Ráno vstávame o niečo neskôr ako inokedy, keď ideme na túru, stihli sme sa naraňajkovať a dokonca aj popratať.
Pred deviatou sme vyrazili z domu a na zastávku prichádzame asi 15 minút pred pravidelným príchodom osobáku. Tento čas sme strávili v čakárni alekšinskej stanice. Dvojvozňová motorová 810-ka (Os 5104) prišla o 9:35 hodín, pričom v našej domovskej stanici nastupujeme jediní a usádzame sa na čele druhého vozňa súpravy, aby som mohol lepšie fotiť. Podmienky na fotografovanie boli dobré, priam vynikajúce. Vlak zastavoval tak, ako keby snáď vedel, že z jeho paluby práve prebieha fotovačka. Stojíme v Rišňovciach, Kľačanoch, Hlohovci, Leopoldov zastávke (drevenú tabuľu už niekto stihol zohaviť fixkou) a jazdu končíme o 10:04 hodín v uzlovej stanici Leopoldov. Na koľaji naľavo od výpravnej budovy už čaká osobák Os 3002 (Žilina – Bratislava), na ktorý naskakujeme aj my.
Leopoldov opúšťame o 10:14 hodín. Vozeň je takmer prázdny, no postupne sa zapĺňa obyvateľmi dedín ležiacich pri trati č.120. Tá bola postavená roku 1873 (úsek Bratislava – Leopoldov), teda patrí k tým starším. Po menšej stanici Brestovany nasleduje mne (zo železničného hľadiska) už veľmi známa Trnava a po nej Cífer, Báhoň, Šenkvice, Pezinok, Pezinok zastávka (nachádza sa v miestnej časti Grinava). Výhľad nieje veľmi dobrý – Malé Karpaty sú ponorené do oparu. Stanicu Svätý Jur podľa internetového serevru www.vlaky.net majú s nadchádzajúcou modernizáciou trate úplne zrušiť. Na peróne stanice je umiestnený jeden z tých nových automatov na lístky. Nasleduje stanica Bratislava-Vinohrady – okrem IC vlakov tu stoja všetky rýchliky. Nastúpilo pomerne dosť ľudí na to, že po tomto už pokračujeme do konečnej stanice Bratislava hlavná o 11:26 hodín.
Opúšťame vagón východonemeckej proveniencie a máme zhruba 40 minút na to, aby sme si zakúpili lístky a nasadli na ďalší vlak. V pokladni som pri nákupe medzinárodných cestovných dokladov za sebou vytvoril pomerne dlhý rad. Inak, pokladne v hlavnej stanici, to je jedna veľká katastrofa – tie „prieduchy“ majú zaslepené páskou, takže je len s ťažkosťami počuť, čo hovorí pokladníčka. Okrem toho mi predala spiatočný lístok, aj keď som si jasne žiadal len Rusovce – Komárom, ale to som zistil až o týždeň doma.
Rudolf si medzitým v suvenírovom obchode kupoval bratislavskú zástavku. V bankomate Tatrabanky som si ešte vybral peniaze a presunuli sme sa na II.nástupište, kde už je pristavený náš rýchlik R 943 (bez mena) do Lökösházy. Vozne niesli označenie Českých dráh a aj železné tabule udávajúce smer cesty na ich bokoch, patria rýchliku Panonia, ktorý jazdí ráno, nie na poludnie. Informačná tabuľa však ukazuje jasne – Lökösháza, odchod 12:08 hodín, žiadne meškanie. Z celého vagóna boli obsadené len tri kupé. Vlak odchádza načas, ako sa patrí.
Prvou zastávkou je rýchliková stanica Bratislava-Nové Mesto, v rovnomennej mestskej časti na periférii metropoly. Trať č.132 prechádza oblúkom okolo celého mesta a v Ružinove sa odpája od trate č.131 do Komárna. Ústredná nákladná stanica, odkiaľ vedie sústava vlečiek do rafinérie Slovnaft, sa mi podarilo celkom slušne sfotiť za pohybu z okna rýchlika. Stojíme aj v Petržalke na druhom nástupišti – na prvom, na slepej koľaji je pristavený zrýchlený vlak ÖBB, akým sme nedávno cestovali do Kittsee. Trať, ktorou sa práve ťaháme, podľa mapy cestovného poriadku ČSD 1977/78 neexistuje, teda súdim, že za minulého režimu dlho nebola používaná. V súčasnosti je významná tým, že leží v trojuholníku troch krajín. Zastavujeme aj v hraničnej stanici Rusovce, nenastáva však žiaden pohyb cestujúcich. Na začiatku tejto poslednej mestskej časti Bratislavy, sa kedysi nachádzala aj dnes už zrušená Rusovce zastávka. Na južnom zhlaví stanice už striehol fotograf-profík s poriadnou optikou, aby mohol zachytiť prechod vlaku, zamávali sme mu cez stiahnuté okno.
