Kežmarok - 23.júl 2007, po.



V nedeľu teda prišla do Košíc mama, vybaviť nejaké záležitosti a zároveň aj vyzdvihnúť Viliama. Na istý čas by metropolu východu mal opustiť i Rudolf, no pár dní sa tu všetci ešte zdržia, máme čas niekam vybehnúť. Nie však len tak niekde, ale do Kežmarku – ten sme totiž dedovi sľúbili už od nášho príchodu.
Z Terasy schádzame šestkou výnimočne od zastávky OD Terasa (predtým sme chodili furt odtiaľ), stanicu Košice opúšťame zatiaľ ešte nenatrieskaným rýchlikom R 604 Dargov (Čierna nad Tisou – Bratislava) s pravidelným odchodom o 8:18 hodín. Sedíme v jednom z tých nových vozňov, používaných zväčša na vlakoch vyššej kvality, v klimatizovanom interiéri sa človek napriek tým horúčavám vonku cíti príjemne. Postupujeme údolím Hornádu na sever, respektíve severozápad, stojíme len v Kysaku, Margecanoch a Spišskej Novi Vsi, kde sa ale súprava nejak dramaticky nezapĺňa. Cestu rýchlikom končíme v stanici Poprad-Tatry o 9:36 hodín. A Kohože som to nestretol – Jano Harbuľák sa vracia do Nitry z Gánoviec a rovnakým vlakom ako my. Dokonca nastupoval presne do tých dverí, ktorými sme ho my opúšťali. Neuveriteľná náhoda.
Minulý rok, keď sme sa tadeto vracali z vlakovej fotovačky v Plavči, prestavba popradskej stanice ešte iba začínala odstránením niektorých koľají. Práce odvtedy značne pokročili, dnes už stoja dve nástupištia, podchod a na nadchode z haly TEŽ sa už len dolaďujú detaily. Je to riadna zmena oproti minulosti, keď tu namiesto oddelených perónov ležalo len tých 4-5 koľají ako na dedine, no už bolo na čase.
Do odchodu najbližšieho spoja nám ostáva slabšia polhodinka, nemá zmysel zachádzať niekde ďalej. Na druhom nástupišti čakáme na pristavenie vlaku, ktorým dnes miesto tradičnej 812-ky bude moderná súprava rady 840, akou sme šli aj pred niečo vyše dvoma týždňami na Mariánsku púť (či skôr Mariánsku jazdu vlakom) do Levoče. Ešte pred nástupom sa ma nabalení českí turisti pýtali, či idú správne do Tatranskej Lomnice. Nuž povedal som im, aby v Studenom potoku nezabudli prestúpiť. Potom už osobný vlak č.8309 konečne opúšťa stanicu Poprad-Tatry, pričom pokračuje zákrutou cez Spišskú Sobotu na severovýchod traťou č.185. Týmto úsekom som už nešiel takmer dva roky, nakoľko minulé leto boli vlaky od Studeného potoka nahradené autobusmi z dôvodu rekonštrukčných prác v popradskej stanici. Dnes už toto hádam nebudeme musieť podstúpiť.
Do uzlovej stanice Studený potok v obci Veľká Lomnica prichádzame o 10:12 hodín, avšak niekoľko minút musíme čakať – križujeme sa totiž s osobákom od Tatr.Lomnice, navyše zadnú časť našej súpravy odpájajú a posunujú pred štýlovú budovu tunajšej stanice, odkiaľ po nástupe veľkého počtu cestujúcich smeruje pod Tatry. Vlak sa teda z väčšej časti vyprázdnil, v Kežmarku o 10:27 hodín okrem nás vystupuje minimum ľudí. Hoci staničná budova je pôsobivou historickou stavbou, predsa len nie je najstaršou – prvá, o čosi skromnejšia budova bola vybudovaná s výstavbou trate v roku 1889. Táto pribudla až začiatkom 20.storočia. Pred prijímacou budovou ešte s foťákom striehnem na odchádzajúci motorák a nato sa poberáme do mesta.
