Malá Fatra - 2.august 2011, ut.



Po niečo vyše týždni strávenom na východe Slovenska sa z Košíc vraciame domov v utorok, 26.júla. Zvyšok posledného júlového týždňa je v znamení „práce“, ja ešte dorábam nejaké detaily v bakalárskej práci, ktorú by som mal v prvej polovici augusta odovzdať, Rudolf sa chystá na prázdninovú archeologickú prax v Santovke. Noc z piatka na sobotu trávim na grilovačke na chate v Jelšovciach, organizovanej Tomášom Kazánom. Keďže som však namiesto zabávania sa upadol do ťažkej melanchólie, nevyspal sa, a nasledujúci deň kvôli únave nenapísal ani čiarku, nepovažujem účasť na tejto akcii za veľmi vydarený ťah. Jediné, čo neľutujem, sú tie tri plechovky Prazdroja, ten bol fakt výborný.
Pri poslednej túre s Mišom Laukom sme sa dohodli, že po mojom návrate z Košíc opäť niečo podnikneme. Po preflákanom poslednom víkende mesiaca júl je načim niekam vyraziť. Plánom je Malá Fatra, konkrétne jej najjužnejší cíp s vrchom Kľak, kam som naposledy zavítal s kolegom Radeckým na jar 2008. Počasie má byť obstojné a aj spojenie nám hrá do karát – v ideálnom prípade pocestujeme priamym autobusovým spojom tam aj späť.
Ranné vstávanie ešte za tmy je síce trochu nepríjemné, no aspoň ma vyslobodilo zo sledu dosť podivných snov. Z postele teda vyliezam krátko po štvrtej, po ľahkých raňajkách a posledných prípravách opúšťam náš dom na ešte spiacej Rybničnej ulici o trištvrte na päť. Krátko čakám na zastávke pri kostole, kam o piatej prichádza pomerne zaplnený bus z Lukáčoviec do Nitry. Michal dorazil mestskou dopravou s miernym predstihom, stretávame sa okolo pol šiestej. Diaľkový bus na trase Nitra – Žilina vyráža zo svojej východzej stanice o šiestej. Cesta je zdĺhavá, aj s prestávkou v Prievidzi trvá dve a pol hodiny. Stíhame si teda aj chvíľku pospať. Na Fačkovskom sedle vystupujeme o 8:34 hodín a po krátkej rekognoskácii okolia od rázcestníka pri salaši (792 m.n.m.) konečne vyrážame na pešiu časť dnešnej túry.
Okrem nás smeruje hore aj niekoľko ďalších odvážlivcov. Keďže už v úvode nasadzujeme pomerne rýchle tempo, prvých dvoch „diaľkarov“ predbiehame už vzápätí, ďalšieho potom nad rázcestím Staré cesty (835 m.n.m.), kde sa od červenej trasy Cesty hrdinov SNP odpája žltá, stúpajúca na malofatranský Kľak. Hoci sa na Fačkovskom sedle stretávajú okraje troch pohorí – na juhu Žiaru, na západe Strážovských vrchov a na severe Malej Fatry – z geologického hľadiska sa jedná o jeden celok, pásmo jadrových pohorí či tatrikum. Povyše Starých ciest vstupujeme do lesa a nato sa terén dosť zhoršuje. Blatný povrch úzkeho, prudko stúpajúceho chodníka, postup výrazne spomaľuje. Mišove nové, nerozchodené a tlačiace vibramky, si žiadajú prvú pauzu. Medzitým sa na nás doťahujú ostatní turisti. Ako som už spomenul, výšľap na Reváň je obtiažny, po rozbahnenom a klzkom povrchu chodníka sa nekráča najlepšie, tempo však máme aj napriek tomu pomerne svižné. Na Reváni (1205 m.n.m., 9:40 hodín) vystupujeme z lesa na lúky, kde sa nám naskytá aj aký-taký výhľad na juh. S botanickým nadšencom, hľadajúcim na lúke nejaké vzácne rastliny, sme prehodili slovko-dve a pokračovali v postupe.
Povyše Reváňa opäť vchádzame do lesa, chodník je však už kamenitejší, podstatne lepšie schodný, ani stúpanie už nie je také prudké. Do cieľa, teda na vrchol Kľaku (1352 m.n.m.), prichádzame o 10:20 hodín. Výhľad z najvyššieho bodu tejto túry, ktorý sme očakávali až takmer túžobne, znemožnili prevaľujúce sa masy oblačnosti. Zdvihol sa mierny vietor, vďaka čomu teplota podľa predpokladov na vrchole klesá pod 20°C. Počas desiaty kecáme s turistom z Nitrianskych Sučian, Pavlom, ktorý sa odhodlal prejsť časť hrebeňa Lúčanskej Fatry v priebehu troch dní. Po asi štvrťhodine strávenej na Kľaku pokračujeme aj s Pavlom v postupe po hrebeni. Značenie trás pokračujúcich z Kľaku na sever je trochu chaotické, napokon však zisťujeme, že červená, modrá a zelená sa ťahajú súbežne necelých 100 metrov pod vrchol, kde sa rozdeľujú.
