Kokořínsko - 1.apríl 2012

Kokořínsko - 1.apríl 2012, ne.

Kraj na severovýchod od Prahy, medzi Mělníkom, Mladou Boleslavou a Českou Lípou, som ešte nemal možnosť spoznať ako turista, ba donedávna to pre mňa bola úplná neznáma. V polovici marca sme sem zavítali so školiteľom v rámci obhliadky „diplomovkového“ terénu, a musím povedať, že sa mi to tam celkom zapáčilo. V oblasti sa stýka niekoľko geografických celkov – na juhu Kokořínsko (niekedy označované ako Polomené hory), na západe Ralská pahorkatina, severne od nich potom České stredohorie a Lužické hory. Posledne menovaný už hraničí s Nemeckom. Ako cieľ pre pešiu turistiku som si na víkend na prelome marca a apríla zvolil Kokořínsko, presnejšie jeho severnú časť. Kokořínsko je známe ako jedna z klasických oblastí pieskovcových skalných miest, bude sa teda na čo pozerať.
Vstávanie som si naplánoval na pol piatu, od intráku odchádzam okolo piatej. Prázdnou diaľnicou postupujem na sever, do Mělníka pokračujem po bežnej ceste I.triedy a obďaleč sa kľukatím pomerne dlhým údolím riečky Liběchovky, ústiacim až do mesta, ktoré je pre dnešok východiskom – Dubej. Auto nechávam na neveľkom hlavnom námestí (266 m.n.m.), na české pomery celkom bežne pomenovanom po T.G.Masarykovi, no až po tom, čo sa ho urputne snažím dopasovať na parkovacie miesto cúvaním. Na stanici mestskej polície sa práve strieda „šichta“, inak sa centrom rozlieha typický raňajší kľud. Čas zahájenia túry je 6:35 hodín.
V úvode kráčam na okraj mesta, ku kostolu, a následne málo frekventovanou cestou II.triedy (vlastne ma na nej obiehal iba jeden úplne prázdny autobus...) smerom na Úštěk. Vo výraznej ľavotočivej zákrute sa modrá značka stáča do lesa a prudkým stúpaním ma vedie hore svahom Dubovej hory (397 m.n.m.). Historická cesta zarezaná do všadeprítomných pieskovcov ma privádza do malebnej osady Pavličky. Väčšinu obytných budov tu tvoria poschodové „roubenky“, baraky na spôsob zrubov, vystavané v dobách pred druhou svetovou vojnou odsunutými sudetskými Nemcami. Pri rázcestníku v Pavličkách (7:40 hodín) sa nakrátko zastavujem, vyberám mapu a uvažujem o ďalšej trase. Dolinou Zakšínského potoka potom pokračujem ostro na juh, zakrátko míňam rázcestie Údolí Květnice (256 m.n.m.) a rozbahnenou cestou kráčam ďalej na osadu Zakšín. Pri penzióne križujem hlavnú cestu, kúsok sa kľukatím pozdĺž Liběchovky a nato prudko stúpam na lokalitu Pustý zámek. Z čela sa mi pot leje prúdom...
Na temene pieskovcového skalného mesta sa nachádza hrádok z 13.storočia, vytesaný do skaly v mieste dávneho hradiska. Tam si o 8:40 hodín dávam prestávku na, takpovediac, druhé raňajky. Súvislá oblačnosť zahaľujúca oblohu sa postupne trhá, spod nej vystupuje belasé nebo a presvitajú slnečné lúče, navodzujúce potrebnú optimistickú náladu. Pofukuje vietor, vzduch je ešte stále pomerne chladný, rukavice nie sú na škodu. Obďaleč hrádku prichádzam na vyhliadku, odkiaľ dovidieť na Říp či na severe stojace Sedlo, oba vrchy Českého stredohoria. Na západe sú neprehliadnuteľné chuchvalce pary z tepelnej elektrárne Mělník. Na výhľady je dnes ideálne čisté ovzdušie, len by to chcelo nejaké výraznejšie nadmorské výšky.
