Vydarená posledná túra v Nízkych Tatrách nás vyburcovala k ďalšej aktivite. Z Prahy sa na Slovensko vraciam po necelých dvoch týždňoch v utorok večer, v stredu sa zdržiavam v Nitre, najmä kvôli vybavovaniu nového pasu. Štvrtok, hoci už je prvým dňom Veľkej noci, je ešte oficiálne pracovným dňom, otec sa teda doma venuje práci a ja využívam skvostné počasie na malý cyklistický výjazd po sprašovej pahorkatine. Túru máme naplánovanú na piatok, za cieľ sme zvolili Malú Fatru a jej najvyšší vrch Veľký Kriváň. Opäť sa však do hôr vyberieme iba dvaja, Rudolf je zaneprázdnený stretávkou zo základnej školy a Viliam so spolužiakmi plánuje vlastnú „túru“ po Nitrianskej pahorkatine.
Alekšince opúšťame okolo siedmej, Viliama vezieme do Nitry, čo nám tam aj späť uberá pol hodiny drahocenného času. Trochu nezvyk oproti „zimným“ túram je, že už z domu sa vyráža do denného svetla. V tejto ročnej dobe by si už človek musel veľmi privstať, aby do krajiny vyrazil ešte pred svitaním. Na sever sa vezieme už od Leopoldova po diaľnici, až v Žiline schádzame na hradskú, ktorá nás v relatívne hustej premávke privádza do Terchovej, rozťahanej kopaničiarskej obce, ležiacej v údolí Varínky medzi Malou Fatrou a miernejšími Kysuckými Beskydami na severe. Táto asi najznámejšia kysucká obec je všeobecne známa najmä ako rodisko Juraja Jánošíka, zbojníka (v dnešnom jazyku zločinca) z prelomu 17. a 18.storočia, z ktorého si potom rôzne kultúrno-politické garnitúry (hurbanovci, ľudáci, komunisti) vybásnili národného hrdinu. Za všetko hovorí fakt, že človeku, ktorý lúpil a vraždil, postavili nad dedinou sochu v nadživotnej veľkosti. Ľudské nedostatky nahrádza v tomto kraji nádherná príroda, hoci v dnešnej dobe však už sprofanovaná turistickým ruchom, zahŕňajúcim ako pešiu turistiku, tak lyžovanie.
Z Terchovej sa stáčame na juh, do útrob kopcov, stúpajúc k lyžiarskemu stredisku vo Vrátnej. Hoci lyžovať sa už teraz v apríli niet na čom, predpokladáme, že sa v týchto končinách bude i tak motať dosť ľudí. Auto odstavujeme na spevnenej odstavnej ploche pri ceste na mieste zvanom Stará dolina (700 m.n.m.), odkiaľ po krátkych prípravách vyrážame o 9:30 hodín. Prekračujeme krištáľovo čistý potok a širokou lesnou cestou stúpame pomerne prudko nahor. V poslednej dobe sa tu zrejme ťažilo drevo, cesta je posiata drevenými štiepkami a kusmi kôry, okrem toho kúsok povyše prechádzame popod odlesnený svah, kde partia brigádnikov vysádza mladé stromčeky. Neďaleko si po prvotnom nápore dávame krátku pauzu, občerstvujeme sa chlebom a tyčinkou a dopĺňame tekutiny.
Povyše drobnej skalnej tiesňavy sa značená trasa z dna Doliny za Kraviarskym stáča a prudko vystupuje serpentínovitým chodníkom po jednom z jej bokov. Prudký výšľap, ktorý zdolávame miernou, no nepretržitou chôdzou, nás postupne vyvádza z lesa do pásma kosodreviny. Pomedzi holé, ešte stále neolistené koruny stromov sa začínajú črtať vrcholce pohoria. Dobre viditeľný je najmä Veľký Rozsutec na severnom okraji Malej Fatry, jej najpitoresknejší vrch, majúci na rozdiel od ostatných charakter skalnatého štítu. Výstup si krátime diskusiou o vývoji živej a neživej prírody. Z húštiny kosodreviny sa nakrátko vynárame na rázcestí na Sedle za Kraviarskym (1230 m.n.m.), kde si za desať jedenásť dávame pauzu na vydýchanie a dúšok čaju. Nato sa opäť strácame v kosodrevine, nechávajúc pod sebou Kraviarske a stretajúc prvých dvoch turistov, v opačnom smere zostupujúcich z hrebeňa. Chodník sa miestami dosť zužuje, jeho povrch pokrývajú fľaky topiaceho sa snehu, zmáčajúceho podložnú hlinu na blato.