Červenou, zdolávajúcou hrebeň Malej Fatry, štvrtého najvyššieho pohoria na Slovensku, postupujeme na sever. Chodník zostupujúci pásmom kosodreviny lemujú prudké zrázy a rôzne skalné útvary. Oblačnosť, ktorá nám bránila vo výhľade z vrcholu, sa už roztrhala, takže je výborne vidieť na pomerne široké okolie. Výhľad je na celú Rajeckú kotlinu, ležiacu bezprostredne pod nami, no i na vzdialenejšie Martinské hole, Strážov, Manín či Považskú Bystricu. Krátku pauzu si dávame na Ostrej skale (1220 m.n.m.), obďaleč definitívne vstupujeme do lesa a zahajujeme prudký zostup. Ten je miestami dosť náročný kvôli podmočenému a blatistému terénu. Zostup nás napokon tesne pred dvanástou privádza na lúčnaté, no lesom obklopené Vríčanské sedlo (950 m.n.m.). Tu si dávame približne štvrťhodinovú pauzu.
Na Vríčanskom sedle, ktoré je druhým sedlom tohto mena (ďalšie sa nachádza južne od Vrícka na okraji Žiaru), sa okrem rázcestníka hrebeňovej trasy nachádza drevený krucifix a ohnisko. V prípade potreby by sa tu dalo prespať. Po obedňajšom občerstvení, „rozlúčkovom“ dúšku pálenky a prianí šťastnej cesty sa s Pavlom rozchádzame. Kým kolega pokračuje v postupe hrebeňom a dnešný deň plánuje nocovať pod Hlinickou Kýčerou, my máme v úmysle našu jednodňovku zakončiť v Rajeckej Lesnej. Priamy busy do Nitry nám idú o pol tretej a pol piatej, ďalší spoj s prestupom v Prievidzi krátko pred treťou. So spojením je to teda obstojné.
Vríčanské sedlo opúšťame o 12:20 hodín, kúsok poniže míňame prameň a ďalej kráčame pozdĺž bystriny, ktorá z neho vyviera. Už zakrátko, za sútokom dvoch celkom vodnatých bystrín, sa ocitáme na rázcestí Solisko (660 m.n.m.), odkiaľ pokračujeme širokou lesnou cestou. Po štvrťhodine vstupujeme do chatovej osady Široká (585 m.n.m., 13:05 hodín). Z tohto miesta pokračujeme modrou trasou, kľukaticou sa rozložitou, východo-západne orientovanou Rajeckolesnianskou dolinou. Kúsok za Širokou míňame dosť „živé“ rekreačné zariadenie zvané Žiar. Tempo máme svižné, chôdza po asfaltke nám ide jedna radosť, zdanlivo bez problémov to zvláda aj Mišo, bojujúci s otlakmi. Napokon to vyzerá tak, že stíhame aj prvý možný bus. Mierne teda pridávame do tempa a v rýchlosti prechádzame rozťahanou Rajeckou Lesnou. Na koniec obce, k hlavnej ceste, kde sa nachádza autobusová zastávka, prichádzame päť minút po druhej. Nakoniec teda došlo na Mišove slová, že ešte na ten bus budeme čakať...
Čas do príchodu autobusu trávime nad jedlom. Obloha sa ideálne vyjasnila, predpovede, že bude polooblačno a možno aj spŕchne, sa teda nepotvrdzujú. Autobus prichádza do Rajeckej Lesnej, kde nastupujeme ako jediní, s malým meškaním. Už od Žiliny je však dosť zaplnený, takže čo sa týka sedenia, museli sme sa rozdeliť. V Nitre som si s Mišom iba v rýchlosti potriasol rukou a bežal na opačný koniec autobusovej stanice, odkiaľ mi prakticky hneď po príchode vyráža prímestský bus. Najbližšie sa nám na túru, kvôli povinnostiam jedného i druhého, podarí vyraziť až niekedy v septembri. Do Alekšiniec prichádzam po trištvrte na šesť, teda pomerne zavčas. S túrou som spokojný, ďalekú cestu na sever sa oplatilo merať.

Počasie - zrána oblačno, neskôr polooblačno až polojasno, slnečno, mierne veterno, tep.asi 28°C, na vrchole 18°C
Účastníci - Michal Lauko, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):


© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2011