Voľný deň v škole nás podnietil k tomu, aby sme sa vydali navštíviť starých rodičov, ako inak vlakom, a cestou pozrieť ďalšie zaujímavé kúty Slovenska.
Vyrážame skoro ráno, na stanicu do Nitry nás vezie autom mama. Po nákupe lístkov až do Zvolena a krátkom čakaní na peróne, nasadáme do pristavenej motorovej 810-ky s odchodom o 4:10 hodín. V osobnom vlaku č.5060 sú okrem nás len asi štyria cestujúci, vrátane jedného bezdomovca. Ten sa anglicky hovoriac asi snažil urobiť dojem na sprievodcu, veľmi si však nepomohol – v Dolných Krškanoch musel vystúpiť. Trasu nemáme možnosť sledovať, vonku ešte stále panuje čiernočierna tma.
V Šuranoch vlak končí o 4:47 hodín. Krásne to vychádza, už o tri minúty načas prichádza Os 5701 (Nové Zámky – Zvolen osobná stanica) s odchodom o 4:50 hodín. Opúšťame teda stanicu Šurany a dávame sa na predlhú cestu traťou č.150. Po chvíli jazdy nás so slovami: „Á, máme tu mládež, Leninovu mládež,“ kontroluje sprievodca, zhodou okolností ten istý ako pri minulotýždňovej cyklotúre s Radeckým, keď sme sa viezli lokálkou zo Zlatých Moraviec. Stanice ubiehajú, no po tme ich nie je možne kvalitne fotograficky zachytiť, vystihol som iba Bešu. Stiahol som okno a hodil pohľad smerom na juh, kde žiarili svetlá dedín dolného Tekova, užívajúc si slastný pocit, keď človeku vlasmi vlaje chladný ranný ťah vzduchu. Svitanie na ceste vlakom je jedna z najkrajších vecí na svete.
Dostavil sa hlad – z batoha som vytiahol ráno na pumpe zakúpené sendviče, no Rudolfovi akosi nevoňali. V Kalnej nad Hronom stojíme o čosi dlhšie. Budova tunajšej stanice je architektonicky veľmi nepekná – obyčajný panelák. O kúsok ďalej stojí starší objekt, podobný Ľudovítovu pri Nových Zámkoch. Stanica je dôležitá tým, že odtiaľ vedie vlečka do novej jadrovej elektrárne v Mochovciach.
Prechádzame mostom na opačnú stranu rieky Hron, míňame obec Horná Seč (kedysi sa tu nachádzala zastávka Malá Seč, tá však zanikla s elektrifikáciou trate) a sme v okresom meste Levice. Rozvidnilo sa. Do vlaku začína nastupovať viacej ľudí, idúcich hlavne do práce. Trať vedie súbežne s miestnou cestou od Hronských Kľačian, cez stanicu Veľké Kozmálovce až do Tlmačov. Zastávka sa nachádza priamo oproti areálu strojárenskej fabriky SES.
Vraciame sa na pravý breh Hrona a vbiehame do uzlovej stanice Kozárovce. Ďalej stojíme v Psiaroch, miestnej časti Hronského Beňadiku. Na náprotivnej strane rieky sa nachádza význačný krajinný útvar – skalné bralo Slovenská brána. Je to symbolický bod, tu sa skutočne začína hornatá Horná Zem, Slovensko. V stanici Hronský Beňadik stojíme hodnú chvíľu, čakáme na prechod iného vlaku. Medzitým sa kocháme pohľadom na zachovalý stredoveký kláštor, ktorý mi pripomína najväčšiu cyklotúru minulého roku.
Začíname cestu dolinou Hrona, končiacu až kdesi medzi kopcami stredného Slovenska, na sedle Besník. Železnica sa ťahá popri našej tradičnej autoceste do Košíc, zastavujeme na známych miestach – Tekovská Breznica, Nová Baňa, Rudno nad Hronom, zastávke Voznica (aj s výhybňou) a Žarnovici. Jej bielo-čierna staničná budova, postavená v štýle výpravných budova MÁV zo začiatku storočia, je navlas rovnaká ako v Novej Bani. V meste trať vedie poza drevospracujúci závod ANP (bývalá Preglejka) a za mestskou časťou Revištské Podzámčie sa zasa dostáva na ľavý breh rieky. Nasleduje zastávka Bzenica – len dlhý perón bez budovy. Samotnú dedinku nevidíme, oddeľuje nás od nej pás hustej hmly visiacej na dne doliny. Po stanici Hliník nad Hronom sa trať ťahá pomedzi haldy hlušiny z elektrolytického spracovania bauxitu v neďalekom závode Slovalco ZSNP, kde sa pre potraby robotníkov nachádza aj zastávka Žiar nad Hronom. Samotná stanica leží o čosi ďalej, pri križovatke autociest v Ladomerskej Vieske, dosť ďaleko od centra mesta, ktorého názov nesie.
