Malé Karpaty - 3.február 2007, so.



Tak sa nám teda konečne podarilo vymotať na tie Malé Karpaty, konkrétne na Záruby, ktoré sme už dvakrát z rôznych dôvodov museli v lete odriecť.
Do Smoleníc, teda východiska dnešnej túry, nás čaká dosť netradičná cesta. Ráno ma mama doviezla do Nitry, kde o 7:00 hodín spolu s Tomášom nastupujeme na autobus nitrianskej SAD-ky smerom na Trnavu, avšak cez Lehotu, Veľké Zálužie, Patu, Šoporňu, Sereď a Vlčkovce. Týmto lokálnym busom prichádzame do Trnavy o 8:25 hodín a pomaly sa presúvame od autobusovej stanice na železničnú. Kupujeme lístky na vlak a na druhom nástupišti nasadáme do pristavenej súpravy na Kúty, tvorenej laminátkou s dvoma vozňami. Hoci osobný vlak č.2604 mal pravidelný odchod o 8:41 hodín, v konečnom dôsledku meškal asi 5-10 minút.
Po odchode osobáku zo stanice Smolenice ďalej po trati č.116, vyrážame na túru o 9:15 hodín. Ako prvé križujeme priecestie železnice s autocestou č.502 (Bratislava – Vrbové) a ešte pred areálom fabriky Chemolak sa stáčame na rozbitú asfaltku vedúcu hore kopcom po okraji rozoraného poľa až kdesi pod les, kde sa nachádza kameňolom Cesty Nitra. Za oceľovou konštrukciou prijímača mobilného telefónneho signálu po prvý raz vchádzame do lesa, zo širokej cesty na turistický chodník a naberáme stúpanie.
Po krátkom úseku chôdze pomedzi stromy nás pomerne vyšľapaná cestička o 10:00 hodín privádza k prvému rázcestiu, a to Pod Havraňou skalou (448 m.n.m.), kde som sa rozhodol zložiť a dať si raňajky. Tu sa teda napájame na červeno značenú Štefánikovu magistrálu vedúcu od vrchu Veľká Javorina v Bielych Karpatoch na Devín a tvoriacu záverečnú etapu oveľa dlhšej Cesty hrdinov SNP. Za týmto rázcestím sa počas ďalšieho stúpania začína objavovať prvý sneh a kým sme sa o pol jedenástej dostali na skalné bralo Havranej skaly, tvoril už súvislú pokrývku – hoci nie práve najhlbšiu, ale na vytvorenie dojmu skutočnej zimy mi to stačilo. Obloha nie je až taká čistá, no nejaký ten výhľad máme – na obec Smolenice aj s ich široko-ďaleko známym pálffyovským zámkom, hladinu vodnej nádrže Boleráz, na západe Lošonskú kotlinu a v diaľke sa črtá aj krajské mesto Trnava. Kým na juhu je pomerne jasno, slnko svieti, od severu spoza Malých Karpát sa približuje dosť nebezpečne vyzerajúca čierňava.
Zakrátko opúšťame vyhliadkový bod Havranej skaly (554 m.n.m.) a pokračujeme hrebeňom Zárub na západ. S orientáciou nie je problém, značenie je takmer bezvadné, ani prešľapávať nemusíme – snehová vrstva nie je až taká hlboká a naviac badať stopu nejakých predchádzajúcich turistov. Miestami preliezame cez drobné skaly, pováľané konáre listnatých stromov a neškodné malé záveje. Stúpanie prestáva byť také dramatické, hrebeňom sa ťaháme viac-menej po rovine, míňame kótu Havranica (717,1 m.n.m.) a nasleduje rázcestie so zelenou.
Ide o tú zelenú trasu, prudko vystupujúcu od Smolenického krasu cez Čertov žľab, ktorou sme sa na vrchol driapali ešte v júni minulého roku v rámci školského koncoročného výletu. Práve vtedy som sa pre túto oblasť nadchol aj ako peší turista (z cyklistiky som už malokarpatský región mal tak trochu pobehaný). Od rázcestia je primárny cieľ našej túry už iba na skok, o 11:20 hodín od severu prichádzame na najvyšší kopec Smolenickej vrchoviny i celých Malých Karpát, najvyšší bod trnavského kraja, bielou čiapkou obalené Záruby (767,4 m.n.m.).
Veci sme si zložili pri geodetickom bode pod slovenským dreveným dvojkrížom, zapísali sa do vrcholovej knihy (dnes sme boli prvými, ale z predošlých dní tu bolo dosť záznamov) a spravili nejaké tie fotky. Keďže tu dul pomerne ostrý a chladný vietor, presunuli sme sa tesne pod vrchol do závetria, kde študujeme mapu a uvažujeme o ďalšej ceste. Mohli sme absolvovať zostup dole Čertovým žľabom, no ten je podľa mňa príliš prudký a aj z hľadiska možného ďalšieho pokračovania sa ako najlogickejšia javila trasa po červenej smerom na západ, do Bukovej.