Od rázcestia Rač (394 m.n.m., 9:15 hodín) schádzam na Osinalické sedlo, napájam sa na úzku asfaltku a s ďalším klesaním vstupujem do ošumelej osady Osinalice. Uprostred „civilizácie“ sa dlho nezdržiavam, na južnom konci dediny sa údolím stáčam opäť do lesa a prekvapivo zasa naberám smer hore kopcom. Pozdĺž cestičky stúpajúcej z doliny kráčam po suti železitých pieskovcov či železivcov, ktoré sú zaujímavým fenoménom tejto časti Českej kriedovej tabule. Vďaka nim vzniká na Kokořínsku množstvo skalných hríbov prikrytých práve železitými „pokličkami“. V susednej doline sú oxihydroxidmi železa inkrustované polohy dobre pozorovateľné v skalnej stene, miestami až 20 metrov vysokej. Po niekoľkých stúpaniach a klesaniach naprieč zalesnenou pahorkatinou, krajinou pieskovcových skál, sa dostávam do osady Vidim, na rázcestie Dolní Vidim (10:40 hodín). Asfaltkou lemovanou drevenicami a vedúcou okrajom osady som sa nasmeroval do Střezivojického dolu. Tichou a malebnou dolinkou vystupujem k obci Dobřeň, kde si krátko pred pol dvanástou dávam prestávku na obed. Napokon však iba dopĺňam tekutiny, najem sa neskôr.
Prechody rozorvanej oblačnosti spôsobujú, že slnečné lúče načas preniknú do „temných“ údolí, vzápätí v ich však opäť zatienia sivé mraky. Z Dobřene pokračujem po zelenej do doliny, po chvíli chôdze rozblatenou lesnou cestou sa potom dostávam na rázcestie Planý důl. Obďaleč zdolávam pomerne krátky, no prudký výšľap a následne traverzom obchádzam skalné defilé, od východu ohraničujúce Dobřeňský důl. Zhruba niekde v jeho polovici pauzujem a obedujem. Značená trasa ma postupne privádza na okraj Střezivojíc, kde križujem autocestu a nato nepatrne klesajúc schádzam na Dražejov. Kríž stojaci na okraji dediny na križovatky asfaltky a poľnej cesty je miesto ďalšej krátkej pauzy. Zajedám si horalku a pritom pozerám do mapy. Čas mám dobrý, zakrátko „odbijú“ dve hodiny. Padá rozhodnutie pokračovať dlhšou variantou po zelenej.
Z neveľkej planiny zbieham lesnou cestou do osady Kluk, kde sa niekoľko obydlí, prevažne víkendových chalúp, tiesni v úzkom údolí obopnutom pieskovcovými skalami. Poniže chatovej osady sa dostávam na križovatku s hlavnou cestou z Mladej Boleslavi, dávam si sekundu na vydýchanie a opäť stúpam hore dolinou. Kľukatiacou sa lesnou cestou vystupujem k Beškovu, neveľkej osade zloženej z niekoľkých domov, obďaleč sa potom ocitám na rázcestí Pod Kamenným vrchem (15:00 hodín). Hlad ma núti dať si zhruba desaťminútovú pauzu na občerstvenie. Definitívne sa vyjasnilo, oblohu síce ešte i teraz brázdia drobné biele oblaky, no nejaká dramatická zmena počasia k horšiemu by sa už nemala udiať. Zostupujem do údolia Liběchovky a Nedamovom, rozťahanou mestskou časťou Dubej, pokračujem úzkou a málo frekventovanou asfaltkou na sever, k cieľu. Míňam niekoľko betónových bunkrov, ktoré sú súčasťou jednej z línií obrany (v tomto prípade sv. – jz.) niekdajšej ČSR v prípade útoku nacistického Nemecka. Neďaleko sa nachádza nedamovský Černý rybník s kempingom, odkiaľ kráčam už po spevnenom chodníku ústiacom do Dubej.
Návrat na Masarykovo námestie zaznamenávam o štvrtej, presný čas ohlasuje zvon miestnej radnice. Oproti ránu je živšie, o rozruch na námestí sa stará skupinka hochštaplerov. Predtým, než definitívne naberám smer Praha, zachádzam nad Dubú, k čerpacej stanici Agip pri kaštieli Bernštejn. Keďže v stredu vyrážam na Slovensko, potrebujem „nabrať“ plnú nádrž. V súvislosti s palivom musím povedať, že zatiaľ sa mi celkom darí šetriť. Nedeľná podvečerná premávka je i na diaľnici z Ústí n.L. znesiteľná, plynulá, bez kolón.

Počasie - premenlivá oblačnosť až oblačno, postupne vyjasnenie, mierne veterno, tep. počas dňa 8-10°C
Účastníci - Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2012