Posledný most ponad Hron nasleduje pri odbočke cesty na Kremnické Bane, nato prechádzame bez zastavenia Šášovským Podhradím a stojíme až v uzlovej stanici Hronská Dúbrava (predtým sa nazývala podľa vzdialenejšej Hronskej Breznice). Do Zvolena osobnej stanice prichádzame o 7:58 hodín, vlak jazdu končí. Na prestup máme nejaký ten čas, vchádzame teda do haly stanice.
V informačnom centre konečne kupujem knižný cestovný poriadok, ktorých tu majú plné skrine, kdežto na západe je o nich doslova núdza. Sfotili sme stanicu zvonka i zvnútra, dali jednu snímku Zvolenského zámku a odobrali sa na príslušné nástupište, kde už čakal vlak Os 7316 do Banskej Bystrice, moderná ľahká motorová súprava rady 840. Tie boli pôvodne od francúzskeho výrobcu Alstom objednané pre prevádzku na trasách z Popradu do Plavča a Tatranskej Lomnice, kde by nahradili zastaralé 810-ky, no nakoniec ich ŽSSK stiahla do okolia Zvolena.
Vyrážame o 8:32 hodín a po chvíli stojíme vo Zvolene meste. Vozeň je takmer zaplnený, v Sliači, Veľkej Lúke, Hronseku, Vlkanovej a Radvani pristupuje množstvo ľudí. Naopak v Banskej Bystrici meste drvivá väčšina z nich vlak opúšťa a do konečnej stanice ide len zopár cestujúcich, vrátane nás. Osobák jazdu končí v stanici Banská Bystrica o 9:08 hodín.
Máme veľa času do prestupu na ďalší spoj. Po sfotení staničnej budovy, podobnej ako vo Zvolene (asi postavenej za Slovenského štátu), sme sa prešli do akéhosi supermarketu – nič moc, okrem toho sa pred vchodom motal akýsi asociál, drankajúci od okoloidúcich peniaze, preto sa dávame po nejakej bezmennej ulici smerom na sever od stanice. Našli sme krčmu a zašli na kofolu. Kým vyprázdňujeme naše pollitríky, zavolali sme domov a skontrolovali rozpis spojenia.
Vraciame sa na stanicu, kupujeme lístky a nasadáme na osobný vlak č.7409, ktorý z Banskej Bystrice vyráža o 10:40 hodín. Vedľa nás sedí chlapík so synom, aj s bicyklami sa vezúci do Tisovca, celkom im závidím. Šalkovú a zastávku Príboj pri farmaceutickej fabrike Biotika prechádzame a stojíme až v Slovenskej Ľupči. Sprievodca tu po krátkom kriku vyhodil klasického tuláka s batohom, vezúceho sa z Bystrice pravdepodobne bez lístka.
Z vlaku máme pekný výhľad na neďaleký rekonštruovaný Ľupčiansky hrad. Ďalšou zastávkou je Lučatín, Ľubietovou prechádzame (je zrušená, pretože je príliš vzdialená od rovnomennej obce), podarilo sa mi ju letmo zachytiť zrakom. Pred Brusnom prechádzame mostom cez Hron a zastavujeme v rýchlikovej zastávke Brusno kúpele. Trať č.172 ďalej vedie ľavým brehom rieky cez Nemeckú a jej časť Dubovú, kde je železničná stanica umiestnená vedľa chemického závodu Petrochema.
Počasie sa vydarilo – slnko svieti, na oblohe len sem-tam nejaký ten obláčik, vôkol bezvetrie. Stanica Podbrezová je dosť podobná Nitre, avšak má dokončený tretí článok budovy a omietka je vypracovaná esteticky omnoho kvalitnejšie. Nachádza sa v blízkosti starých železiarní a odpája sa odtiaľ aj vlečka do strojárni Piesok. Stanička Chvatimech, ktorá nasleduje, je východiskovým bodom obnovenej Čiernohronskej železnice do Čierneho Balogu, kedysi využívanej najmä na zvoz drevnej hmoty z kopcov Veporských vrchov. Súbežne s úzkorozchodkou sa istý úsek ťahá aj normálnorozchodná odbočka do Hronca, v minulosti lokálka ako každá iná, dnes už len vlečka. V hroneckej zlievárni sa údajne vyrábali najlepšie koľaje v celom Uhorsku. Dúfam, že sa mi sem podarí ostať 1.mája, keď na túto odbočku zachádza zvláštny vlak ŽSSK, inak potom až o rok.