Keď už sme teda pokorili vrchol, zostupujeme po hrebeni Zárub Štefánikovou magistrálou, pričom po chvíli opúšťame zasnežený les a prechádzame na úzku cestičku strmým, prevažne skalnatým svahom. Dobre je odtiaľ viditeľný zalesnený Veterlín (723 m.n.m.), ktorého masívny skalnatý hrebeň sa tiahne v smere východ-západ skoro rovnobežne s tým našim, a rovnako i ruiny hradu Ostrý kameň priamo pred nami.
Okolo turistického hríbika pri jednej z niekdajších bášt, schádzame o 12:10 hodín na hlavné nádvorie. Nechýba tu tabuľa s popisom histórie hradu, kniha návštev a odpadkové koše, eliminujúce znečisťovanie tohto frekventovane navštevovaného miesta zbytočnými odpadkami. Kiež by to aj inde bývalo takto upravené. Súbor zrúcaných múrov okolo nás za oných čias tvoril hrad Ostrý kameň (Éleskő), strážnu pevnosť z 13.storočia, slúžiacu na historickej obchodnej Českej ceste, najskôr ako majetok kráľovský, neskôr rozmanitých šľachtických rodín. Modernizovaný a rozšírený bol v období protitureckých vojen, avšak za povstania Františka Rákocziho II. ho ťažko poškodili a schátral.
Od hlavného portálu zbiehame z najzápadnejšieho bodu hrebeňa Zárubov po širokej lesnej ceste a počas zostupu serpentínami turistického chodníka sa nám otvára pohľad na údolie Bukovej aj s vodnou nádržou. Z lesa ústime priamo na horskú asfaltovú cestu smer Plavecký Mikuláš na rázcestí Brezinky, kde definitívne opúšťame masív Záruby. Medzou oddeľujúcou dve polia v doline sa premiestňujeme k vodnej nádrži Buková, vybudovanej prehradením potoka Hrudky najmä na rekreačné účely a športový rybolov. Čo sedí, minuli sme chátrajúci kemping a na opačnej strane aj zopár rybárov, no nejaký dramatický nával tu teda nebol. Väčšinu tamojšieho osadenstva tvoria súkromní chatári a pozemkami povyše jazera. K miestnemu rázcestiu sme dorazili o 13:00 hodín, práve keď začalo mierne popŕchať. Tomáš pri diskusii o ďalšom postupe preferoval postup na Bukovú (prípadne ďalej na výhybňu Buková), preto keď sa na moje naliehanie nakoniec dávame severným smerom po modrej, netváril sa veľmi spokojne.
Prešli sme zákrutou asfaltovej cesty a hneď za chatovou osadou sa ocitli na hranici okresu Senica. Za poslednými schátranými chatkami križujeme lúku, vnárame sa do lesa, kde postupujeme uzučkým chodníkom v húštine hore kopcom. Po jednej strane hrebeňa, ktorým stúpame, sa nachádza Záhorská nížina s obcou Prievaly, po opačnej zasa údolie Bukovej s nivou potoka Hrudky a nezmyselne sa kľukatiaca autocesta. Kolega za mnou nejak zaostáva, preto na vrchole hrebienka, vrchu Hrubý kamenec (404 m.n.m.), velím na čistine pod telekomunikačným vysielačom oddych, pričom som dorazil svoje zásoby jedla a koláčom ponúkol aj Tomáša, ktorý už bol úplne bez proviantu.
Modrá značka kopíruje trasu takzvanej Českej cesty – jedná sa o historické obchodné spojenie Uhorska s českými krajinami, známe aj pod latinským názvom „Via Bohemica“, Malé Karpaty prekonávajúce práve priesmykmi Bukovej. Z nášho obedného štandu klesáme prudko dole do dolinky akéhosi bezmenného potoka, kde ďalej kráčame po jeho ľavej strane lesnou cestou. Božské ticho prerušené len zurčaním vodného toku vo mne vzbudzuje dojem, ako keby sme boli hlboko v divočine, mimo civilizácie, i keď vcelku neďaleko našej súčasnej polohy sú až tri ľudské sídla. Samotný povrch cesty začína byť problémom – stáva sa rozbahneným, mokrým a zablateným, takže ju musíme všemožne obchádzať.
Čoraz viacej sa stáčame na sever a stúpame, keď zrazu z lesa ústime na lúky. Minuli sme aj prvých turistov, no tí šli do Bukovej rovno cez pasienky nejakou skratkou. Nie dlho nato už máme vo vizuálnom dosahu štvoricu vrtulí veterného parku v Cerovej. Krížom cez otvorený priestor lúk sa k nim pozvoľna približujeme, až nás modrá značka o 14:55 hodín po okraji borovicového lesíka privádza k rázcestiu nad osadou Rozbehy.
Vzhľadom na to, že ďalší z hradov na dnešnej trase, Korlátka, je podľa smerovníka len desať minút cesty, rozhodol som sa k nemu (doslova) zabehnúť, sfotografovať ho a aj sa „mrknúť“ na chatu KST (asi používaná len v lete). Spomínaný zrúcaný hrad slúžil od 13.storočia ako strážna pevnosť na Českej ceste, neskôr ako väzenie na panstve, od 16.storočia však pustol. Radecký nemal záujem o menší výlet do histórie, radšej ma počkal v strede dediny. Mali sme v pláne sa zastaviť v miestnej krčme, no prekvapivo bolo zatvorené.