Stanica sa nachádza mierne na vŕšku, z neho teda schádzame k hlavnej ceste č.67 (Poprad – Stará Ľubovňa), míňame autobusovú stanicu a ponad rieku Poprad sa dostávame do samotného centra Kežmarku. Toporcerova ulica nás privádza na križovatku pri Novom evanjelickom kostole, vonkajším výzorom skôr pripomínajúcom židovskú synagógu (na vitrážach sú dokonca zhotovené šesťcípe hviezdy). V jeho útrobách je umiestnená i hrobka Imre Thökölyho, vodcu jedného z protihabsburských povstaní a „kráľa“ Stredného Uhorska. Hneď za ním sa nachádza drevený artikulárny Kostol Najsvätejšej trojice, jedna z najstarších pamiatok v meste, v minulosti ležiaci až za mestskými hradbami, pretože protestanti mali výstavbu svojich chrámov povolenú len na určenom mieste. Od neho sa stáčame na Hlavné námestie, ktoré má zo začiatku viac charakter obyčajnej ulice, až ďalej sa rozširuje. Pred ďalším pokračovaním v prehliadke pamätihodností Kežmarku dedo zabehol do najbližšej zberne Tiposu podať čísla, vraj na výlete mu to prinesie šťastie.
Ústrednou stavbou Hlavného námestia je klasicistická radnica z roku 1779, prestavaná z pôvodnej datovanej do roku 1641. Budova dodnes slúži svojmu pôvodnému účelu (teda nie ako v Levoči). Pôsobivá je však i budova Reduty, v minulosti sídlo kníhtlačiarne, neskôr centrum kultúrneho života v Kežmarku a v súčasnosti mestská knižnica. Na konci Hlavného námestia ešte míňame katolícky Paulínsky kostol, nato prechádzame na Hradné námestie, kde sa nachádza najväčšia atrakcia – Kežmarský mestský hrad. Tento bol postavený ako neskorogorický v 15.storočí Imrichom a Štefanom Zápoľským. Jeho neskorší majitelia, Thökölyovci, ho zmenili na reprezentačné sídlo, posilnili sa aj obvodové hradné múry. Hoci objekt je bezpochyby zaujímavý, my sa na prehliadku nechystáme. Akurát fotíme nádvorie, Viliam kupuje akési suveníry a nato sa vraciame do mesta pozrieť zvyšné pamiatky a nájsť nejakú vhodnú reštiku.
Vraciame sa teda na Hlavné námestie, míňame niekdajšie bydlisko spisovateľa P.Országha zvaného Hviezdoslava, ktorý tu krátko študoval na lýceu, a taktiež jednoduchý goticko-renesančný dom s expozíciou meštianskej bytovej kultúry na Spiši. Popod radnicu prechádzame na Ulicu doktora Alexandra, obdivujeme spomínanú Redutu a spleťou úzkych uličiek sa dostávame ku hlavnému katolíckemu chrámu, Bazilike sv.Kríža. Vybudovali ju v rokoch 1444-98 v gotickom slohu, neskoršie na vrchu veže pribudla renesančná pavlač. V jej areáli sa nachádza ešte budova bývalej Katolíckej ľudovej školy a taktiež unikátna renesančná zvonica štvorcového pôdorysu, údajne najkrajšia na Slovensku.
Týmto končíme prehliadku kežmarských pamätihodností a odoberáme sa na obed do najbližšej reštaurácie – Furmanskej terasy v hoteli Club. Tu sme „zabíjali“ čas s vedomím, že v kľude stíhame vlak o pol tretej. Po nazretí do cesťáku však zisťujem, že ten cez prázdniny nejazdí. Skorší osobák o jednej už tiež nemáme šancu chytiť (utekať s dedom by neviem či dopadlo dobre). Nič teda, najskôr až o trištvrte na štyri, čiže z mojej strany padlo aj rozhodnutie ísť predsa len si dôkladnejšie prezrieť ten hrad. Spoluturisti súhlasia, prv ale dojedáme obed. Ja osobne som z toho morčacieho s nivovou omáčkou mal akosi menšiu porciu oproti predpokladu, dojedám teda aj Viliamove kuracie so syrom a broskyňou, mňam. Ešte dve pivká nato mi však dosť zaplnili žalúdok, ktovie, či zvládnem prechádzku hradom.
