Tomáša sa mi podarilo nahovoriť na vlakovú túru do Českej republiky, keďže akosi nebolo do čoho „pichnúť“.
Kolega vyráža z Nitry osobákom č.5102 do Leopoldova o 8:08 hodín. Cesta mu trvá o čosi dlhšie než obyčajne, pretože v Lužiankach sa križuje s osobným vlakom smer Prievidza a v Zbehoch zasa s rýchlikom Bojnice (Bratislava hl.st. – Prievidza). Ja medzitým čakám na stanici v Alekšinciach a keď o 8:55 hodín prichádza vlak, som dosť prekvapený. Bodaj by nie, keď na jeho čele je zapriahnutý 750-kový dieselák. To ma vedie k domnienke, že motorový vozeň rady 810 sa pokazil a tak tam narýchlo pripojili jeden z novozámockých okuliarnikov. Počas jazdy pretriasame ešte pomerne živé spomienky a zážitky spred týždňa, z pochodu v Slovenskom raji. O 9:21 hodín v Leopoldove končíme.
Súpravu som samozrejme musel sfotiť, to sa nevidí každý deň. Mal som pri sebe len obyčajný foťák, digitál si vzala mama na cestu do Košíc na oneskorené Dušičky. Do odchodu prípoja ostáva slabšia hodinka, ideme do centra mesta. Keď sme tu takto prestupovali naposledy pri ceste na Vlárský průsmyk, strhol sa dážď. Tentoraz bolo znova zamračené, ale k nejakým tým zrážkam sa zatiaľ neschyľovalo. Z námestia sa vraciame k železničnej stanici a o po krátkom čakaní o 10:09 hodín prichádza osobný vlak z Bratislavy hlavnej stanice (Os 3011), ktorým pokračujeme v ceste na sever. Hneď prvou zastávkou sú Madunice (na leopoldovskom zhlaví fungujú mechanické závory, budú ich meniť počas budúcoročnej rekonštrukcie koridoru), ďalej Drahovce, stanica Piešťany. O 20 kilometrov nato, v rýchlikovej stanici a uzle Nové Mesto nad Váhom (trať č.121 do Vrboviec a Veselí nad Moravou), prestupujeme z pantografu o 11:01 hodín na súpravu vlaku Os 3051, po pár minútach vyrážajúceho smerom na Žilinu.
Vyššia moc mi opäť strčila do cesty prekážku v podobe východonemeckých vozňov vagónky Bautzen aj s tými ich skvelými neotvárateľnými oknami, tak si fotím cez dvere (no iba ak vlak príhodne zastaví, čo sa podarilo až v Zlatovciach). Stanicu Zlatovce vybudovali stavitelia Považskej železnice spolu s jej prvým úsekom, krátku dobu bola hlavnou trenčianskou stanicou a niesla aj meno župného centra. Neskôr sa premenovala na Istebník pri Trenčíne, aj keď vlastne leží v katastrálnom území spomínaných Zlatoviec, ktorých názov sa opäť začal používať niekedy v 80.rokoch po petícii miestnych občanov.Po prechode na ľavý breh rieky Váh nasleduje o 11:33 hodín ďalšia veľká stanica, Trenčín a po ňom Trenčianska Teplá. Od tohto historicky významného železničného uzla aj s pomerne veľkým rušňovým depom, vedie trať č.123 do Českej republiky, ako aj električka do známeho kúpeľného mesta Trenčianske Teplice.
Začína „terra incognita“, osobákom som sa doposiaľ vydal len potiaľto. Trať sa ťahá poza cukrovar, jeden z najväčších na Slovensku. Prvým zastavením je Dubnica nad Váhom (asi 30-tisícové priemyselné mesto), kde aj spolu s Ilavou stávajú niektoré menej dôležité rýchliky (napr.Polom). V ilavskom okrese sa na trati č.120 nachádzajú zastávky Košeca a Ladce, v púchovskom je to Beluša a Dolné Kočkovce. Stáčame sa mierne na sever do Púchova, kde o 12:18 hodín opúšťame vlak. Súprava ďalej smeruje po toku Váhu a okolo vodnej nádrže Nosice do Žiliny.
Stanica Púchov sa v mnohom podobá trenčianskej, avšak je tam jedna administratívna budova naviac a namiesto oddelených zastrešených perónov iba asi päť koľají pre osobné vlaky, zvyšné odstavné s rozmanitými stojacimi nákladnými vozňami. Spoza nich trčí vežička miestneho kostola. Stanica sa nachádza na ľavom brehu Váhu, no od centra asi 10-tisícoveho Púchova je len na skok.
V pokladni kupujem spiatočné cestovné lístky Junior railplus do Čiech a nato sa presúvame na perón, kde nasadáme do už pristaveného vlaku Os 3264 ČD, s cieľom vo valašskom Vsetíne. Počas čakania na odchod (12:34 hodín) mením farebný film do foťáku.
