Po príjemne strávených a učením nie príliš skazených vianočných sviatkoch prichádza ďalší míľnik zimných prázdnin – Silvester a s ním koniec roka 2008. Posledné dni vládlo pekné slnečné počasie, čo ma podnietilo vybehnúť na túru. V pondelok som svoju šancu prepásol, keď som ráno zaspal, na utorok som si dohodol doučovanie z matematiky, čiže logicky to vychádza až na stredu. Čo sa silvestrovania týka – akosi nezáväzne som sa s kolegom Kazánom dohodol, že pôjdem k ním na chatu, no vnútorne som s týmto rozhodnutím nebol vysporiadaný. Neverím, že Silvester či Nový rok sú dni niečím extra výnimočné, nemám preto potrebu ich nejak zvlášť oslavovať. Okrem toho sa mi do toho pritrafila tá túra.
Ráno posledného dňa roka vstávam okolo šiestej, balím veci, varím čaj, raňajkujem. Pri odchode z domu sa lúčim iba s mamou, keďže ostatní sú na turistike v Tatrách. Svitá. Vlak z Nitry do Leopoldova (Os 5102) opúšťa Alekšince o 7:23 hodín, v súprave 810+011 vysedáva iba niekoľko ľudí. V Leopoldove po krátkom čakaní vo vykúrenej hale zmodernizovanej stanice prestupujem na osobný vlak č.3016 smer Bratislava, s pravidelným odchodom o 7:57 hodín. Trocha dlhší prestup ma čaká v Trnave, kam prichádzam krátko pred štvrť na osem. Do súpravy pristavenej na nástupišti 3 naskakujem ako prvý, potom vysvetľujem nejakým cezpoľným dievčinám cestu do Bolerázu, a napokon počúvam mp3-ky a vyčkávam na odjazd. Vlak Os 2604 opúšťa stanicu Trnava o 8:45 hodín, do Smoleníc prichádza po temer polhodinovej jazde.
Pešiu časť túry zahajujem o 9:13 hodín na železničnej stanici Smolenice, zjavne však nie som sám. Okrem početnej skupiny ľudí, ktorá sa vyvalila z vlaku, smeruje zo Smoleníc na Záruby aj množstvo „motorizovaných“ turistov. Trocha šok pre mňa. Zrýchľujem tempo a rozťahanú skupinu sa snažím predbehnúť, čo sa mi po koniec asfaltky, vedúcej k obaľovni štrku Cesty Nitra, aj darí. Do lesa vstupujem osamotený a z tempa nepoľavujem, zakrátko sa predo mnou objavujú ďalší ľudkovia. Počasie sa po predchádzajúcich slnečných dňoch podstatne zhoršilo, západné Slovensko sa ponorilo nízkej oblačnosti, Záruby zakrýva opar, fučí prudký vietor.
Prvým rázcestím je Pod Havraňou skalou (448 m.n.m., 9:45 hodín), kde sa žltá značka napája na červenú trasu Štefánikovej magistrály. „Premávka“ sa opäť zhusťuje, ľudí pribúda. Snažím sa postupovať čo najrýchlejšie, miestami však predbiehaniu bránia strmáky či menej prehľadné a klzké úseky na skaliskách. Havraniu skalu v tom zhone akosi míňam, prechádzam hrebeňom Zárub, cez Havranicu (717 m.n.m.). Vietor je čoraz nepríjemnejší, ošľaháva tvár a bodá do nej ihlicami inovati, ktorú obíja z korún zmrznutých stromov. Na rázcestí pod Zárubami (745 m.n.m.) stretávam ďalší prúd ľudí, smerujúci od Smoleníc po zelenej. Všetci turisti sa potom koncentrujú pod vrcholom na severnej strane, je ich tam najmenej 50, plus niekoľko odvážlivcov, ktorí tam cez noc bivakovali.
Samotný vrchol bičuje vietor, výhľad nie je takmer žiaden, okrem niekoľkých fotiek sa tam teda dlhšie nezdržiavam. Najvyšší vrch Malých Karpát, Záruby (767,4 m.n.m.), opúšťam o pol jedenástej s postupom po spomínanej zelenej trase. Schádzam strmým a miestami klzkým svahom, ktorým ešte stále prúdi nahor pomerne dosť turistov. Na sedle (625 m.n.m., 10:45 hodín) sa od ostatných odpájam smerujúc modrou pomedzi východo-západne pretiahnuté masívy Zárub a Veterlína, pričom pozvoľna klesám riedkym, srieňom dobiela zafarbeným bukovým lesom. Cestou stretávam minimum turistov. Ticho v lese narúša fučanie vetra pomedzi kmene a konáre stromov, preniká aj mojimi navlhnutými rukavice a mrazí prsty. Zakrátko prichádzam na rázcestie s horskou asfaltkou, kde sa na pár minút skladám k pauze. Kým listujem v mape, ruky mi odmrzli ešte viac, úplne dočervena, aj s rukavicami ich preto strkám do vreciek a snažím sa ich zahriať.
