Vianoce sú už za nami, s nimi aj väčšina prázdnin a ja mám na konte stále iba jednu túru. Oproti snehovej nádielke a mrazom, ktoré sprevádzali úvodné dni vianočných prázdnin, dnes panujú teploty nad nulou, príležitostné dažde a odmäk. Zimnú atmosféru možno zažiť akurát v Tatrách, kam sa v sobotu odobrali otec s bratmi, no určite nie na západe Slovenska. Voľba lokality padla na relatívne dostupné Malé Karpaty, čo sa týka konkrétnej trasy, moje myšlienky sa točia okolo doposiaľ „neznámeho“ Klokoča a už niekoľkokrát navštívených Zárub. Prvý menovaný vrch som si vzhľadom na neskorý čas zahájenia túry (krátko po deviatej v Smoleniciach) a skorému západu slnka, ktoré sa napriek nepatrnému predlžovaniu dní stále odoberá za horizont okolo štvrtej, nechal na letnú sezónu, môžem teda konštatovať, že mám pred sebou štvrtý výstup na najvyšší vrchol Malých Karpát – Záruby.
Prebúdzam sa okolo pol siedmej, veci už mám pobalené, dávam variť čaj a mama mi pripravuje chleby. Po rýchlych raňajkách a posledných prípravách vyrážam z domu krátko po siedmej, v podstate už za svetla kráčam ulicami Alekšiniec k železničnej stanici, kde ešte niekoľko minút vyčkávam na príchod vlaku. O 7:22 hodín prichádza nová súprava rady 813, takzvaná „bageta“(na tejto trati sa objavujú čoraz častejšie), vlaku Os 5102 z Nitry do Leopoldova, kde krátko po trištvrte na osem prestupujem na osobný vlak č.3016 smer Bratislava. Do Trnavy prichádzam tesne po ôsmej, takže do odchodu prípoja mám fúru času. V hale stanice, kde vysedávam, sa motá prekvapivo dosť ľudí, a to rôzneho charakteru od šviháckych lyžiarov a lyžiarok smerujúcich niekam do hôr až po bezdomovcov drankajúcich drobné od okoloidúcich. Okolo pol prichádza osobák z Břeclavi, ktorý sa ako vlak Os 2682 s pravidelným odchodom o 8:45 hodín vracia tým istým smerom. Jazda v prekúrenej súprave je priam neznesiteľná, preto som rád, že v mojom prípade netrvá nejak extra dlho. Konečnou stanicou sú pre mňa Smolenice, kde vystupujem o 9:11 hodín a vzápätí zahajujem túru.
Kým som sedel vo vlaku, zdalo sa, že sa obloha mierne vyjasňuje. Tento stav však trval iba pár chvíľ, v Smoleniciach sa opäť zamračilo a dokonca niekoľko minút celkom vytrvalo padal akýsi mrznúci dážď. Stanica Smolenice sa nachádza na okraji Trstína, obec, ktorej meno nesie, leží necelú polhodinu chôdze modrou trasou smerom na juhozápad. Vzduch zďaleka nie je taký chladný ako by sa zdalo, naviac pridávam do kroku a preto sa začínam celkom slušne potiť. Pri rázcestníku pri smolenickom družstve (232 m.n.m.) sa zbavujem jednej vrstvy a ďalej stúpam hore kopcom do zámockého parku. Smolenický zámok stojí na mieste staršieho hradu, vystavaný bol koncom 19.storočia rodinou Pálffyovcov, od roku 1945 však patrí štátu a využíva ho Akadémia vied ako kongresové centrum. Na rázcestí modrej a žltej sa o 9:50 hodín na moment skladám na lavičke, popíjam čaj a vyberám chlieb, ktorý konzumujem počas ďalšieho postupu.
