitu, umelého továrenského mesta. Budova stanice s plechovou kupolou a stožiarom nesúcim tradičný znak železníc, okrídlené koleso, spolu s nápisom „Svit“, je špecifická. Zastávka Lučivná sa nachádza medzi rovnomennou dedinou a liečebným ústavom. Budova je pomerne veľká, avšak už značne poškodená nájazdmi obyvateľov z miestnej cigánskej osady. Nasledujúcou zastávkou je Štrba (tá sa nachádza v dedine) a po krátkom úseku ihličnatým lesom stojíme v stanici Štrba (asi 840 m.n.m.), čo je najvyššie položená rýchliková stanica v SR. Kým vystupovali a nasadali ľudia, vybehol som na perón a v kôpke snehu očistil dlane (voda vo WC netiekla). Po Važci je trať vedená údolím Bieleho Váhu, ktoré aj napriek prítomnosti železnice pôsobí dosť divoko. Pred Kráľovou Lehotou prechádzame okolo miesta, kde sa obe vetvy Váhu zlievajú. Sme už v podstate v srdci Liptova. Liptovský Hrádok, bývalé okresné mesto, obce Podtureň a Okoličné (časť Lipt.Mikuláša) sú poslednými zastaveniami pred konečnou.
Vo „Svätom Mikuláši“ vlak Os 7802 po dvojhodinovej jazde zo Spišských Vlachov končí svoju službu. Mikulášska stanica leží na severozápadnom okraji mesta. Budova je moderná a priestranná, štýlovo obkladaná drevenými preglejkami, akurát že oddelené nástupištia chýbajú. Výhodou pre miestnych aj turistov je fakt, že tu stoja všetky prechádzajúce vlaky, teda aj kategória IC a EC. Dargov mal prísť o 10:19 hodín, avšak staničný rozhlas hlási približne 10-minútové meškanie. Obloha je zahalená mrakmi a z neďalekého stromu na perón dolieha zlovestné krákanie havranov. Od západu dorazil zeleno-žltým peršingom ťahaný osobák zo Žiliny.
Po chvíli sa v diaľke objavuje aj charakteristická bielo-modro-sivá gorila (rad 350) nášho rýchlika. S vlakom R 604 Dargov (Čierna nad Tisou – Bratislava) teda opúšťame Liptovský Mikuláš o niečo neskôr oproti pravidelnému odchodu. Prešli sme súpravou a zakotvili v jedálenskom vozni Wagon Slovakia na obed. Objednali sme si čaj a vyprážaný syr so šunkou. Rudolf dostal polievku takmer okamžite, no nám hlavný chod doniesli až za Ružomberkom, takže dojedené máme až tesne pred Vrútkami (čiastočne to bolo spôsobené tým, že vlak upaľoval kvôli dohnaniu časovej straty). Meandre Váhu medzi Malou a Veľkou Fatrou, ako aj uzlovú stanicu Kraľovany sme nejako nestihli zaregistrovať. Vo Vrútkach, kultovej stanici azda pre každého železničného fanúšika, končíme asi o 11:20 hodín (pravidelný príchod Dargova o 11:11 hodín).
Rýchlo bežíme k prípojovému osobáku pristavenému na nástupišti I., pričom pri behu som v tej hustote mal čo robiť, aby som predišiel zrážke s davom. Osobák bol zaujímavo riešený – súprava do Zvolena cez B.Bystricu za sebou ťahala druhú na čele s modrým okuliarnikom (taktiež) do Zvolena cez Kremnicu, pričom celé to ako Os 7303 išlo asi o 11:25 hodín. Od výpravnej budovy sa vraciame okolo areálu rušňového depa k súbehu s traťou č.180 a stáčame na juh, do takmer 60-tisícového Martina. Na periférii mesta sa nachádza zastávka Priekopa. Starú martinskú stanicu sme boli navštíviť počas našej školskej exkurzie v septembri 2005. Tu končí krátky elektrifikovaný úsek trate č.170 (využíva ho hlavne rýchlik Turiec z Bratislavy a objemná nákladná doprava zo strojární ZŤS), ktorý sa však tento rok o niečo predĺži, a to po dokončení elektrifikácie prvej etapy trate medzi Zvolenom a Banskou Bystricou. Po opustení okresného mesta sú prvou zastávkou Košťany nad Turcom a po nich stanica Príbovce. Rovnomenná obec je dôležitou cestnou križovatkou – spájajú sa tu hlavné cesty vedúce od horských priechodov Vyšehradné a Šturec. Turčianska kotlina je vcelku rovinaté územie (aspoň teda na dolnom toku Turca), po oboch jej stranách prudko vystupujú horské masívy Malej a Veľkej Fatry. Zastávka Kláštor pod Znievom je s rovnomennou „národoveckou“ obcou spojená len historicky, pretože sa nachádza viac-menej pri Socovciach. Z menšieho zadriemania som sa zobudil v Jazernici a hneď siahol po foťáku. Vozeň bol takmer plný ľudí, všetci však vystúpili v stanici Diviaky, kam sme dorazili o 12:05 hodín. Bohužiaľ práve na tomto mieste končí platnosť našej „päťkorunovej“ zľavy Junior Railplus (do nedele 12:00 hodín).
