Malá Fatra - 23.jún 2006

Malá Fatra - 23.jún 2006, pi.

Pôvodne sme mali ísť na dva dni na Kriváň vo Vysokých Tatrách, avšak tam bol ešte aj v júni prítomný sneh, takže túto akciu odložili na september. Ako náhradný program vymyslel profesor Matúš túru na Veľký Fatranský Kriváň, pričom by sme to stíhali za jeden deň. Za našu triedu sa opäť zúčastnili iba traja – Kazán, Robo a ja.
Bus vyráža od železničnej stanice v Nitre okolo 5:30 hodín – cez Prievidzu, Martin a Turany až do rekreačného strediska Trusalová. Vodič odstavil autobus na konci asfaltovej cesty v lese. Po posledných prípravách vyrážame na túru o približne 8:30 hodín. Po chvíli sa dostávame na žltú značku, míňame lesníka s džípom a o dvadsať minút nato sa ocitáme na čistinke. Je to rázcestie so zelenou – Zajacová. Odtiaľ už nejdem na čele, ale držím sa s kolegami z triedy pokope, viac-menej na chvoste.
Trasa vedie po lesnej ceste v Révaiovskej doline povyše bystrého horského potoka. V prvej zákrute máme pauzu – Kazán si dáva krátke nohavice a my sa čakaním naňho dosť vzďaľujeme hlavnej skupine. Stúpanie začína byť čoraz strmšie. Od prechodu z lesa do pásu výrubu sa chodník ťahá naúzko pomedzi čučoriedkové kríky. Otvára sa nám čiastočný výhľad na Turiec – vodnú nádrž Krpeľany na Váhu s obcami Rakovo a Turany. Postupne sme vystúpali až ku konštrukcii teraz už nepoužívaného vleku. Celá partia bola rozťahaná, pričom my sme sa nachádzali medzi poslednými, za nami už len profesori Košťál a Piroško. Kým sa pred nami konečne ukázal vrch Chleb (1645,6 m.n.m.), ktorého špic však bol v hmle, stihli sme predbehnúť zopár ľudí.
Spustilo sa mrholenie a takmer okamžite prešlo do dažďa. K turistickej Chate pod Chlebom (1415 m.n.m.) sme dorazili o 10:45 hodín, pri vchode nás privítal už z diaľky vítal do pol pása vyzlečený otužilec Matúš. Väčšinu osadenstva bufetu tvorili naši spoluturisti. Kúpil som kofolu a pohľadnice a presúvame sa k stolu v predsieni, kde na rozdiel od centrálnej miestnosti nie je až taká vrava. Na stenách viseli plagáty s turistickou a lyžiarskou tematikou. Najstarší, datovaný do roku 1940, bol písaný česky. Pokým dorazili ostatní, dali sme si pod zub Kazánove keksy.
Asi o polhodinu vyrážame na ďalšiu cestu. Nachádzame sa v pásme kosodreviny, navôkol len holé kopce. Chodník je pomerne široký, akurát že prehánka zmenila jeho prašný povrch na blato. Hrebeň Malej Fatry je v hmle, rovnako ako Snilovské sedlo (1524 m.n.m.), pod ktorým na severnej strane pohoria leží vrchná stanica sedačkovej lanovky, patriaca k lyžiarskemu komplexu Vrátna. Pokračujeme na západ stúpaním k rázcestiu Hrana Veľkého Kriváňa, odkiaľ je to k vrcholu len na skok. Na vrchole Veľkého Fatranského Kriváňa (1708,7 m.n.m.) sme o 12:25 hodín a dávame si krátku pauzu. Matúš vymyslel, že budeme postupovať na západ ďalej, na Malý Kriváň, kde si dáme dlhšiu prestávku. Na záver sa fotíme ako celá skupina a vyrážame.
Vraciame sa k Hrane a odtiaľ klesáme. Hmla sa z väčšej časti rozplynula, ale obloha je stále zamračená. Od Hrany Veľkého Fatranského Kriváňa kráčame pomerne strmým klesaním, s výhľadom na časť Vrátnej doliny s lyžiarskymi vlekmi, na menej výrazný vrch malofatranského hrebeňa – Pekelník (1609,3 m.n.m.) a ďalší zostup nás privádza na sedlo Bublen (1510 m.n.m.) o 13:10 hodín.
Vrchol pohoria sa opäť ponoril do hmly. Pozvoľna začíname stúpať k Malému Kriváňu, cez opar ho však nevidíme. Pri chodníku, úzkom vyšľapanom páse ťahajúcom sa na samom vrchu trávnatých svahov, míňame prameň a dopĺňame fľašky. Povedal by som, že natrafiť na zdroj vody na hrebeni je dosť neobvyklé. K hríbiku na Malom Fatranskom Kriváni (1670 m.n.m.) prichádzam medzi poslednými o 14:05 hodín. Ostatní spoluturisti už sedia dookola torza betónového obelisku a obedujú. Na byvakovacom mieste sa zložili profesori na čele s Matúšom, ktorý čosi rozoberal s okoloidúcimi „horskými vlkmi“. Keďže tu máme naplánovaný dlhší oddych, dal som si desiatu a nejakú tú čokotyčinku. Aj vďaka isostaru, ktorý som vylogal na Veľkom Kriváni, som mal plný žalúdok a z toho mi akosi pri zostupe zoslabli nohy. Charakteristická triaška z únavy sa zmocnila aj Kazána.

