Na turistike do Kozích chrbtov sme sa s Michalom dohodli včera na Kráľovej holi, odkiaľ má človek celé toho malé pohorie, tiahnuce sa medzi Liptovským Hrádkom a Popradom, ako na dlani. Ráno sa mi vďaka únave zo včerajšej túry vôbec nechce vstávať, s veľkým sebazaprením opúšťam posteľ a po ľahkých raňajkách vyrážam zo Železníkov na stanicu. Rovnako ako deň dozadu, i dnes využívame tradičný rýchlik R 602 Čingov smer Bratislava s pravidelným odchodom o 6:02 hodín. Väčšinu cesty som prespal, prebúdzam sa až tesne pred stanicou Poprad-Tatry, kde z vlaku vystupujeme o 7:21 hodín a pomalým krokom sa presúvame na autobusovú stanicu. Pár minút čakáme na linku z Popradu na Štrbské Pleso, ktorou sme sa, samozrejme bez zľavy, doviezli k Lučivnej. Zastávka sa nachádza na dosť blbom mieste, priamo vedľa staveniska nového úseku diaľnice D1, kde sa v hustej premávke presúvame na miestnu komunikáciu vedúcu od rázcestia do stredu obce.
Počasie je excelentné, obloha jasná bez mráčika, úplné bezvetrie. Nekvalitnou starou asfaltkou (kto ako, Michal radšej mokrou lúkou...) sa presúvame k železničnej zastávke Lučivná, kde niekoľko minút pauzujeme, dávame si čosi pod zub a pozorujeme prejazd MVTV-vlaku v smere na Štrbu. V Lučivnej (približne 8:45 hodín) pozorne sledujeme značenie, no i tak sme sa nevyhli menšiemu blúdeniu – namiesto okolo kopca sme vyústili na horný koniec zjazdovky, odkiaľ je mimochodom výborný výhľad na Tatry, a tu sa museli zorientovať podľa mapy. Lúkou schádzame do akejsi dolinky a popri vyschnutom vodnom toku sa presúvame k rekreačnému a lyžiarskemu stredisku Lopušná dolina. V tomto ročnom období je tu samozrejme mŕtvo, okrem lyžovania a v malej miere horskej cyklistiky tu veľmi nie je čo robiť. Z hľadiska pešej turistiky je v okolí viacero pútavejších cieľov než sú Kozie chrbty.
V Lopušnej si dávame krátku prestávku pri zatvorených bufetoch, nato pokračujeme v postupe po odbočujúcej zelenej trase dolinkou Kúty k hotelu Chemosvit, kúsok opodiaľ míňame usilovne pracujúcu partiu lesných robotníkov na zhromaždisku dreva až napokon prichádzame k Štefánikovej horárni (tu si kladiem otázku, či jej pomenovanie je odvodené od M.R.Štefánika alebo ide iba o náhodu...). Značenie nie je nič moc, lesné cesty sa vetvia a my sa iba podľa mapy vydávame doprava od horárne. Správnosť smeru si overujeme u jedného z lesníkov, ktorí tu za pomoci systému lán spúšťajú guľatinu zo strmého náprotivného svahu. Stúpanie je spočiatku mierne, lesná cesta sa ťahá úzkym údolím pozdĺž zurčiaceho potoka, tieň a vlhkosť láka ovady, ktoré na nás pri každom zastavení nemilosrdne útočia. Cesta postupne naberá na sklone, značky stále nikde, riadime sa iba mapou a inštinktom. Tu a tam mi nedalo sa nezastaviť, napriek svojej neveľkej rozlohe disponujú Kozie chrbty širokou škálou hornín – zaujal ma z potoka vyplavený blok melafýru (paleobazalt) či odkryv lavicovitých vápencov s vložkami tmavých bridlíc.
Z lesa nás cesta vyvádza do exponovaného terénu rozsiahleho rúbaniska, pokrývajúceho celé južné úpätie Kozieho kameňa (1255 m.n.m.), najvyššieho vrchu pohoria. Zdolávame najstrmší úsek, končiaci sedlom Tabličky (1000 m.n.m., 10:35 hodín), kde po hodnej chvíli vidíme zelenú medzi dvoma bielymi pruhmi. Zo sedla je obmedzený výhľad do údolia Hornádu, dá sa odtiaľ zbehnúť mimo značky do najzápadnejšej spišskej dediny Šuňavy, inak zelená trasa pokračuje klesaním na Vikartovce. Smerom k vrcholu kráčame po modrej, od sedla prudko stúpajúcej polomoviskom a vstupujúcej do riedkeho ihličnatého lesa. V týchto miestach tvoria podložie najmä pieskovce, hojne vystupujúce na povrch. Po niekoľkých minútach vytrvalého šľapania a potenia sa, prichádzame o 11:10 hodín ku kóte s označením „219“ domnievajúc sa, že sme na vrchole. Turistický hríbik chýba a výhľad kvôli porasti nie je takmer žiaden. Skladáme sa na kmeň zrúteného stromu a napriek dobiedzajúcim muchám sa snažíme vychutnať si obed. Po chvíli prichádzajú z južnej strany pohoria dvaja turisti, manželský pár z Košíc, pričom nás presviedčajú, že vrchol sa nachádza kúsok ďalej a nie je prístupný značkou. To ma trocha sklamalo. Od kóty odchádzajú ako prví nazad na sedlo Tabličky a do Svitu.