Pásmo kosodreviny opúšťame tesne pod ďalším rázcestím, Chrapákmi (1417 m.n.m., 11:25 hodín). Na pár minút sa skladáme pod turistickým hríbikom. Vápence pod našimi nohami striedajú v týchto miestach nadrobno sa rozpadajúce ílovité bridlice. Ďalšie prudké stúpanie nás po približne polhodine privádza na sedlo Bublen (1510 m.n.m.), kde sa konečne ocitáme na hlavnom hrebeni Malej Fatry. Okrem výhľadu na sever, na kopcovitú krajinu Kysúc, ktoré sme mali možnosť obdivovať doposiaľ, sa nám otvára i výhľad na juh, do Turčianskej kotliny, obklopenej vrchmi oboch Fatier. Turistov výrazne pribúda, väčšina má namierené opačným smerom, na Malý Kriváň.
Chodník sa vinie úzkym chrbtom, z ktorého lúčnatý svah padá prudko dole do údolia Váhu, ďalej je zasa naširoko vyšľapaný a strmo stúpa na vrch Pekelník (1609 m.n.m.). Otec tu stretá nejakú svoju známu z práce, ktorá si zhodou okolností tiež vyrazila na turistiku. Z Pekelníka nasleduje presun na Hranu Veľkého Fatranského Kriváňa (1650 m.n.m.), odkiaľ sa po záverečnom stúpaní dostávame do cieľa dnešnej túry. Veľký Kriváň, s nadmorskou výškou bezmála 1709 metrov najvyšší vrch Malej Fatry, dobývame o 12:35 hodín. Spoločne sa nechávame sfotiť pri vrcholovej kóte, obkolesenej tuctami odpočívajúcich turistov rôzneho veku, a nato sa skladáme na skalke kúsok obďaleč. Počas ľahkého obeda z vlastných zásob obdivujeme výhľad na okolie, ktorý je v Malej Fatre v takomto žičlivom počasí skutočne vynikajúci. Belasou oblohou sa presúva niekoľko izolovaných oblakov, tu a tam tieniacich pred ostrou páľavou jarného slnka. Jedla, no najmä pitia, nám ubudlo, zrejme sa zastavíme v hornej stanici lanovky a niečo dokúpime.
Zostup z vrcholu na Hranu je rýchla záležitosť, ďalej na Snilovské sedlo (1524 m.n.m.) sa to však dosť vlečie, otec kráča pomaly v snahe šetriť si kolená, navyše je povrch chodníka blatistý a priľahlé trávnaté plochy presiaknuté vodou z topiacich sa reliktov snehovej pokrývky. Zostup spomaľuje aj vyhýbanie sa davom prúdiacim nahor. Na stanici lanovky poniže Snilovského sedla sa nachádza reštaurácia na spôsob „fastfoofu“ s terasou, čo využívame na dokúpenie pitia pre ďalší postup. O teplý obed v podobe kapustnice s chlebom sme sa podelili. Celkovo sa nezdržiavame dlho, prílišná frekventovanosť tohto miesta a množstvo „mastniakov“ motajúcich sa vôkol, nás núti vydať sa na ďalší postup. Inak ma celkom šokovalo, čo za ľudí tu vďaka lanovke „pestuje turistiku“.
Výstup od hornej stanice lanovky (1500 m.n.m.) na Chleb je síce relatívne krátky, no s plným žalúdkom hneď po obede sa aspoň mne nekráča úplne ideálne. Na Chlebe (1646 m.n.m.), po oboch Kriváňoch treťom najvyššom vrchu Malej Fatry, sa ocitáme krátko pred štvrť na tri. Počas krátkeho zastavenia sa kocháme rozhľadom do okolia – vďaka dobrej viditeľnosti možno obdivovať na západ sa ťahajúci hrebeň Malej Fatry či vŕšky na severnom okraji náprotivnej Veľkej Fatry (Šíp, Čebrať), v diaľke sa skvejú zasnežené štíty Západných Tatier a pred nimi neprehliadnuteľný Veľký Choč. Blízku dolnú Oravu máme ako na dlani.