Modrú trasu smerujúcu ďalej na Červenú vodu a do záhorského Plaveckého Mikuláša opúšťam v snahe si postup mierne skrátiť – kráčam teda hore kopcom po asfaltke. Na konci tiahleho stúpania sa nakrátko vynáram z lesa a chvíľu pozorujem jasnú oblohu presvitajúcu spod belavého oparu. Ocitám sa v závetrí. Istý úsek kopíruje asfaltovú cestu značená trasa, čo podľa mapy nesedí – príčinou je nanovo oplotená obora, ktorá si zrejme vyžiadala odklon turistického chodníka. Cesta sa stáča popod masív Veterlínu (723 m.n.m.) a zanedlho ma privádza na križovatku, odkiaľ pokračujem „rovno“ na juhovýchod, smer nazad do Smoleníc.
Prevažne klesám, cesta sa ťahá dolinou a po hodnej chvíli sa zbieha s inou spevnenou cestou a žltou turistickou trasou smerujúcou od Čiernej skaly do rekreačného strediska Jahodník (295 m.n.m.). Naposledy som tieto miesta navštívil v júni 2006 počas školského výletu. Vtedy som tiež prvý raz vystúpil na Záruby. V miestnej krčme U Poľovníka si krátko pred trištvrte na jednu dávam poludňajšiu prestávku, čokoládou dopĺňam energiu, nahliadam do mapy a popíjam pollitrík pivka Bernard nevalnej chuti. Slečna pri pulte sa asi nevyzná vo výčapníckom desatore... :D Inak v pohostinstve, keďže sa nachádza mimo hlavných trás dnešných „silvestrovských“ turistov, posedáva iba zopár ľudí, prevažne mládež z osadenstva náprotivného kempingu.
V súlade s mojim rozhodnutím si túru mierne predĺžiť, pokračujem z Jahodníka miernym stúpaním po žltej a následne zelenej k jaskyni Driny. Jedná sa o puklinovú jaskyňu s úzkymi chodbami a vynikajúco zachovalou kvapľovou výzdobou, objavenú roku 1929 a sprístupnenú 30 rokov nato. V tomto smere sú Driny jedinou jaskyňou na západe Slovenska a jednou z najlákavejších atrakcií pohoria Malé Karpaty. Osobne som ju navštívil počas školskej exkurzie, myslím roku 1999, no snáď si to v dohľadnej dobe zopakujem. Okrem Speleobaru ma zaujala aj „úzkorozchodná železnička“ s až desivým sklonom stúpania, používaná zrejme na zvoz kamenia z jaskyne.
Zelená trasa ďalej stúpa nad jaskyňu až k akejsi menej atraktívnej vyhliadke, z ktorej však vzhľadom na hustú hmlu nevidieť nič než neďaleký les. Počas zostupu telefonujú otec s bratmi, že už sú pri Žiline, či nepotrebujem odvoz. Vlak však s najväčšou pravdepodobnosťou stíham. Schádzam na okraj Smoleníc a ulicou Zalázne sa dostávam k hlavnej ceste č.502 (Bratislava – Vrbové), smerujúcej do stredu obce. Na autobusovej zastávke postáva zopár turistov, po chvíli prichádza bus do Trnavy cez Horné Orešany. S výhľadom na Smolenický zámok kráčam na koniec obce, míňam vstupný areál fabriky Chemolak, kochám sa pohľadom na masív Zárub, ešte stále ponorený do hustej hmly, až napokon o 14:30 prichádzam k železničnej stanici Smolenice.
Čas do príchodu vlaku trávim v nevykúrenej čakárni konzumáciou zvyšných zásob a drobným rozhovorom s ostatnými turistami. Okrem mňa čakali na vlak ešte piati, no postupne ich pribúdalo. Ďalší (treba povedať, že tých bolo viac) okupovali staničnú krčmu. Osobák z Kútov (Os 2611) prichádza o 15:05 hodín, pantografová súprava sa plní turistami a sprievodca má čo robiť, aby postíhal vydať lístky. Do Trnavy prichádzam o pol štvrtej, do prestupu na nadväzný vlak mám asi 45 minút. Najskôr sa neúspešne pokúšam kúpiť si miestenku na pondelok (vraj treba mať u seba platný lístok, pche...), vysedávam vo vestibule a fotím lokomotívy.
Trnavu opúšťam krátko pred zotmením (16:19 hodín) zrýchleným vlakom Zr 1733 Nitran, smerujúcim z Bratislavy do Nitry. Nakoľko tento však v Alekšinciach nezastavuje, musím sa zviezť až do Zbehov obce. Na tunajšej zastávke je tma ako v rohu, ulice sú pred silvestrovským večerom vyľudnené, vonku mrzne a poťahuje vietor. Nečakám dlho, už o 17:03 hodín prichádza osobný vlak č.5114 smer Leopoldov, na palube s jediným cestujúcim. Aj ten však, rovnako ako ja, vystupuje o 17:25 hodín v Alekšinciach. I keď som nesplnil svoj dlhoročný plán s nočným výstupom na nejaký blízky vrch, aj silvestrovská „denná“ túra je istým zadosťučinením. Ešte posledné dni doma a ide sa späť do Prahy... čo už...
Počasie - zamračené, veterno, tep.asi -4 až -6°C Účastníci - Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