Žltá trasa stúpa okrajom parku po staršej asfaltovej ceste, chvíľu ešte pozorujem siluetu Smolenického zámku a napokon sa vnáram do lesa. Zakrátko asfaltka schádza na lesnú cestu, ústiacu na neveľkú lúku priamo pod vrchom Čelo (716 m.n.m.) v južnej časti hrebeňa Zárub. Na okraji lúky sa nachádza rázcestie Vlčiareň (378 m.n.m.), povyše ktorého sa po krátkom výšľape bukovým lesom dostávam k súbehu so zelenou trasou od Jahodníka. Kúsok obďaleč sa z lesnej cesty stáčam do Čertovho žľabu, kaňonovitého zárezu vo východnom úpätí Čela, ktorého prechod mierne sťažuje pováľané kamenie a kusy stromov, ako aj klzký povrch chodníka. Na hornom konci žľabu sa krátko po pol jedenástej ocitám na rázcestí s modrou od Smoleníc (555 m.n.m.), kde si dávam minútku na vydýchanie, a keďže sa pri stúpaní čoraz viac potím, aj drobnú úpravu odevu. Povyše Čertovho žľabu kúsok stúpam na Sedlo Záruby (625 m.n.m.), kde stretávam prvého turistu a odkiaľ následne absolvujem prudký výšľap strmým zrázom na južnom svahu Zárub. Chodník je miestami zavalený zrejme iba nedávno vetrom skolenými stromami, v snahe tieto prekážky obísť preto na moment schádzam zo značenej trasy a opäť sa na ňu vraciam až na rázcestí s červenou. Na vrchol prichádzam o 11:10 hodín, skladám sa pri zememeračskej kóte, dávam si log čaju a popri tom sa pokúšam o vrcholovú fotku.
Záruby (745 m.n.m.) sú najvyšším vrchom Pezinských Karpát i celého pohoria Malé Karpaty, ich východo-západným smerom pretiahnutý masív tvoria prevažne triasové vápence a dolomity, hrebeň je zrejme tektonicky rozdelený na dve vetvy, pričom južnejšiu ohraničujú vrchy Čelo a Veterlín (723 m.n.m.). Výhľad je obmedzený, zo samotného vrcholu vidieť najmä spomínaný Veterlín, v diaľke badať neveľkú Lošonskú kotlinu a v podhorí Smolenice, z vyhliadky orientovanej na sever je výhľad na Bukovskú brázdu, Rozbehy, čiastočne Záhorskú nížinu s mestom Senica. Neprehliadnuteľný je biely Štefánikov pamätník na Bradle, kontrastujúci s tmavozelenou farbou okolitého lesa. Na obzore sa črtá hrebeň Bielych Karpát, splývajúci s rozťahanou oblačnosťou. Nad krásami tunajšej krajiny sa môžem rozplývať samozrejme len preto, že hustá oblačnosť, visiaca nad mojou hlavou ráno pri zahájení túry, sa počas postupu lesom roztrhala, z belasej oblohy zasvietilo slnko a pomerne čistý vzduch umožnil dohľad mnoho kilometrov navôkol. Na vrchole som sa zdržal krátko, pred sebou mám ešte väčšiu časť cesty, navyše sa hore blíži dosť hlasná skupina „turistov“, a s tými si náladu rozhodne kaziť nebudem.
Kúsok poniže vrcholu míňam ešte jednu dvojicu a ďalej kráčam sám. Opäť ticho, iba jemné šušťanie vetra a vŕzganie konárov vo vlniacich sa korunách stromov. Červená, inak Štefániková magistrála (hrebeňovka Malých Karpát) alebo tiež časť Cesty hrdinov SNP, klesá hrebeňom Zárub na západ. Množstvo rozorvaných vápencových skaliek, lemujúcich tento hrebeň, chodník obchádza niekoľkými prudšími, no krátkymi zostupmi, celkovo klesá pozvoľna. Počas klesania sledujem ako sa hrebeň zvažuje k hradu Ostrý kameň a ďalej až do rovinatej Bukovskej brázdy. Južne od Zárub sa týči Veterlín. Rad stromov na jeho pretiahnutom chrbte, zvýraznený presvitajúcimi lúčmi slnka, pripomína zástup vojakov pripravených vyraziť do boja.