Valaská je poslednou zastávkou pred konečnou stanicou tohto osobáku v Brezne o 11:41 hodín. O 12:18 hodín ide Os 7689 do Tisovca, rozhodli sme sa zviesť na Brezno mesto, no ešte predtým som zo všetkých uhlov sfotil brezniansku „hlavnú“ stanicu. O12:21 hodín teda vystupujeme na zastávke Brezno mesto. Chodníkom popri trati a cestným mostom ponad rieku sa dostávame na cigánsku ulicu ústiacu do centra mesta. Obišli sme a pofotili celé námestie v strede s historickou zvonicou, v hoteli Ďumbier kúpili pohľadnice a vrátili sa na druhú stranu Hrona.
Hneď oproti priecestiu je bar Metalik, krčma, v ktorej trávime zvyšok času diskusiou nad pohárom vychladenej kofoly. Keď sme podnik opustili, ešte stále nám ostávala kopa času do príjazdu ďalšieho vlaku. Mohli sme sa len motať po peróne a okolo budovy zastávky, v ktorej zrejme niekto na poschodí býva, dole je predajňa lacného textilu. Vypitá kofola značne zväčšila objem môjho močového mechúra, musel som si teda uľaviť za zrušeným rozmláteným novinovým stánkom. Lístky sa v zastávke predávajú iba cez pracovné dni, aj to len v určitom čase, ktorý teraz nebol.
Postupne sa schádzajú ľudia, niektorí z nich však nasadajú na vlak do Brezna. Na oblohe sa kopia akési čierne mračná, čo sa mne veľmi nepozdáva, navyše sa dvíha vietor. O 14:05 hodín prichádza Os 7443 do Červenej Skaly, čím sa začína posledná etapa pohronskej cesty. Cez starú zastávku Brezno-Halny, uzol s traťou č.174 smer Jesenské, vlak len prechádza a stojí až v Bujakove, mestskej časti Brezna. Potom zastavujeme v Gašparove, Beňuši a Bacúchu (plechová búdka). V stanici Polomka stojí aj jediní tadeto jazdiaci rýchlik – Horehronec. Naopak, v časti Hámor nezastaví žiaden vlak, pretože zastávka je zrušená. Závadka nad Hronom obec je obsadená personálom kvôli obsluhe mechanických rámp. Na konci obce je ešte jedna zastávka spojená s nákladiskom, pre ľudí ale nemá význam a preto ju prechádzame. Rýchlikovou stanicou je aj Heľpa, v rovnomennej rázovitej horehronskej obci, kde sú v amfiteátri každoročne organizované folklórne slávnosti.
Trať vedie s cestou a riekou v podstate až k záveru údolia súbežne. Vozeň je prázdny. Keď som vstal, že sa pôjdem pozrieť do zadnej časti, z opačnej strany na mňa mával akýsi človiečik. Myslel som, že je to miestny a potrebuje vedieť čas alebo tak nejak, tak som za ním vybehol. Nakoniec to bol cudzinec – Rumun na ceste domov. Snažil som sa prihovoriť mu anglicky, no vedel len po rusky, čiastočne ukrajinsky a lámane slovensky, takže v podstate sme si rozumeli. Prekvapilo ho, že poznám ich najvyšší vrch a bývalého diktátora Ceausesca.
Poslednými zastávkami sú Pohorelá, Pohorelská Maša a Vaľkovňa, kým o 15:11 hodín prichádzame do prestupnej stanice Červená Skala. Tu všetky osobáka z Bystrice, Brezna a Margecian končia. Od roku 1903, keď do prevádzky uviedli trať č.172, bola koncovou stanicou, v 30.rokoch pribudla hnilecká magistrála z Margecian. Na prestup nemáme veľa času, Rudolfa som poslal kúpiť lístky a ja sa pobral fotiť. Rudolf však lístky nedoniesol, lebo nikto nebol pri pokladni. Pani vo vlaku mi poradila, že treba zaklopať na okienko, ku ktorému z dopravnej kancelárie pribehol výpravca a z tlačiarne mi lístky vyhodil na poslednú chvíľu.