Colnica na novovybudovanej diaľnici z Bratislavy naznačuje, že práve prechádzame štátnou hranicou. Prvou dedinou aj stanicou na maďarskej strane, je Rajka. Staničná budova je pomerne veľká, trojposchodová, postavená v modernom štýle. Kým pasažierov kontrolujú colníci (nemali pečiatku), škodovácku lokomotívu rady 163, zvanú peršing, menia na maďarskú V43. Pri prechode zhlavím stanice sa mi objektívom foťáka podarilo zachytiť starý strážny domček, ako aj stavadlo (maď.„áthaladás“). Po chvíli prichádza sprievodca MÁV a kontroluje cestovné lístky. Hovoril mi čosi po maďarsky, čomu som nerozumel, ale potom to zmenil na: „Komárom finish?“. Na to som mu odpovedal súhlasným pokývnutím hlavy. Jedinou zastávkou medzi Rajkou a uzlom Hegyeshalom, bola obec Bezenye. Trať sa potom prudko stáča na západ, križuje diaľnicu zo Slovenska a oblúkom sa napája na západne zhlavie uzlovej a zároveň s Rakúskom hraničnej stanice Hegyeshalom. Peróny sú od staničnej budovy oddelené plotom a nápis udávajúci jej názov, podobne ako v Palárikove, je umiestnený na veľkej tabuli pred objektom.
Tu sa vlastne pripájame na dvojkoľajnú elektrifikovanú hlavnú trať č.1 Wien – Budapest. Po pravej strane vlaku je pristavená bielo-červená súprava rakúskych železníc na čele so známou rýchlostnou lokomotívou Taurus, nasmerovaná do svojej vlasti. Do vozňa, akurát keď som fotil, pristúpila iba jedna dievčina. O 13:15 hodín stanicu opúšťame.
V Maďarsku je už všetok sneh roztopený, polia sú mokré, akoby po daždi. Stanicu Mosonmagyaróvár som akosi prepásol, pretože práve som sa snažil dotrepať na WC. Rudolf povedal, že vlak aj tak zastal dosť ďaleko a budovu nebolo možné kvalitne zachytiť. Keď som sa vrátil, u kupé už sedela ďalšia žena – staršia pani, ktorá si listovala v akýchsi zápiskoch s notami.
Samotné mesto vzniklo zlúčením Mosonu s Magyaróvárom v roku 1937 a v súčasnosti je pomerne veľké (asi 30 000 obyvateľov). Ešte väčšie je však župné sídlo Győr, kde stojíme nejakú polhodinku nato. Medzitým som dočítal knihu „Ťapákovci“ od B.Slančíkovej, ktorú sme dostali v škole ako povinné čítanie, potom hľadím von oknom, sledujem ubiehajúcu krajinu a naše kupé príjemne zalievajú teplé lúče poobedňajšieho slnka. V Győri sme ešte stihli zaregistrovať stanice Gyárváros (odtiaľ sa odpájajú vlečky do areálu strojárenskej fabriky Rába) a Győrszentiván. Posledná zastávka pred našim výstupom bola vo väčšej obci Ács – budova podobná ako Komjatice, akurát, že neomietnutá, iba holé tehly a koľajište rozdelené na dva peróny. Potom už len netrpezlivo vysedávame a nakoniec sa začíname chystať na opustenie rýchlika, ktorý do stanice Komárom prichádza o 14:16 hodín.
Dievčina sediaca pri dverách bola usmiata a zjavne prekvapená v reakcii na môj maďarský pozdrav „Visszontlátasra!“ pri opúšťaní kupé. Z vlaku vyskočilo ešte zopár ľudí, ale dosť doň nastupovalo. Súprava ďalej pokračuje na Budapest (Keleti, Kelenföld), Békéscsabu a Lökösházu (na rumunských hraniciach). Po jeho odchode som spravil ešte video posunujúcej motorovej lokomotívy na poslednej koľaji. Naopak, na prvej koľaji bol odstavený obrovský vozeň (na prvý pohľad pripomínal železničné delo), zrejme nejakým spôsobom súvisiaci so železničným staviteľstvom.
