Prechádzka radošinskou traťou bola len rozcvičkou pred niečím väčším – prechodom trate č.141 v úseku Lužianky – Kozárovce, teda tom, ktorý sa od 2.februára 2003 nepoužíva pre osobnú dopravu.
V Alekšinciach som ráno o 6:52 hodín nasadol na osobný vlak č.5105 do Nitry, kam som dorazil o 7:19 hodín. K odchodu autobusu MHD do Drážoviec bolo ešte dosť času, tak som sa rozhodol pokračovať peši na Chrenovú, kde mal nastupovať Tomáš Radecký. Hodnú chvíľu som ho tam čakal, už som myslel, že stojím na nesprávnej zastávke, čo sa aj stalo, lebo asi o 7:50 hodín som si ho všimol ako ide cez prechod k Jednote. Bežal som za ním. Autobus č.2 odchádzal asi o 7:54 hodín, cez Zobor a Šindolku sa vezieme až na konečnú mestskej dopravy v Drážovciach (príchod o 8:11 hodín). Odtiaľ vyrážame po poslednej ulici v dedine, asfaltovým polorozpadnutým chodníkom popod kamenný kostolík sv.Michala a v závere po zablatenej stope vedúcej húštinou až k stanici, kam sme došli o 8:25 hodín.
Pozdravili sme pani domácu, práve vynášajúcu smetie, pofotili objekt a pred cestou sa posilnili raňajkami. Na okne bol prilepený papier s odchodmi vlakov, z ktorého vyplývalo, že v poslednom grafikone tade jazdilo úhrnne 14 vlakových spojov (z toho dva len v pracovných dňoch) a to na úseku Lužianky – Zlaté Moravce, prípadne do Kozároviec a späť. Zároveň sme sa dozvedeli, že Drážovce boli pred zrušením prevádzky len zastávkou na znamenie.
Dávame sa teda smerom na Zlaté Moravce. Trať vedie v záreze do svahu, spevnenom kamennou obmurovkou. Tesne za zhlavím sme pri koľajach v priekope objavili zničený kufrík s nemecky písanými dokumentmi o akýchsi zariadeniach na výkrm svíň. Trať vedúca povyše asfaltovej autocesty do Partizánskeho, po okraji Zoborského hrebeňa, je dvihnutá na nevysokom vale, miestami míňame priepust alebo murovaný mostík. Koľaje pochádzajú z výroby niekdajších Štátnych oceliarní Třinec v Sliezsku. Keď sme prechádzali okolo horárne Dobrotka, jedno auto na ceste začalo spomaľovať a zastalo na kraji vozovky – moja paranoja ma viedla k domnienke, že sú to nejakí kompetentní, ktorí nám chcú v postupe koľajami zabrániť. Posádka vozidla si nás však ani nevšimla, hneď si šli uľaviť k stromu.
Rozhodne tu bolo viacej úsekov so súvislým snehom na podvaloch, ako pri našej ceste do Radošiny. Po tom, čo sme prešli asi 10 metrov vysokým prierezom, otvoril sa nám pohľad na obec Podhorany. Kým sme však o 10:00 hodín dorazili k bývalej stanici, museli sme ešte prekonať riadny oblúk. Budovu stanice akurát prerábali nejakí poľovníci, zrejme za účelom zriadenia klubovne. Objekt je natretý nabielo, na rozdiel od ostatných staníc tejto trate. Svetelná tabuľa z čias socializmu je roztrieskaná písmenko po písmenku. Okrem týchto Podhorian existujú ešte ďalšie v okrese Kežmarok (trať č.185), preto celý názov tejto zastávky znie Podhorany pri Lužiankach.
Dlho sa tu nezdržiavame a cez zlatomoravecké zhlavie pokračujeme ďalej. Po chvíli prichádzame k viaduktu. Nie je až taký veľký, avšak na naše pomery je to monumentálna stavba. Piliere pozostávajú zo žulových kvádrov, vrchná konštrukcia je oceľová. Z jednej strany máme pod sebou časť obce Mechenice, na druhej výhľad na vrch Žibrica (617 m.n.m.). Pri ďalšom murovanom záreze za dedinou sa zastavujeme, aby sme sa občerstvili pred vstupom do Sutickej úžiny, najdivokejšej časti celej trate č.141. Kým sa najeme a zapijeme to čajom, zmienim sa o histórii tejto trate, respektíve úseku Lužianky – Kozárovce, ktorý máme v pláne prejsť po vlastných – bol postavený roku 1938 ako posledný článok železničného prepojenia medzi Považím a Pohroním; v čase mobilizácie uvedený predčasne do prevádzky, neskôr bola doprava opäť pozastavená a potom už na nej prebiehala bežná prevádzka. Prvej ČSR si ale veľmi neužil. Od roku 1939 do konca vojny na ňom jazdili vlaky Slovenských železníc. Pre Slovenský štát bol významný tým, že nahrádzal bývalú hlavnú trať Bratislava – Zvolen vedúcu cez Šurany a Levice, ktorá po Viedenskej arbitráži 2.novembra 1938 pripadla Maďarsku a na slovenské územie sa vracala až kdesi pri Tlmačoch. Aj po vojne a za socializmu plnila 141-ka úlohu hlavného ťahu. Zhruba niekedy koncom 90.rokov zrušili tadeto jazdiaci rýchlik Tekov z Bratislavy do Zvolena (predtým dokonca až do Košíc). Ľuďom vraj časom odchodu z Bratislavy vyhovoval. Neskôr tu pod znakom ŽSR a ŽSSK premávali už iba motorové 810-ky, ale aj ich burácanie na tejto trati zastavili „čierneho roku“ 2003. Dnes funguje pre potreby nákladnej dopravy z vápenky Žirany, menších fabrík v Zlatých Moravciach a nákladiska dreva v Topoľčiankach, keďže južná trať č.151 od Nových Zámkov nákladnú dopravu neprevádzkuje. Dnešný deň tu však nebolo po nejakej doprave ani chýru ani slychu.
