Prvý septembrový týždeň roku 2013 som strávil služobne v Nigérii v Lagose. Po sérii povinných aj doporučených očkovaní (žltá zimnica, hepatitíta A+B, meningokoková encefalitída, brušný týfus a tetanus) som bol pripravený na cestu. Let cez Frankfurt, prílet do Lagosu popoludní. Na letisku ma čakal sprievodca, ktorý ma previedol cez úskalia imigračnej procedúry, a tak to prešlo pomerne hladko. Chaos a dopravné zmätky na letisku boli predzvesťou situácie, ktorá vládne v Lagose nepretržite. Ubytovanie v hoteli Sheraton (jeden z recepčných bol mladý Poliak), veľmi prísne bezpečnostné opatrenia, kontrola podvozku áut, kufra auta a kabíny s pasažiermi pri každom príchode do hotela. Povstalci zo skupiny Boko Haram sú tu neustálou hrozbou.
Hotel bol veľmi slušný a dobre vybavený, aj keď všadeprítomného prachu sa ani tu nevedeli úplne zbaviť. Personál perfekný, ochotný a úctivý. Tu musím povedať, že takúto skúsenosť som mal všade v Afrike. Nedá sa to porovnať so situáciou v Európe. Mali by sa chodiť učiť do Afriky, ako sa správať k hosťom.
Mesto je však stelesnením chaosu, hluku, prachu a neupravenosti. Cesty, po ktorých sme sa pohybovali, boli rozbité, špinavé a neuveriteľne prašné. Doprava zdanlivo bez pravidiel. Malé žlté mikrobusy plné ľudí. Dodávky kopcom naložené tovarom na streche a jazdiace s otvorenými dverami, cestujúci z nich niekedy trčia von. V mnohých častiach mesta ľudia doslova žijú pri ceste. Vyrábajú a predávajú tam svoj tovar, varia, jedia, spia, kŕmia a umývajú deti.
Aj fotografovanie je trošku problém. Keď som chcel na verejnosti fotografovať napr. budovy, objekty a pod, upozornili ma aby som nerobil, pri hoteli mi v tom ochrankár dokonca zabránil. Dôvodom údajne je, že fotografovanie sa tu považuje za prípravu na lúpež, za obhliadku terénu.