V každom prípade s jedlom, ako i obsluhou sme boli všetci spokojný, najmä však dedo Tibor. Po zaplatení účtu vo výške asi 650 korún (väčšinu som dal v stravných poukážkach od mamy) sa presúvame zasa na opačnú stranu hlavnej, na Hradné námestie. Lístky nás vyšli podstatne lacnejšie než na Krásnu Hôrku, fotografovanie stálo iba 20 Sk (aj tak to nikto nekontroloval). Na najbližší vstup ideme prakticky hneď, po výšľape prvým schodiskom sa ocitáme v miestnosti tunajších cechov. Pokračujeme prehliadkou sál s mestskou históriou, expozíciami zbraní z rôznych období, tiež lekárnictva, nevynechávame ani izbu venovanú tunajšiemu rodákovi Dr.Alexandrovi, priekopníkovi röntgenológie v Uhorsku. Rudolfa najviac zaujala výstavka o Streleckom spolku s množstvom historických medailí. Niekoľkokrát prechádzame galériami na vonkajšom opevnení s výhľadom na nádvorie hradu, napokon vystupujeme na vežu, odkiaľ máme celé centrum mesta ako na dlani a krásne vidíme aj letné Vysoké Tatry. Poslednou na trase prehliadky je kaplnka, azda najcennejšia časť hradu z hľadiska výzdoby či architektúry. Nato sa už opäť ocitáme vonku na nádvorí, dávame si krátku pauzu na občerstvenie a púšťame sa do návratu k železničnej stanici.
Pokračujeme teda na Hlavné námestie k evanjelickému kostolu a dole Toporcerovou ulicou, tak ako sme sem prišli. Na stanici sme už niečo po tretej, po chvíli prichádza početná skupina Cigánov asi z nákupov, hneď je tam teda rušnejšie. Postupne cestujúci pribúdajú, len veľmi málo ich však ide na zmeškaný osobný vlak do Plavča. Napokon mešká aj náš spoj, Os 8314 s pravidelným odchodom o 15:47 hodín, a to približne 15 minút. Ďalším nepríjemným prekvapením je prestup na náhradnú autobusovú dopravu zo stanice Studený potok až do Popradu (pritom som si myslel, že čosi také nám nehrozí v žiadnom prípade). Väčšina ľudí bus opúšťa v Poprade pri vagónke alebo sporiteľni, k stanici smerujú len „skalní“ ako my.
Keďže sme mali z Kežmarku meškanie, bola na mieste obava, či stíhame rýchlik Liptov. Železnice nás v tom ale nenechali, ten meškal tiež asi dvadsať minút, ešte sme aj museli čakať. Viliam je z toho už úplne hotový, je mu vraj zle, nevládze stáť na nohách. Rýchlik R 607 Liptov konečne prichádza o16:55 hodín, my si rýchlo rezervujeme pohodlné miestečká v oddiele pre matky s deťmi, samozrejme bez miestenky a ďalej už len sledujeme ubiehajúcu krajinu. Do Košíc sa vraciame okolo štvrť na sedem (pravidelný príchod 17:52 hodín), nato nástup na električku-šestku a hore na Terasu.
S výletom som bol spokojný, vyšlo nám viac-menej i počasie, veľa sme toho videli. Zmenil sa aj môj pohľad na Kežmarok, kde oddávna spolu žili protestanti s katolíkmi, kde napriek silnému nemeckému vplyvu cítiť obohacujúce prvky maďarskej i slovenskej kultúry. Menšie nepríjemnosti boli iba na železnici, no na to si treba radšej zvyknúť...

Počasie - jasno až polojasno, mierne veterno, tep.asi 30-32°C
Účastníci - Tibor Nádaskay st., Viliam Nádaskay, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Fotodokumentácia (výber):


© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2007