V Dubaji som bol v roku 2013 dvakrát, uprostred júna a v posledný októbrový týždeň. Dubaj je zvláštny fenomén, je užitočné ho vidieť naživo. Let s Emirates z Viedne je skvelý, myslím, že Emirates je spoločnosť s najlepšími službami.
Počas obidvoch pobytov som býval v LeMeridien Mina Seyahi, blízko Dubai Marina. Betónovo-sklenený svet mrakodrapov je oslňujúci. Nie je to však len na prvý pohľad. Šesťprúdová hlavná tepna Sheikh Al-Said Road funguje a pojme dopravu. Vnútorné priestory sú všade klimatizované, personál je kozmopolitný a funguje na úrovni. Nadzemné „metro“ na pilieroch sa stará o verejnú dopravu. Kriminalita je nízka, prakticky nulová. Pracovníci zo zahraničia neriskujú vyhostenie. Domorodci zo Spojených Arabských Emirátov pracujú v podstate len v štátnej správe („Municipality“), v polícii a úradoch. V krajine pracuje množstvo Palestíncov, Indov, Egypťanov, Pakistancov, Filipíncov atd. V manažérskych funkciách je veľa Európanov. Výstavba ďalej prebieha, vidno, že sa tam investuje. Obrovská Free Zone v Džebel Ali je sídlom mnohých firiem.
Bol som sa s egyptským kolegom pozrieť v navyššej budove sveta, Burdž Chalífa. Pre turistov tam premávajú výťahy na vyhliadkovú plošinu. Lístky sme si rezervovali na recepcii hotela cez internet (je tam stále plno a ešte k tomu bol štvrtok večer, predvečer víkendu). Samotnú budovu obklopuje obrovské nákupné centrum Dubai Mall s obrovským akváriom. K výťahom vedie impozantná cesta plná krásnych projekcíí v dubajskom štýle. Budova je vysoká vyše 800 metrov, výťahy jazdia do cca 60% jej výšky. Túto výšku prekonajú za cca 1 minútu. Dosť času sme strávili v radoch pred výťahmi. Výhľad zhora je monumentálny, boli sme tam v noci, krajina pod nami bola zaliata svetlami.
Pri návrate som zažil trošku viac vzrušenia. Mal som spiatočný let uprostred noci a rovno od Burdž Chalífa som chcel ísť taxíkom do hotela pre batožinu a potom na letisko. Keď sme však prichádzali k stanovištiu taxíkov a videli ten rad, po chíli bolo jasné, že je to čakanie tak na dve hodiny, bez preháňania. Hold predvečer miestneho víkendu. Po štvrťhodine márneho čakania (mimochodom predo mnou stála mladá rodinka s dieťaťom hovoriaca po slovensky) som sa rozhodol vydať sa dopredu a prehovoriť personál, aby ma pustil, že idem na letisko. Letenky som však mal v taške v hoteli, tak ma nepustili. Doporučili mi však skúsiť limuzínový servis, ktorý bol opodiaľ. Tam som hneď našiel voľné auto, zavolal som kolegu a hneď sme vyrazili do hotela. Ani to nebolo o toľko drahšie. V hoteli už personál netrpezlivo postával s mojimi kuframi pred vchodom, len som ich schytil a naskočil do druhého taxíka a šup na letisko. Akurát načas.