Výhľady nás sprevádzajú i pri ďalšej ceste hrebeňom. Ľudí rapídne ubúda, po čase sa môžeme konečne cítiť „ako v prírode“. Nebo sa vcelku zatiahlo, izolované oblaky však z hľadiska zrážok nepredstavujú žiadne riziko. Po zostupe z Chlebu na Sedlo za Hromovým zdolávame krátke a prudké stúpanie na Hromové (1636 m.n.m.), tam sa na moment opäť kocháme výhľadmi a ďalej cez Sedlo v Stenách pokračujeme tiahlym výstupom na vrch Steny (1571 m.n.m.). Na lysom vrchole Stien sa skladáme ku krátkej pauze. Popíjame čaj a energiu dopĺňame tyčinkami. Zostup nás privádza na Poludňový grúň (1460 m.n.m., 15:35 hodín), ktorý viac než „grúň“ pripomína sedlo. Vrháme posledné výhľady na okolie, či už na juh, na masív Veľkého Kriváňa, ktorý sme dnes pokorili, alebo neďaleké, na severe ležiaci Stoh a Rozsutce. Oba sú rovnako vysoké, no svojimi tvarmi sa podstatne líšia.
Na Poludňovom grúni sa náš postup hrebeňom Malej Fatry končí, nasleduje zostup do Vrátnej. Svah klesajúci od rázcestia je nepríjemný už len samotným sklonom, na obtiažnosti zostupu ešte pridáva zlý terén – blatistý chodník a vodou presiaknuté, klzké trávnaté plochy. Robi kráča pomaly, ja svojim rýchlejším tempom, tu a tam naňho vyčkávam. Okrem nás zostupujú po žltej ešte dve ukecané ženské a starší pár, všetci nás postupne predčili a na svahu ostávame sami. Nižšie už terén nie je taký tragický, značená trasa klesá dole zjazdovkou, ktorá je v súčasnej dobe, prirodzene, mimo prevádzky. Uprostred zjazdovky si dávam krátku pauzu, zajedám si keks a čakám na rekreačným tempom zostupujúceho otca.
Spolu potom pauzujeme na dolnom konci zjazdovky, kde leží Chata pod Grúňon (970 m.n.m.). Nie však dlho, čas pokročil, ručičky hodiniek sa prehupli cez pol piatu. Kúsok pod chatou si v kope starého snehu čistíme zablatené vibramky, naposledy sa dívame na skalný vrchol Veľkého Rozsutca, a nato vstupujeme do lesa. Mierne klesajúci chodník nás po niečo vyše polhodine privádza do Vrátnej, k dolnej stanici lanovky (750 m.n.m.). Medzitým slnko vykukuje spomedzi mrakov a opäť praží, zďaleka však už nie s takou intenzitou ako počas obeda. Ľudí v priebehu zostupu stretáme pomenej, väčšie „davy“ sa objavujú až vo Vrátnej.
Od stanice lanovky klesáme už po asfaltovej ceste asi 500 metrov k rázcestiu Stará dolina, dnešnému východisku. Pritom míňame pomerne veľké prázdne parkovisko, ktoré sme ráno akosi nezaregistrovali. Túru končíme o 17:40 v Starej doline, chvíľu ešte trávime čistením topánok od zvyškov blata a prachu, umývame si ruky v studenej vode potoka, ja navyše ešte za cestou odoberám vzorku miestnych kriedových kalových vápencov. Za volant si na spiatočnú cestu sadám ja, v hustej premávke a v žiare zapadajúceho slnka sa vraciame do Žiliny, odkiaľ už po diaľnici trielime na juh. Na D1-ke je neobvyklý kľud, nič nás nezdržiava, domov prichádzame o trištvrte na osem. Hoci dnešná túra nebola nejak extra vyčerpávajúca, svoj cieľ splnila – prejsť sa hrebeňom Malej Fatry a dobyť jej najvyšší vrchol, teda Veľký Kriváň. Len dodám, že otcovi sa to podarilo, podľa vlastných slov, po prvý raz, ja som naň naposledy vystúpil pred piatimi rokmi počas školského výletu.
Počasie - jasno, postupne až polooblačno, mierne veterno, tep.max. 23°C Účastníci - Róbert Nádaskay, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