Našim ďalším plánom je pokračovať po modrej hrebeňom, zliezť do Spišskej Teplice a odtiaľ sa nejak domotať do Gánoviec. Po chvíľke chôdze však nastáva prekvapenie, keď sa napokon o 11:35 hodín predsa ocitáme na vrchole Kozieho kameňa vo výške 1255 m.n.m. (teda zhruba na úrovni tatranského Hrebienka), označeného neoficiálnym rázcestníkom so smermi na Poprad a Prahu (tie sú nám vcelku nanič, zvlášť ten druhý...). Dolu z Kozieho kameňa smerujú dva chodníky, z toho jeden zavalený vyschnutými stromami a obohnaný porastom, vlastne ani neviem, prečo by sme ho mali považovať za chodník. Púšťame sa teda schodnejšou pešinkou, avšak po chvíli zisťujeme, že na nej niet značky. Opúšťame les a širokou lesnou cestou, zrejme nedávno vyjazdenou lesníckou technikou, kráčame naprieč rúbaniskom.
Je jasné, že sa nachádzame mimo značenej trasy a na pôvodne zamýšľaný smer sa už nedostaneme, iba ak obtiažne. Chvíľu si vychutnávame nádherný výhľad na Tatry, Popradskú kotlinu i celú východnú časť Kozích chrbtov, označovanú ako Dúbrava. Lesná cesta klesá priamo dole svahom bez akejkoľvek serpentíny, takže je extrémne prudká, miestami má človek pocit, že keď sa neudrží na nohách, rýchlo sa skotúľa až niekde do Svitu. Strmý zostup je pre kolená poriadny záber. Hlboká ryha vymletá stekajúcou dažďovou vodou v strede cesty poskytuje niekoľko odkryvov, zastúpené sú pieskovce a červené ílovce. Po hodnej chvíli sa dostávame do doliny Tvrdá a napájame sa na poznateľnejšie upravenú lesnú cestu, vedúcu nazad k horárni Štefánikova, kam prichádzame o 12:45 hodín. Vyľudneným lyžiarskym strediskom sa vraciame do Veľkej Lopušnej a asfaltkou pokračujeme na Svit.
Mesto Svit leží takpovediac v úžine Štrbského potoka medzi neveľkými masívmi Baba a Bôrik, pod ktorým sa v súčasnosti pracuje na hĺbení diaľničného tunela. Počiatky histórie Svitu siahajú kdesi do 30.rokov, kedy v chotári neďalekých Batizoviec vystavali Baťovu fabriku, neskôr Slovenské viskózové závody (odtiaľ S-Vi-T). Od okraja mesta kráčame po pravom brehu potoka, ktorý sa zakrátko vlieva do rieky Poprad, cyklistickým chodníkom. Najbližším mostom vstupujeme do zástavby a v prvej krčme kofolou ovlažujeme vyprahnuté hrdlá. Medzičasom sa obloha zatiahla, vrcholky Tatier zmizli v mrakoch, zdvihol sa slabý vietor. V cieli sme päť minút pred pol treťou. K železničnej stanici prúdi dav ľudí, lístky sa tu napriek slabšej frekvencii osobnej dopravy stále predávajú, mierne meškajúci vlak Os 7813 (Ružomberok - Poprad) prichádza okolo pol tretej. Po asi 30-minútovom čakaní vyrážame z Popradu-Tatier rýchlikom R 605 Dargov (Bratislava - Čierna n.Tisou) s pravidelným odchodom o 14:51 hodín. Od stanice sa presúvame na Mlynskú, kde nastupuje na bus Michal, mne to ide až od Domu umenia. S dnešnou túrou som celkom spokojný, síce sa nepodarilo prejsť zamýšľanou trasou, najpodstatnejšie však je, že sme „dobyli“ vrchol Kozích chrbtov.
Počasie - jasno až polojasno, slnečno, bezveterno, neskôr zamračené, tep.asi 30°C Účastníci - Michal Dvořan, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