Z kultovej stanice Červená Skala, známej azda každému železničnému cestovateľovi, odchádzame osobným vlakom č.7461 (jedna 812-ka) o 15:20 hodín. Pri stúpaní nad obcou ukazujeme Nikolajovi, nášmu novému rumunskému kolegovi, slnkom zaliatu južnú stranu masívu Kráľovej hole (1946 m.n.m.). Vlak je pomerne prázdny. Trať č.173 stúpa v údolí Hrona do stanice Telgárt, na prvý pohľad podobnej Jelencu. Pre obyvateľov tejto rázovitej horehronskej dediny je však dôležitejšia zastávka Telgárt penzión, pretože leží bližšie k jej centru. Názov „penzión“ je odvodený od objektu, ktorý vznikol po dokončení trate Margecany – Zvolen spojením robotníckych barakov, kde boli počas výstavby ubytovaní stavitelia tunela Kornela Stodolu. Jeho južný portál sa nachádza bezprostredne za perónom zastávky. Keď tadeto v minulosti jazdili parné vlaky, museli sa pred vjazdom do tunela po zastavení v zastávke vrátiť kúsok späť a poriadne sa rozbehnúť.
Telgártsky tunel, alebo aj slučka, je točitý a na slovenské pomery unikátny. Po výjazde cez severný portál prechádzame dvomi impozantnými viaduktami a ďalej stúpame zužujúcim sa Horehronským podolím. Nasleduje krátky Hronský tunel a po ňom Besnícky, pomenovaný podľa sedla Besník (994 m.n.m.), strechy Slovenska. Lom nivelety trate č.173 v tuneli, je najvyšším bodom na tratiach normálneho rozchodu na našom území.
Krátkym klesaním vbiehame do zastávky a nákladiska Vernár (budova podobná Ladiciam, ale zadebnená), kedysi regulárnej stanice so stavadlami na oboch zhlaviach a prednostom. Umiestnená je však dosť od veci – v osade Pusté Pole, asi päť kilometrov vzdušnou čiarou od rovnomennej obce, takže ľudia (okrem turistov azda) ju sotva využijú. Je ale zasadená v malebnom lesnom prostredí.
Zostupujeme hustým lesom údolím Hnilca do stanice Dobšinská Ľadová Jaskyňa a odtiaľ dvomi tunelmi v Stratenskom kaňone do Stratenej. Zastávkou je drevená búdka (dnes už čiastočne „demontovaná“) s priľahlým strážnym domčekom. Pokračujeme Stratenským a Hamrickým tunelom, nato popri vodnej nádrži Palcmanská Maša, pričom máme dobrý výhľad na známu obec Dedinky a hotel Priehrada, do zastávky Dedinky, nachádzajúcej sa pri priehradnom múre. Známa nám je i stanica Mlynky v osade Prostredný Hámor, odkiaľ pokračujeme Mlyneckým tunelom ďalšími zastávkami v osadách Havrania Dolina (Mlynky zastávka), Rakovec a nakoniec Sykavka.
Sykavku tvoria asi len dva-tri domy a je to posledná z bývalých banských osád Spišskej Novej Vsi. V Hnilci máme približne 20-minútovú pauzu, pretože čakáme na prechod rýchlika Horehronec z Košíc do Bratislavy. Spolu s dvomi Blavákmi, ktorým sa dedina vkliesnená medzi masívy Javora (1087 m.n.m.) na východe a Babinej (1277 m.n.m.) na západe, do uzučkého údolia rovnomennej rieky, zdala asi najromantickejším miestom na svete, vyliezam z vozňa a fotím staničnú budovu a jej okolie. Po odchode rýchlika vyrážame aj my. Trať sa kľukatí pozdĺž toku rieky, po ktorej brehoch ležia rozťahané osady Delava, Peklisko a Hámre. Najbližšou stanicou je Nálepkovo – aj tu sa zdržíme trocha dlhšie, vlak posunuje a pripája druhý vozeň.