Presne o trištvrte na dvanásť prichádzam k zrúcaninám hradu Ostrý kameň, a narozdiel od poslednej návštevy sa tentoraz púšťam hlbšie do jeho útrob. Pomedzi zrúcané múry som preliezol až na jeho najvyššie a zároveň najzápadnejšie miesto, zrejme bývalú vežu, odkiaľ je výborný výhľad na všetky svetové strany, najmä však na sever. Počiatky histórie hradu Ostrý kameň siahajú do 13.storočia, kedy ho vystavali ako strážnu pevnosť na niekdajšej obchodnej ceste, nazývanej Českou. Za niekoľko storočí patril do majetku uhorského kráľa i niekoľkých šľachtických rodín, tak ako mnohé hrady na Slovensku padol za obeť stavovským povstaniam (konkrétne povstaniu Františka Rákociho II.).
Z hradu zostupujem širokou lesnou cestou, v minulosti zrejme slúžiacou ako prístupová, na rázcestie Brezinky, kde zlomok sekundy uvažujem, či sa pustiť k vodnej nádrži Buková alebo do rovnomennej dediny. Dávam prednosť postupu do obce zelenou značkou, kúsok sa ťahajúcou súbežne s asfaltkou a následne zabočujúcou do lesa. Chodník sa ťahá na rozhraní lesa a poľa, miestami je však značenie nejasné, párkrát sa mi „podarilo“ stratiť značku. Stopa na niektorých miestach vedie okrajom poľa, kde z rozmrznutej pôdy topánkami zachytávam slušné kvantá blata, zmiešaného s lístím, ihličím a oschnutou trávou. Najhorší v tomto smere je úsek tesne pred dedinou, medzi lesom a cintorínom. Do Bukovej (321 m.n.m.) vstupujem o 12:55 hodín, nezdržiavam sa, len prechádzam ulicou poza kostol a od hlavnej cesty sa stáčam smerom k futbalovému ihrisku. Na okraji obce práve vyrastá niekoľko novostavieb rodinných domov, vyzerá to tam preto ako na stavenisku. Okolo miešačiek na betón, pomedzi kopy piesku a palety tehál sa opäť dostávam do lesa.
Pomaly stúpam hore kopcom, kúsok riedkym bukovým lesom, kúsok premočenou lúkou, ústim na asfaltku a na dohľad mám akúsi usadlosť. Podľa mapy sa nazýva Horné kopanice a tvorí ju iba zopár objektov, prevažne víkendových chalúp. Pri jednej z nich sa skladám na kope dreva pod nízkou slivkou, preväzujem šnúrky na vibramkách, ktoré majú dnes mimochodom slovenskú premiéru, z termosky popíjam ešte teplý čaj a v neposlednom rade nazerám do mapy. Pokračujem po zelenej, ktorá za osadou prechádza sedielkom medzi lúčnatým vrchom Tŕstie (460 m.n.m.) a rozľahlejším a zalesneným Javorovým vrchom (480 m.n.m.). Klesám poľnou cestou, viete si predstaviť, že vďaka odmäku poriadne zablatenou, ktorá ma po chvíli chôdze krátko po pol druhej privádza do ďalšej, ešte útlejšej osady, Mikušických kopaníc. Hrdzavejúci turistický hríbik označuje ostrú zmenu smeru na sever. Kúsok stúpam nad kopanice širokou lesnou cestou, otvára sa mi výhľad na už celkom neďaleké Rozbehy s charakteristickou dominantou, niekoľkými turbínami veternej elektrárne, opodiaľ schádzam do údolia, kde prekračujem rozvodnenú bystrinu a stúpam. Pozdĺž úzkej asfaltovej cesty míňam niekoľko erodujúcich skalných odkryvov, tvorených zrejme terciérnymi zlepencami a pieskovcami.