Zo súbehu na trenčianskom zhlaví stanice sa dostávame na trať č.125, ďalej vedúcu zákrutou po okraji mesta a stojíme v prvej zastávke, Púchov závody, neďaleko veľkej gumárenskej fabriky Matador. Oceľovým mostom prechádzame ponad rieku Váh a v mestskej časti Hrabovka absolvujeme Púchov zastávku a o niečo opodiaľ zastavujeme v obci Dohňany. Železnica, ktorou práve cestujeme, bola postavená v rokoch 1935-37, teda v období 1.ČSR, hoci koncesiu na jej výstavbu vydal štát už roku 1866. Vedie až po Hranice na Moravě, vrátane odbočky na Bylnice. Elektrifikovali je medzi prvými, hlavne kvôli zrýchleniu prepravy na trase Košice – Praha, navyše je aj dvojkoľajná. Hraničnou slovenskou stanicou sú Lúky pod Makytou – tá je postavená v architektonickom štýle československých staničných objektov 30.rokov. Na priečelí budovy sa skvie pamätná tabuľa osadená pri príležitosti výstavby trate a hlavne jej pomenovania po generálovi M.R.Štefánikovi.
Poslední ľudia opúšťajú súpravu v Lysej pod Makytou a poslednou zastávkou na našom území je Strelenka. Zastávka má drevenú búdku, pravdepodobne ešte pôvodnú, rovnako ako i v Střelnej na českej strane, kam ústime po prechode vrcholovým tunelom na Lyskom priesmyku. Cestu končíme v uzlovej stanici Horní Lideč o 13:10 hodín. Nasleduje colná a pasová kontrola.
Budova stanice je pomerne veľká, vyzerá dosť atypicky, akoby mala niekoľko prístavieb a povedľa sa nachádza ešte objekt colnej stráže. Neveľká dedina (1447 obyvateľov) leží v údolí pod nami. České peniaze opäť nemáme, nemôžme teda ani zájsť do krčmy na kofolku, navyše nám o pár minút ide spiatočný spoj. V čakárni som si ešte poprezeral vývesku o zľavách českých dráh a na pokladni sa informoval, či naše lístky môžeme použiť aj na rýchlik (v Česku nakoniec nemajú rýchl.príplatok).
Po krátkom vysedávaní v čakárni nastupujeme o 13:30 hodín do súpravy ČD rýchlika R243 Fatra, smerujúceho z hlavného mesta Českej republiky, Prahy, do žltozelenej Žiliny. Vozne boli poloprázdne, kupé sme si mohli vyberať. Niekde tesne za hranicou prichádza pasová kontrola – od českého colníka som si vypýtal razítko, ale najprv musel v systéme overiť môj pas. Do Púchova sa vraciame tou istou trasou, samozrejme, o 13:51 hodín. V bezprostrednom okolí stanice čosi príšerne zapácha, akoby kafiléria, no zrejme to pochádza z neďalekých gumární. Budovu stanice som si sfotil odzadu. Hneď vedľa sa nachádza autobusová stanica, zaujímavý je najmä štýlový bufet vo vyradenom osobákovom vozni.
O 14:16 hodín prichádza náš ďalší vlak – rýchlik R 606 Liptov, na ktorý nemáme veľmi dobré spomienky (tentoraz však rozhodne nie je taký narvaný ako v onen letný deň). Lístok mám kúpený až do Alekšiniec, v Leopoldove sa teda nemusím zdržiavať. Vliezli sme rovno do jedálneho vozňa a dávame si neskorší obed, s čím sme boli hotoví zhruba niekde za Piešťanmi a aj s dopitím šálky čaju to akurát vychádzalo po našu prestupnú stanicu.
Vzhľadom na to, že rýchlik do Púchova prišiel o čosi skôr, v Leopoldove vystupujeme ešte pred pravidelným príchodom o 15:39 hodín. Motorový osobný vlak č.5113 odchádza na Nitru o 15:42 hodín. Vozeň je takmer zaplnený, sedíme až v oddieli pri dverách, pričom zo svojho miesta mám výhľad priamo na jedného dedka, zaujato čumiaceho do časopisu Playboy.
Kolegu opúšťam pri spiatočnej ceste v Alekšinciach, v mojej domovskej stanici vystupujem o 16:13 hodín. Čakám, kým vlak odchádza a stráca sa v zákrute na Gecovskom a nato sa dávam na pešiu cestu domov. Dedina ma „privítala“ kúdolmi dymu zo záhrad tunajších obyvateľov a všadeprítomným čpením spálenín a hnojísk. Príchod k domu bola teda úľava. Tomáš Radecký musel ešte čo-to precestovať, do Nitry prichádza po polhodinke cesty o 16:40 hodín.
Počasie - chladno, zamračené, miestami veterno, bez dažďa Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