Rudof nám držal miesta, zatiaľ čo ja s Tomášom sme vybehli kúpiť lístky a zo všetkých uhlov sfotiť objekt stanice. Usilovní posunovači rozdeľovali vlak na dve súpravy. Predná (Vrútky – Zvolen) je natrepaná cestujúcimi a odchádza ako prvá, samozrejme. Po krátkom čakaní vyráža ako Os 7503 (Diviaky – Zvolen os.st.) aj tá naša zadná. Obec Diviaky je súčasťou Turčianskych Teplíc, dôležitejšie vlaky však nestoja v tejto uzlovej stanici, ale zastávke Turčianske Teplice (je bližšie k centru mesta so známymi kúpeľmi). Fotiť som sa pokúsil cez vyklopené okno, lebo v týchto východonemeckých vagónoch (VEB Wagonbau Bautzen) nie sú namontované sťahovateľné. Už pri odchode z Diviakov začínalo popŕchať a pri dojazde do uzlovej stanice Horná Štubňa o 12:28 hodín vyslovene lialo.
Ako aj pri poslednom prestupe v tomto uzle (august 2005) nebol čas jeho budovu podrobnejšie fotograficky zdokumentovať. Motorová súprava 810 vlaku Os 5608 opúšťa monumentálnu prvorepublikovú stanicu Horná Štubňa o 12:30 hodín. Vraciame sa na vrútocké zhlavie, nasleduje odbočka cez Štubniansky tunel a sme späť na južnom kurze. Chvíľu klesáme po dvihnutom vale s výhľadom na budovu hornoštubnianskej stanice a potom vbiehame do lesa. Prvou stanicou je Sklené pri Handlovej. Táto trať bola postavená za ČSR (úsek od Handlovej), do prevádzky odovzdaná roku 1931 a veruže ide o klasiku. Samé tunely, viadukty, prierezy – jednoducho horská trať. Pozitívne sa vyjadril aj Tomáš Radecký, ktorému sú inak náležitosti okolo tratí fuk. Druhým a najdlhším tunelom je Bralský tunel pod kopcom Bralová skala (825,6 m.n.m.) v pohorí Žiar, ktoré oddeľuje Turiec od Hornej Nitry. Meria vyše 3000 metrov a v dobe uvedenia do prevádzky, keď niesol meno vtedajšieho prezidenta T.G.Masaryka, bol najdlhším na Slovensku. Bezprostredne na jeho opačnej strane sa nachádza niekdajší strážny domček, oceľový viadukt a plechová búdka zastávky Remäta. O niekoľko kratších tunelov a jazde príťažlivým horským terénom, stojíme v banskom meste Handlová. Budova spoločnosti Baňa Handlová je dokonca umiestnená na druhej strane koľajiska stanice, kde je odstavené množstvo nákladných vozňov. Stanica je síce socialistický plecháč, ale mne celkom sympatický. Zároveň sa tu križujeme s osobným vlakom od Prievidze. Za mestom prechádzame vysokým viaduktom a krátkym Handlovským tunelom do údolia potoka Handlovka. Objavil sa zvedavý sprievodca, ktorý nás pochválil za využitie víkendovej zľavy a aj sa tváril, že pozná Alekšince. V zastávke Ráztočno bol vraj kedysi aj výpravca, dnes nie je obsadená; zamestnanec ŽSR je v Jalovci, pretože ten funguje aj ako stanovište závorára a rovnako v stanici Chrenovec.
Dlhý úsek bez staníc končí o 13:23 hodín v Prievidzi. Keďže máme do odchodu prípoja vyše hodinu, rozmýšľame, ako ten čas „zabiť“. V prvom rade som sfotografoval stanicu. Motali sme sa po nástupištiach stanice SAD až kým sme neobjavili krčmu. „Kofola“ bola pravdepodobne topvarovská napodobenina. Určite tam z nás mali radosť, zvlášť z Radeckého kritiky interiéru, kde sa spája poľovnícky štýl s kachličkami ako z kúpelne, doplnený „prsnatými“ reklamnými kalendármi Topvaru.
