Necelý mesiac nazad sme úspešne zdolali druhý úsek trate č.141 Lužianky – Kozárovce a tým pádom pred nami ostáva len ten záverečný. Práve ten sa však svojimi 22 kilometrami črtá byť asi najdlhší.
Pri túre býva zvykom pobrať sa z domu už skoro ráno, no ja si dnes dám trocha načas – netradične totiž miesto osobáku idem na zrýchlený vlak č.1725 Bojnice (Bratislava-Petržalka – Prievidza), ktorý od decembra 2006 o 8:20 hodín zastavuje aj v mojej súčasnej domovskej stanici Alekšince. Vzhľadom na to, že v Zbehoch sa stáča Jelšovskou spojkou na severný smer, musím tu prestúpiť na natrieskaný motorový vozeň 810 vlaku Os 5121, o 8:29 hodín po odchode „rýchlika“ smerujúceho na Nitru, avšak ešte v uzlovej stanici Lužianky pripojeného na chvost osobáku od Prievidze.
V meste pod Zoborom som o 8:51 hodín a hneď sa presúvam o niekoľko metrov ďalej, k autobusovej stanici, odkiaľ už spolu s Tomášom Radeckým pokračujem miestnym autobusom SAD Nitra o 9:15 hodín na Jelenec, Sľažany a Zlaté Moravce. Jazdu k východisku postupu končíme o 10:08 hodín na autobusovej zastávke pri železničnej stanici Zlaté Moravce a vzápätí vyrážame peši po koľajniciach na sever, oblúkom okolo okresného mesta.
Nenadviazali sme tam, kde sme minule skončili, teda zastávke Zlaté Moravce závody, pretože by bola hlúposť ísť tam s prestupom v centre autobusom a peši je to po trati možno bližšie ako popri hlavnej ceste č.511 od autobusovej stanice. Zatiaľ máme zatiahnuté, no zdá sa, že v priebehu dňa by sa mohlo aspoň trocha vyjasniť. Za objektom tehelne Wienerberger prechádzame oceľovým mostíkom ponad Hostiansky potok, míňame súbeh s odbočkou trate do Topoľčianok a krátko nato sa poza areál industriálnej zóny dostávame o 10:40 hodín k dnes už nepoužívanej zastávke Zlaté Moravce závody (kedysi Petove závody). Kým ešte azda minulý rok bol v priestoroch čakárne viditeľný starý nábytok a vybavenie, vrátane rôznych archaických neplatných cestovných poriadkov (ČSD aj ŽSR), dnes už je interiér vyprataný a vyčistený.
Križujeme spomínanú hlavnú cestu č.511 (Bajč – Veľké Uherce) a popri ďalších priemyselných závodoch prichádzame k samotnému východnému okraju mesta. Betónovým mostíkom trate zdolávame rieku Žitavu, v týchto miestach ešte viac-menej neškodný potok, a za záhradkárskou osadou nasleduje ďalšie priecestie – na miestnej komunikácii medzi Zlatými Moravcami a Žitavanmi, na dlhší čas posledné.
Priamo pred nami sa rozprestiera mohutný sopečný masív Veľkého Inovca (901 m.n.m.), ktorý po turistickej stránke už pomerne dobre poznáme. Zlatomoravecký oblúk trate č.141 sa kúsok za mestom začína prudko stáčať na juh a vcelku dlhou rovinkou, pričom aj podchádzame hlavnú autocestu č.65 (Nitra – Zvolen), sa dostávame do stanice v mestskej časti Zlaté Moravce-Prílepy. Na nákladisku sa hrali nejaké miestne deti, no keď nás videli prichádzať po trati, presunuli sa niekde mimo.