Prechádzame nadchodom nad koľajiskom a prijímacou budovou komáromskej stanice a ocitáme sa na nábreží. Vedľa asfaltky je umiestnená tabuľa „SAD zastávka“ – po nazretí do grafikonu človek zistí, že skutočne sem jazdia slovenské autobusy, no len počas pracovných dní. Na zadnej stane budovy železničnej stanice bol dokonca popri maďarskom a anglickom nápise aj slovenský: „Vítame našich cestujúcich!“. Vyliezli sme na val nad Dunajom, pokochali sa výhľadom na rieku a pohli sa smerom k cestnému mostu, na ktorého začiatku z maďarskej strany visí pamätná tabuľa pri príležitosti jeho otvorenia. Figurovalo na nej aj meno Gábora Barossa, čo bol rakúsko-uhorský minister obchodu a rodák z Pružiny na Považí. Oceľovým mostom po chodníku prechádzame na druhú stranu, pričom v polovici sme sa krátko zastavili. Colníka sme pri pasovej kontrole požiadali o razítko a prešli na územie SR. Z opačnej strany mosta sme mali možnosť vidieť aj nákladnú vlečku do komárňanského prístavu.
Komárno sme po prvý raz navštívili roku 2003 – zaujala nás hlavne pevnosť a Námestie Európy. Behom oboch našich ciest do Chorvátska (2004, 2005) sme práve tu opúšťali Slovensko. Teraz tu však postupujeme po pieskom posypanom chodníku pešo, naprieč „vymretým“ jadrom mesta, okolo Domu Matice slovenskej, kde boli nedávno „provokačne“ umiestnené sochy vierozvestcov Cyrila a Metoda. Inak, Komárno je v rámci Slovenska mestom s najväčším počtom sôch – svoje sem pridali rôzne národnostné menšiny i režimy.
Dostávame sa na križovatku, zo Záhradníckej ulice zabočujeme doľava, do smeru Bratislava (Mederčská ulica); po krátkom úseku opäť zatáčame pri nemocnici na Železničnú ulicu. Železničná a autobusová stanica sa nachádzajú vedľa seba, koniec-koncov ako vo väčšine dôležitejších sídel. Ku vchodu stanice však treba vykráčať nejaký ten schod. Spomedzi ľudí vysedávajúcich vo vestibule, sa len zopár nevymyká z normálu – majoritu tvoria maďarsky vyvreskujúci Cigáni a iné podivné ksichty. Dorazili sme v dosť značnom predstihu, zložili sa pod tabuľou odchodov a ja som vybehol zakúpiť lístky. Chvíľu sedíme na lavičke, potom sa ideme pomotať na perón a urobiť zopár tých fotiek.
Na zábradlí visia ešte staré tabule z osobných vlakov – do Kolárova, Dunajskej Stredy… Od Bratislavy prichádza akýsi nákladný vlak, práve z toho smeru na nás žiari ostré slnko, uberajúce sa už k západu. Vzhľadom na to, že ani v jednom osobáku doteraz nešla voda, umyl som si ruky ešte pred nástupom do pristavenej súpravy, pozostávajúcej z dvoch vozňov a laminátky, v kope natopeného snehu pri koľajach.
Osobný vlak č.4816 vyráža z Komárna o 16:08 hodín. Prechádzame mostom ponad Váh a po chvíli jazdy míňame zriaďovaciu stanicu Komárno (tam vlak nestojí). Prvou zastávkou je Chotín. Trať č.135 bude zanedlho oslavovať 100 rokov, okrem toho je jednou z prvých elektrifikovaných na Slovensku. V Hurbanove čakáme na prechod protibežného osobáku. Cez okno ukazujem Rudolfovi lavičku na peróne, kde som sedel počas pauzy na mojej najdlhšej cyklotúre v auguste 2005. Po zastávke Bajč vystupujeme o 16:38 hodín na stanici v Nových Zámkoch.