V ďalšom priebehu cesty míňame množstvo bývalých prosperujúcich banských sídel – Stará Voda, Švedlár, Mníšek nad Hnilcom. Ten bol za starých čias miestom, kde sa na juh stáčala úzkorozchodka do Smolníckej Huty. Jej časť v prvorepublikových rokoch 1933-36 s výstavbou magistrály Margecany – Zvolen prestavali na normálny rozchod, a tak až do roku 1960 pravidelne jazdila namiesto Gelnice z Mníška. Ďalšími objektmi železnice sú Helcmanovce a stanica Prakovce, umiestnená vedľa strojární ZP Prako, zastávka sa nachádza v strede onej dediny. Neďaleko osady Matilda huta stojí Gelnica zastávka, obývaná cigánskou rodinkou, ktorá ju však drží v pomerne slušnom stave. Pred okresným mestom Gelnica zdolávame posledný tunel tejto trate. V Gelnici je jedna zastávka v meste, stanica na periférii.
Vzhľadom na to, že sa batéria na foťáku sa vybíja vcelku rýchlym tempom, nechal som sa odfotiť s Nikolajom. Tento nízky fúzatý chlapík mal počas celej cesty množstvo otázok – ohľadne miestnej krajiny a našej reči. Za Jaklovcami prechádzame oceľovým mostom cez Hnilec a druhým ponad rameno vodnej nádrže Ružín. Do uzlovej stanice Margecany napokon prichádzame tesne pred zotmením o 17:56 hodín. Týmto teda končí naša premiérová cesta celou dĺžkou tejto azda najpozoruhodnejšej slovenskej trate.
Ešte však nie sme úplne doma, do prestupu na osobák máme zhruba hodinku. Aj s Nikolajom sme sa po nákupe lístkov usadili v čakárni. Vidiac, že si náš rumunský kolega ide zapáliť cigaretu, Rudolf pohotovo zareagoval a štedro mu venoval svoj plynový zapaľovač, ktorý ako nefajčiar i tak nepoužije. V automate kupujem horúcu čokoládu a zvyšok čakania trávime kecaním.
O 18:45 hodín nasadáme na vlak Os 7815 od Popradu do Košíc. Trate už nesledujem, je tma, foťák mám vybitý a navyše to tu už dôverne poznám. Po vjazde na severné predmestie Košíc cez Ťahanovský tunel, sledujeme svetlá panelákových sídlisk na vŕškoch a Nikolajovi ukazujeme, kde približne sme kedysi bývali. Pred výstupom o 19:26 hodín si ešte vymieňame adresy. Bol vďačný za to, že ho sprevádzame a povedal, že keď niekedy navštívime Transylvániu, máme ho prísť pozrieť.
Pred nami je ešte jedna úloha – v pokladni sa mu opýtať na spojenie a kúpiť lístok. Pokladníčka však hovorila po rusky a tak si všetko potrebné dohovoril sám Nikolaj. Našiel sa priamy vozeň do Burgasu v Bulharsku, pričom kolega by vyrazil okolo piatej ráno na rýchliku Rákoczi (smer Budapešť), prepojili by ho kdesi v Hatvane a na lokálne vlaky by prestupoval v Arade. Horšie to už bolo s platením – po ruke mal iba „veľké“ eurá, ktoré mu v pokladni nemali rozmeniť, ja som taktiež nemal toľko na zámenu a zmenáreň už samozrejme bola dávno zatvorená. Vydali sme sa teda za taxikármi. Tí to nemali na mieste zameniť na drobnejšie eurá a keď vraveli, že dajú len za „peneži“, neprikladal som tomu veľký význam. Potom ma však napadlo, že to vlastne znamená na koruny slovenské a aj to by šlo. Zavalitý taxikár si Nikolajovu 200-eurovku pozorne prezrel pod lampou a až nato nám vydal koruny, samozrejme v mierne nevýhodnom kurze.
Lístok stál hore-dole asi tritisíc korún. Pri rozlúčke som kolegovi ešte podaroval svoj turistický odznak „Tatranská Kotlina“, ako menšiu spomienku na nás a túto krajinu. Vydali sme sa teda svojimi cestami – Nikolaj smerom na perón (kde bude vysedávať až temer do úsvitu) a my na električku. Stále som nevychádzal z údivu – ten človek sa vydal na takú veľkú cestu sám, bez skúseností a znalosti jazyka a miestnych pomerov, čo je podľa mňa obdivuhodné. Bol som rád, že sme mu aspoň trocha mohli pomôcť.
Električkou sme sa dopravili na sídlisko Terasa a konečne sa dotrepali k starým rodičom. Babke Aranke a dedovi Tiborovi sme večer teda mali čo rozprávať.
Počasie - prevažne polooblačno, na pohroní hmla, Brezno - zamračené, bezveterno Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