Koľajisko stanice tvoria tri koľaje, jedna z toho slepá a vedúca len ku skladisku, na oboch koncoch sú umiestnené stavadlá. Hoci býva zvykom, že výpravné budovy na nepoužívaných tratiach obývajú buď „civili“ alebo bývalí železničiari, táto je úplne opustená – dokazuje to aj zarastený chodníček ku vchodu, spustnutá predzáhradka a rozbitý satelit (nikto by tak dlho nevydržal bez telky). Inak je ale objekt v celkom slušnom stave, bez nejakých výraznejších známok aktivity vandalov.
Je 11:40 hodín, preto som rozhodol zložiť sa a dať si obed. Počas jedenia som obehol budovu a našiel zopár zaujímavých smaltovaných tabuliek, ktoré by stáli za porušenie siedmeho Božieho prikázania, no keďže som nemal poruke kliešte ani kombinačky, vzal som si iba jednu, a to od kohútika s pitnou vodou (nemali ju upevnenú).
Na pravé poludnie sa vydávame na ďalšiu cestu po trati smerom na juh, míňame nepoužívané stavadlo na kozárovskom zhlaví a kúsok kráčame po dosť zablatených podvaloch (zrejme od čistenia jarku na susednom poli). Prechádzam nechráneným priecestím s jednoduchou poľnou cestou a následne sa trať zákrutou stáča na východný smer, pričom vedie rovnobežne s miestnou komunikáciou od Čiernych Kľačian, asi 400 metrov od nej ponad obec Volkovce, ležiacu v údolí potoka Bočovka. Na chvíľu vykuklo slnko, no vzápätí sa opäť schovalo medzi mraky.
Do koľajiska nákladiska zastávky Volkovce prichádzame o 12:45 hodín a pred vchodom do čakárne budovy, ktorá dosť pripomína alekšinskú, sa zastavujeme na občerstvenie – suchý koláč s čajom. Pri zastávke sa nachádzajú zo dva domčeky, pritom je i sama obývaná, no od „domovskej“ obce Volkovce je dosť vzdialená na to, aby ju v dnešnej autobusovou dopravou poznačenej dobe miestni využívali.
Po prejdení na druhú stranu autocesty vstupujeme do lesíka, železnica citeľne naberá na stúpaní hrebeňom Hronskej pahorkatiny. Z lesa vyliezame na vrchole kopca v lokalite Viničné prielohy a zostupom otvoreným terénom sa o 13:40 hodín dostávame k niekdajšej výhybni Slanský dvor. Objekt okrem toho, že už dlho neplní svoju funkciu (tak od roku 1995), je totálne zničený – ostali len holé steny, voľne porozhadzované zvyšky stavebného materiálu, tabuľa s názvom chýba, rovnako po mechanizmoch výhybiek badať až iba diery v zemi. Okrem železnice sem nevedie žiadna cestná komunikácia, nečudo teda, že sa na toto miesto úplne zabudlo. V niektorých mapách je však stále vyznačené. Koľaje tu boli kedysi evidentne dve, jedna je už ale znesená.
Inak, úsek trate č.141, po ktorom práve teraz postupujeme, sa v niečom od tých dvoch nami už prejdených v niečom líši – kým úsek Lužianky – Kozárovce bol vybudovaný v období prvej ČSR a uvedený do prevádzky roku 1938, tento je o dosť starší, a síce vlaky sa po ňom preháňali už od roku 1912. Išlo teda o prvú spojku medzi hlavným ťahom na Pohroní a Ponitrí. Vyznačuje sa veľkým množstvom rôznych zákrut a kľučiek, hlavne od Volkoviec po Kozárovce – počul som, že vraj robotníci budujúci túto trať boli platení od kilometrov a preto ju zámerne predlžovali. To mi však pripadá tak trochu ako blud, veď si nemohli len tak svojvoľne meniť daný projekt.
V každom prípade, postup týmito početnými zákrutami túru značne časovo predlžuje, no trať musí výškový rozdiel a nepriaznivý pahorkatý terén nejako prekonať, ide teda o nutné zlo. Pomedzi polia sa nakoniec dostávame na perifériu obce Kozárovce, a to pri priecestí s miestnou autocestou od Nemčinian, pričom po chvíli chôdze traťou po jej okraji prichádzame o 14:30 hodín k poslednej zastávke, zastávke Kozárovce.