Schádzame teda dole obcou, kde sme sa rozhodli pokračovať po značkovanej trase. Akurát začal výdatne padať mrznúci dážď so snehom a zdvihol sa aj silnejší závan, no len na moment. Od rázcestia Lipový vrch (390 m.n.m., 15:30 hodín), vetvenia zelenej a žltej trasy, pokračujeme zostupom po koňmi vybehanej ceste, až napokon po prechode posledným zalesneným úsekom túry ústime opäť na lúku s veľmi pekným výhľadom na koniec Záhorskej nížiny s veľkou dedinou Jablonica. Ostávalo nám už iba zbehnúť do tejto strediskovej obce, avšak poľná cesta bola v závere zostupu taká rozjazdená a zblatená, že sa azda viacej oplatilo ísť rovno cez roľu. Dole pri majeri Dúbrava, kde križujeme nechráneným priecestím železničnú trať č.116, pucujeme vibramky v mláke a tráve, no všetku tú špinu sa nám i tak nepodarilo zmyť. Medzi ľudí tým pádom prichádzame zašpinení jak prasce (avšak po turistike sa to odpúšťa). Od hríbika Dúbrava, ležiaceho na križovatke našej spevnenej cesty s autocestou č.501 (Zohor – Brezová pod Bradlom), to je do konečného cieľa našej túry už iba 15 minút. Do niekdajšieho jarmočného strediska, do niečo vyše dvojtisícovej obce Jablonica, vstupujeme od západu, napájame sa na hlavnú cestu z Trnavy do Čiech a krížom cez lokálnu železničnú trať č.117 (na Brezovú pod Bradlom) smerujeme rovno k penziónu Záhoran. Tu zakončujeme dnešnú turistiku presne o 16:35 hodín zasadnutím za stôl a objednaním rýchlej večere – párkov a miestnej variácie kofoly.
Prostredie v reštaurácii, alebo skôr bufete, je dosť nevábne – 30 rokov staré vybavenie pamätajúce ešte časy hlbokej totality, nie práve najprívetivejšia servírka, sliepňajúca neónka, ktorá možno schová fľaky na stole a prepálené čalúnenie stoličiek, no určite nie značne naliateho štamgasta, pokúšajúceho sa o konverzáciu všemožnými opileckými „múdrosťami“. Doslova rátame sekundy, lebo ak by sme nestihli najbližší vlakový spoj na Trnavu, vznikol by problém. Párky však máme rýchle zjedené, hneď po zaplatení účtu pokračujeme k stanici.
Vonku sa medzitým už začalo zotmievať. K uzlovej stanici tratí č.116 a 117 prichádzame o 17:03 hodín, keď tu už na vlak vyčkáva niekoľko ľudí. Väčšina z nich ale nasadá na ten skorší, smerujúci od Trnavy do Kútov, ktorý sa tu križuje s našou pantografovou súpravou osobného vlaku č.2613 (odchod o 17:07 hodín).
Pri opustení stanice je vonku už viac-menej tma. Chvíľu cestu vlaku sledujem – esíčko cez Cerovú-Lieskové, tunel popod Malé Karpaty, výhybňa Buková, ďalej však odpočívam. Presne v našom vozni sedeli dvaja sprievodcovia, no lístok sa neobťažovali vydať – bez platenia 36 kilometrov. Tesne pred šiestou sme v Trnave. Volám otcovi, či už dopozerali film v kine, no vypnutý mobil je signálom, že nie. Kupujeme teda cestovné lístky a nastupujeme na prepchatý rýchlik R 703 Turiec z Bratislavy do Martina, ťahaný (zatiaľ) origoš modro-bielo-sivou 350-kovou gorilkou.
O 18:26 hodín končíme v uzlovej stanici Leopoldov, kde v rýchlosti prestupujeme na motorový osobný vlak č.5117 do Nitry, s pravidelným odchodom o 18:33 hodín. Po bezmála polhodinovej jazde traťou č.141 končím vo svojej domovskej stanici niečo pred siedmou. Tomáš však má do mesta pod Zoborom ešte tú polcestu pred sebou.
Musím povedať, že hoci sme po dobu vyše dvoch týždňov turisticky „abstinovali“, dnešný výlet ten čas nečinnosti dokonale vykompenzoval. Z hľadiska terénnej členitosti, prírodných krás i fyzickej náročnosti myslím, že sme trasu vybrali adekvátne. Len ten moment s brodením sa cez blato (ako na západnej fronte) v samom závere ma trocha mrzí. Inak, na najbližšiu návštevu Malých Karpát (táto rozhodne nebola posledná) sa už teraz teším.

Počasie - oblačno až zamračené, veterno, miestami prehánky - mrznúci dážď, tep.asi 0 až -4°C
Účastníci - Tomáš Radecký, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

MAPA - trasa turistiky

Fotodokumentácia (výber):


© Text: Roland Nádaskay, Foto: Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2007