Zmenil sa charakter terénu z trávnatého na kosodrevinou porastený hrebeň, z ktorého navyše vytŕčalo množstvo skalných útvarov. Prvým z nich bol vrch Stratenec (1512,6 m.n.m.). Začalo piecť slnko, čo znamená, že pri neustálych prudkých zostupoch a stupákoch, vrátane sedla Vráta (1462 m.n.m., 15:20 hodín) sme sa potili jak svine. Konečne však máme slušný výhľad – na západ na vodné dielo Žilina aj s krajským mestom, nedostavanú zriaďovaciu stanicu Teplička a priestor budúceho závodu Kia Motors.
Celá skupina je rozdrobená na mnoho menších častí. Na poslednom vrchole malofatranského hrebeňa, Suchom (1486 m.n.m.), kam sme dorazili o 16:05 hodín, nasleduje najprudší, našťastie aj pomerne krátky zostup lúkou na Sedlo pod Suchým (1300 m.n.m.) a odtiaľ sa po zelenej dostávame do hustého ihličnatého lesa. Chodník je v týchto miestach širší, no miestami zatarasený zváľanými stromami. Hoci podľa smerovníka sme mali byť na chate o 45 minút, akosi sa to natiahlo a cesta sa nám zdala byť nekonečná. Pri prameni sme sa osviežili a doplnili zásoby vody; po vyústení na čistinu sa nakoniec o 17:20 hodín ocitáme pred Chatou na Kľačianskej Magure (1145 m.n.m.). Okrem našich sa tu motá kopa dôchodcov a všetci popíjajú rôzne nápoje osviežujúceho charakteru. Ani mne nadalo a zašiel som si kúpiť jednu vychladenú kofolu. Tesne pred odchodom si ešte s Kazánom pripíjam na úspešný výstup.
Od drevenej chaty s nápisom „Hore zdar“ sa kúsok ťaháme po okraji zjazdovky a znova vstupujeme do lesa. Spev nás vzápätí prešiel, keď sa vyostrilo klesanie. Poslednú pauzu si dávame pri odpočívadle v Repištskej doline. Strmý zostup touto dolinou, pričom chodník miestami pretínali zákruty lesnej cesty či potok, bol priam peklom pre kolená. Zároveň je povrch dosť nerovný, samý kameň. Keď konečne vyliezame na lúky a otvára sa nám pohľad na mesto Martin, mierne sme sa vychýlili od značenej trasy, avšak po poľnej ceste sa i tak dostali tam, kam sme mali namierené – do obce Turčianske Kľačany (395 m.n.m.).
Posledný úsek predstavoval prechod dedinou k turistickému hríbiku na parkovisku, kde čakal náš autobus. Ten už je plný, pretože Kazán, Robo a ja sme došli ako poslední o 19:30 hodín. Smer Prievidza a domov. Kazán vystúpil v rodných Výčapoch-Opatovciach a my k železničnej stanici v Nitre prichádzame až okolo desiatej večer. Keďže sa mi nechcelo trepať do Alekšiniec vlakom, prišla po mňa mama autom. Doma sme akurát mali návštevu z Česka – Tibiho, ktorý cez nás mieril do Košíc.

Počasie - zamračené, miestami hmlisto, neskôr čiastočne slnečno, bezveterno
Účastníci - jednotlivci (žiaci a profesori) z rôznych tried, za 2.A Tomáš Kazán, Róbert Hauser, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Fotodokumentácia (výber):

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2006