Rozhodli sme sa mierne pozmeniť naše plány, takže som skočil do prvej pokladne kúpiť lístok a pokúsiť sa zohnať perónny lístok (vstupenku na nástupište), no márne – už sa nerobia. Rovnako aj tu je umiestnený starý automat na kartónové lístky, prežitok z čias ČSD, dnes už mimo prevádzky. Rudolf za ten čas vybehol sfotiť exteriér stanice. Podchodom sme sa presunuli na posledné nástupište, kde už čaká osobák č.5721 smer Levice, s pravidelným odchodom o 17:11 hodín. Chvíľu sme teda museli počkať v jednom z tých vagónov východonemeckej výroby. V Bánove pri fotení stanice sa mi nejako nedobre zavreli dvere a potom vydávali dosť neprirodzený vŕzgavý rámus – žeby som ich pokazil?
Vystupujeme o 17:27 hodín v zastávke Šurany a po odchode vlaku robíme zopár fotiek jednoduchej modrastej plechovej búdky a tabule s názvom zastávky. Späť k uzlovej stanici sme sa vydali pešo cez mesto, popri hlavnej ceste na Palárikovo. Chodník je klzký a ulice malomesta sú ponorené do tmy, prerušovanej len tu a tam lampami pouličného osvetlenia. Na upresnenie trasy k stanici sa pýtam jedného chlapíka. Potom postupujeme k hlavnej križovatke a pri hoteli Luník zabočujeme doľava. Zrazu sa pred nami konečne vynárajú reflektory nad koľajiskom stanice. Pred budovou stál len motorák rady 812 do Zlatých Moraviec, náš Os 5007 vedený 750-kovým okuliarnikom prišiel o 18:26 hodín po dlhom sedení v čakárni a motaní sa po peróne.
Vozne boli plné. Myslel som, že všetko je už za nami a že už len v kľude dôjdeme domov. Opak bol však pravdou – obzvlášť som strápnil v Komjaticiach. V stanici sme sa križovali s vlakom, ktorý mal na prvom vozni vylepenú tabuľku „zrýchlený“, viac som si nevšimol. Predpokladal som, že sú to vozne použité z Nitranu, ale rozhodol som sa predsa opýtať sprievodcu, či to nieje nejaká mimoriadnosť. Najprv mi dvakrát nerozumel, potom sa ma dvakrát pýtal, či potrebujem zistiť nejaký vlak a nakoniec poznamenal, že tu žiadne zrýchlené nejazdia. Celý jeho monológ bol dosť hlasný, takže cestujúci sediaci povedľa si neodpustili úškrny – asi si mysleli, že som blbec. No blbca zo mňa urobil blbý sprievodca. Ešte raz sme sa s ním stretli, keď nás po príchode do Nitry o 19:08 vyhadzoval z vlaku, kvôli prestupu na inú súpravu s tým istým číslom.
Prestúpili sme teda do vlaku smer Prievidza, odchod o 19:27 hodín. Ďalšiu nerozvážnosť urobil Rudolf, keď sa opýtal, či ten vlak ide do Alekšiniec. Po chvíli prišiel sprievodca, ktorý nám oznámil, že z Nitry odchádza našim smerom „motor“ o 19:36 hodín. Vysvetlil som, že keďže sa trasy týchto dvoch vlakov prekrývajú, vystúpime v Mlynárciach. Muselo to vyzerať prinajmenšom čudne, ale aj tak musím vyzdvihnúť ochotu železničiara.
V Mlynárciach vystupujeme o 19:34 hodín. Nachádza sa za priecestím pri bývalej fabrike Ferrenit, už vlastne na okraji Lužianok. Hradlo Mlynárce kedysi ozaj nieslo názov Lužianky a ten súčasný dostala po vojne, keď stará stanica Zbehy bola premenovaná na súčasné Lužianky. Je tu aj dopravná kancelária s obsluhou (dvaja hradlári) a čakáreň v celkom slušnom stave priam dýcha starými časmi.
Zhruba o 19:43 hodín sa od juhu z tmy vynára dvojsúprava 810 vlaku Os 5118 smer Leopoldov. Nastupovali sme tu ako jediní cestujúci. O 20:08 hodín sme konečne v Alekšinciach – vyčkáme na odchod vlaku z našej domovskej stanice a potom sa aj my odoberáme svojou cestou.
Počasie - zamračené, postupne vyjasňovanie, BA - sneženie, neskôr dážď, KN - veterno Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