Okolo 10:50 hodín sa opäť dávame do pohybu. V lese je ešte stále mnoho snehu, ktorý zahaľuje aj trať, pričom trčia len rovnobežné oceľové koľajnice. Postup je dosť spomalený, často sa zastavujeme. Zreteľné stopy značia, že ktosi tade išiel pred nami dvoma – buď nejaký železničný nadšenec alebo len poľovník. Spomedzi stromov a krov nás sledujú divé zajace, pobehujúce hore-dole a na opačnú stranu valu. Trať celou Sutickou úžinou vlastne pozvoľne stúpa, ide o veľkú pravotočivú zákrutu. Údolím pod nami preteká potok Hunták, na ktorom podľa mapy by mal byť aj malý vodopád.
Fakt, že už sa blížime k obci Žirany, naznačujú v diaľke stojace dve vchodové návestidlá – jedno kruhové, druhé klapkové, obe však mimo prevádzky. Od návestidiel vedú ovládacie káble pozdĺž trate až k stavadlu II. na lužianskom zhlaví. Ešte pred vápenkou Calmit sa ocitáme na mieste, ktoré by sme mohli nazvať „vrchol kopca“ – odtiaľ klesá trať č.141 a aj dedina sa zvažuje smerom dole. Prechádzame zhlavím stanice. Za plotom vápenky na vybielenom pozadí jej budovy svieti malý dieselový posunový rušeň na vlečke, na slepej koľaji sú odstavené nákladné vozne. Vo vzduchu veľmi riedko poletuje biely prach, ako keby snežilo. Sfotili sme budovu stanice s koľajiskom a šli na „námestie“, k tabuli náučného chodníka.
Bolo 11:45 hodín. Akurát dorazil takmer prázdny autobus z Nitry. Krátka prestávka a znova vpred – rozhodli sme sa ísť na Jelenec a odtiaľ busom domov. Kúsok postupujeme po červenej turistickej trase, odkiaľ potom po zasneženom svažíku zbiehame k trati, zasadenej v hlbokom obmurovanom priereze. Tri koľaje sa spájajú do jednej pri stavadle I. a pokračujú prierezom ďalej. Za ním nasledujú opäť dve návestidlá a dlhý úsek klesania do stanice Jelenec. Časť cesty máme pod nohami drevené podvaly, pomaly, ale iste, podliehajúce zubu času a rozpadajúce sa. Odtiaľto by bol za normálnych okolností pekný výhľad, avšak krajinu zahaľuje opar, takže vidno nanajvýš Kolíňany. Odkedy sme minuli nadjazd starej autocesty do Zlatých Moraviec, postupujeme vlastne po okraji obce Jelenec, kade trať vedie po vcelku vysokom vale.
Ako prvá pred stanicou je tabuľa s písmenami „K“ a „Z“ (koniec a začiatok pomalej jazdy) a potom stavadlo II. Jelenec, drevená búdka. K výpravnej budove sme dorazili o 13:20 hodín. Z okna nás s veľkou pravdepodobnosťou sledovali jej obyvatelia, či azda nie sme nejaká „škodná“. Budova stanice Jelenec je s výnimkou Zlatých Moraviec najväčšou na tomto úseku, klasický vzhľad 30.rokov, ako Nálepkovo, no polovičná veľkosť. Nachádza sa tam aj skladisko, vodojem a nákladisko dreva Lesov SR, o.z.Topoľčianky. Východiskový hríbik modrej trasy do Horných Lefantoviec je umiestnený za staničnou budovou. Tu teda končíme prvú etapu našej pešej púte traťou č.141 a odoberáme sa po ceste ku kaštieľu, v ktorého útrobách dnes miesto služobníctva grófa Forgácha funguje celkom útulný hostinec Kelt. Dali sme si kofolu a ja naviac čaj. Pobyt nám spríjemňovali maďarské šlágre, z ktorých však nerozumieme ani slovo. Až pri odchode som zaregistroval, že majú aj pečenú klobásu, no na obed už bolo aj tak neskoro.
Takto oddýchnutí sme aj mohli pokračovať ďalej po trati, no o 14:45 hodín nám od zastávky pri ZŠ išiel autobus do Nitry zo Zlatých Moraviec. Radecký vystúpil v Nitre pri SPŠ potravinárskej a aj som sa zviezol až na autobusovú stanicu (príchod 15:10 hodín). Ani nemusím dlho čakať, o 15:30 hodín mi ide osobný vlak č.5112 s príchodom do Alekšiniec o 15:57 hodín. Doma ma potom čaká výdatné jedlo a vyslúžený odpočinok pre kolená, ktorým teriganie sa po podvaloch dalo rozhodne zabrať.
Počasie - zamračené, bezveterno Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