Vraciame sa na perón stanice. Mal som v úmysle sfotiť pár odstavených okuliarnikov, lenže sa mi v momente cvaknutia spúšte vybila baterka digifotu. Počas ďalšej cesty teda budem musieť fotiť klasickým, no hodil by sa mi jeden film naviac. V novinovom stánku na stanici ho samozrejme nemali; šli sme pešo až do centra mesta, dážď na chvíľu ustál. Nádej predstavoval miestny hotel, ale ani tam na recepcii filmy nedržali (odkázali ma na Tesco alebo Kaufland), čiže som musel ostať spokojný s tým, čo som mal k dispozícii. Od hlavného námestia naspäť ideme okolo akejsi fakulty Trenčianskej univerzity a sochy baníka v nadživotnej veľkosti, okrem iného. Začala ma zmáhať únava (ako som na druhý deň zistil, bola to vlastne viróza), ťažiť jedlo v žalúdku a moju agóniu ešte znásobil prekúrený vozeň vlaku.
Z Prievidze odchádzame osobákom č.5006 o 14:35 hodín smerom na juh. Prvou zastávkou je Koš, v rovnomennej obci, ktorej časť je kvôli podpovrchovej ťažbe hnedého v tejto oblasti vysťahovaná. Železnica vedie pozdĺž rieky Nitry, dvomi rýchlikovými stanicami, Novákmi a Zemianskymi Kostoľanmi a zastávkami Bystričany, Oslany a Veľké Uherce, ktoré sú od svojich obcí dosť vzdialené (napriek tomu tam určitý počet ľudí nastupoval). Dážď opäť zosilnel. Pred Partizánskym ešte kedysi existovala zastávka Malé Uherce, dnes už je však zrušená. Pôvodná zastávka Šimonovany sa teraz nazýva Partizánske zastávka, rýchliková „hlavná“ je v strede mesta. Z trate č.140 sa za oných čias odpájala za Žabokrekmi spojka s traťou č.143 (tzv.Žabokrecká spojka), v súčasnosti ešte existuje, avšak už vraj niet výhybky spájajúcej ju s trenčianskou traťou, čo ju degraduje na slepú koľaj stanice Žabokreky nad Nitrou. Uzlom sú Chynorany – na vedľajšej koľaji už čaká motorák do Trenčína a jeden nákladný vlak na čele s červenou bardotkou. Trať č.143 sa však kedysi odpájala až v Bošanoch, ktoré nasledujú.
V okresnom meste Topoľčany majú síce tiež betoňák, ale zaujímavo riešený. Tu musíme čakať na prechod rýchlika Bojnice, vracajúceho sa do Bratislavy, asi 20 minút, čo nás privádza priam do šialenstva. Čas si krátime viac-menej bezprizorným spievaním a sledovaním náramne vtipnej scénky, ožrana uľavujúceho si na nákladisku. V topoľčianskom okrese musí náš vlak obslúžiť množstvo zastávok – Chrabrany, Ludanice, Mýtna Nová Ves, Kamanová, Preseľany nad Nitrou a Koniarovce. Na výčapskú zastávku od učenia odbehol spolužiak Kazán; za tú chvíľ státia som s ním prehodil pár slov (aj ohľadne zajtrajšej písomky z matiky). Poslednými zastaveniami na našej dlhej ceste sú Jelšovce a Čakajovce. Hodnú chvíľu stojíme na návestidle pred Lužiankami, semafor signalizuje červenú. Pustí nás až vtedy, keď cez zhlavie z trate č.141 od Leopoldova prichádza Nitran. Osobák má v Lužiankach, čo je od Nitry najbližšia uzlová stanica, koniec o 16:55 hodín. Podľa cestovného poriadku naň nadväzuje zrýchlený vlak Nitran z Bratislavy, čo je myslím logické. Pretože bol prvý deň platnosti zmeny GVD, došlo k nedorozumeniu. Ako som sa neskôr dozvedel od Tomáša, ktorý tam prestupoval, výpravca vraj nemohol pustiť dva vlaky na jednu koľaj (ale veď jeden z nich tam mal končiť, nie?). To, že sú problémy, sa dalo poznať už podľa toho, že výpravca ziapal na nejakého iného pracovníka ŽSR a cestujúci zmätene pobehovali po peróne.
Rudolfa a mňa to už nemuselo trápiť – my sme tu našu akciu „Po železnici – marec 2006“ oficiálne ukončili. Pred staničnou budovou nás čakal otec s autom (osobák do Alekšiniec išiel až hodinu a pol), s ktorým sa vezieme domov. Po kúpeli, totálnej očiste a výdatnej večeri rekapitulujem za pomoci fotografickej dokumentácie celú našu dvojdňovú cestu Slovenskom.

Počasie - ráno chladno, bezveterno, neskôr slnečno, polojasno, od Liptova pribúdanie oblačnosti, Diviaky - dážď, mrholenie
Účastníci - Tomáš Radecký, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Fotodokumentácia (výber):




© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay
PO ŽELEZNICI - MAREC 2006
deň 1 (Alekšince - Zvolen - Košice) :: deň 2 (Košice - Vrútky - Lužianky)

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2006