Pokračujeme ďalej okrajom zástavby a zanedlho míňame prvé návestidlo, semafor, čo už predznamenáva blížiacu sa uzlovú stanicu, nato obchádzame obnažený skalnatý svah masívu Skala (236 m.n.m.) a prichádzame k súbehu s hlavnou pohronskou traťou č.150 (Nové Zámky – Zvolen os.st.). Z levického zhlavia stanice sa odpája vlečka do blízkej trafostanice. Schádzame z trate a ďalej kráčame už po súbežnej asfaltovej ceste, ktorá nás privádza až do uzlovej stanice Kozárovce, kde nakoniec završujeme trilógiu pešieho postupu traťou č.141 presne o 14:58 hodín.
Naše kroky hneď smerujú do neďalekého motorestu Stop (minule tu jednému pocestnému naliali namiesto tonicu saponát), kde skladáme naše unavené nohy a kolená k menšiemu odpočinku. Kofolou a haluškami sme tu zabili niečo vyše hodinky, o štvrť na päť odchádzame na stanicu. Pri pohľade na východ sa nám naskytol veľmi zaujímavý úkaz – zapadajúce slnko ožarovalo kopce Slovenskej brány a masívu Krivín na ľavom brehu Hrona až takmer do tmavočervena. Budova kozárovskej stanice predstavuje hybrid pôvodnej výpravnej budovy MÁV a za socializmu pristavenej čakárne, no napríklad skladisko a vodojem vyzerajú byť z obdobia 1.ČSR.
V pokladni kupujem lístky a chvíľu ešte posedávame, kým o 16:41 hodín už za úplnej tmy prichádza rýchlik R 832 Slatina (Zvolen – Bratislava). Nastupuje len zopár ľudkov a ani v Leviciach, čo je o dosť väčšie mesto a na tomto ťahu pomerne významný bod, nieje nejaký dramatický nával. Trať č.150 sa odkláňa od toku rieky Hron, zdoláva zopár tých kopčekov a postupne schádza do rovinatého kraja Podunajskej nížiny, kde stojíme v Podhájskej, Úľanoch nad Žitavou a napokon v Šuranoch (17:38 hodín).
Osobný vlak č.5057, už s nami na palube, vyčká na odchod rýchlika a o 17:42 hodín vyráža na vlastnú cestu smer Topoľčany. Do Nitry prichádzame o 18:17 hodín a tu sa cesta končí pre Tomáša, mne ide ďalší spoj až o siedmej (Os 5116). Pár minút sa poflakujem v okolí železničnej stanice, pokým konečne nie je pristavená motorová súprava do Leopoldova. V stanici Alekšince som o 19:31 hodín a po krátkom postupe asi desať minút nato pred bránou nášho domu.
Spokojnosť s podaným výkonom je na mieste, veď sme peši (a ešte k tomu po nie práve pohodlných podvaloch) prešli podľa cestovného poriadku presne 22 kilometrov. Zároveň môžem konštatovať, že spolu s Tomášom sa nám podarilo absolvovať celkom 53-kilometrový prechod po bezpochyby jednej z najzaujímavejších tratí západného Slovenska. Hoci jej stav (hlavne niektorých objektov) sa od ukončenia prevádzky 2.februára 2003 mierne zmenil k horšiemu, nie je zasa až taký odlišný od toho spred štyroch rokov.
Možno, že o nejaký čas si tento kúsok zopakujeme, hádam tak najmenej o desať rokov, pričom si to budeme môcť podľa fotografickej dokumentácie, aj podľa vlastných postupne už blednúcich spomienok patrične porovnať.
Počasie - zamračené až polooblačno, miestami veterno, bez dažďa, tep.asi 10-12°C Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