Rozbehy (420 m.n.m., 14:00 hodín) sú malou dedinou v podhradí hradu Korlátka, v súčasnosti patria pod obec Cerová. Zase sa mierne zamračilo, odkladám preto slnečné okuliare a po krátkom zízaní na turistický hríbik pokračujem v postupe. Schádzam dole dedinou až k poľnohospodárskemu družstvu, kde ma kúsok prenasledujú dve zvedavé psiská-miešanci. Okrem toho ma minútku či dve zdržal miestny dedo, vracajúci sa z prechádzky a cítiaci potrebu s niekým prehodiť reč. Na rázcestí Lipový vrch (390 m.n.m.) ešte posledný raz uvažujem a kalkulujem, či sa predsa len viac neoplatí ísť do Jablonice – odrádza ma však fakt, že na klesaní poľom bude zrejme riadne blato, a tiež skutočnosť, že onú trasu som už kedysi absolvoval. Aj naďalej sa teda držím zelenej. Hodnú chvíľu kráčam po asfaltke, nohy už mám trocha stuhnuté a tvrdý povrch im na pohode rozhodne nepridáva. Ako by to nestačilo, čaká ma ešte jedna blatná pasáž, na konci ktorej sa o trištvrte na tri ocitám pri domove dôchodcov Bojková (238 m.n.m.). Na zariadenie tohto druhu je to ozaj zvláštne miesto...
Niekoľko desiatok metrov od Bojkovej čistina opäť prechádza do lesa, napájam sa na spevnenú lesnú cestu a po dlhšom čase si dávam krátku pauzu. Letmo očisťujem topánky od najhrubšej špiny, dávam si tyčinku a zapíjam ju posledným pohárom čaju. Pomedzi opadané koruny stromov sledujem polooblačné nebo a mraky, sfarbené zapadajúcim slnkom do oranžova. Pomaly, ale isto sa začína stmievať, ubúdať svetla. Pod krížom (348 m.n.m.) je posledné rázcestie, spoza stromov už vidieť mohutné údolie Raková, nanešťastie značka sa akosi stráca. Z mapy som toho veľa nevyhútal, preto sa púšťam len podľa inštinktu jednou z ciest. Klesanie ma síce privádza do spomínaného údolia, oddeľujúceho pezinskú a brezovskú oblasť Malých Karpát, ústim však inde, než by som podľa mapy mal. Z lesa vyliezam pri vyrabovanom stavadle I. výhybne Buková, odkiaľ sa následne peši presúvam pozdĺž trate č.116 na železničnú zastávku. Nezdá sa, ale na opačný koniec koľajiska, kde sa nachádza jednoduché nástupište, je to slušný kus. V minulosti zastávka stála na úplne inom mieste, na opačnom konci doliny pri južnom ústí železničného tunela. Preložili ju v 70.rokoch počas elektrifikácie trate.
Túru končím pri na zastávke Buková o pol štvrtej. Napriek menším obavám teda pohodlne stíham aj najskoršie z uvažovaných vlakových spojení. Čas do príchodu vlaku som využil na dôkladné očistenie topánok, no keďže sa napokon pritrafilo 20-minútové meškanie (údajne pre závadu na vozni), počas ktorého som tŕpol, či nebudem musieť na tomto odľahlom mieste čakať ďalšiu hodinu alebo či sa vôbec nejakého vlaku dočkám, zajedám si jeden z desiatových chlebov, ktoré mi ešte ostali. Medzičasom sa už aj západ zahalil do tmy. Osobák č.2613 (Břeclav – Trnava) napokon prichádza okolo 16:10 hodín, pričom v Trnave spôsobuje meškanie rýchlika R 611 „Thermalpark Bešeňová“. Rýchlym, behom zvládnutým prestupom stíham teda aj tento komicky pomenovaný vlak, z ktorého tesne po piatej prestupujem v Leopoldove na „bagetu“ osobného vlaku č.5115. Do Alekšiniec prichádzam o 17:25 hodín, domov sa presúvam peši tradične po Kostolnej.
Počasie - ráno zamračené, postupne vyjasnenie, polojasno až polooblačno, miestami veterno, tepl.asi -2 až 2°C Účastníci - Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
