Stráviť týždeň doma (vzhľadom na okolnosti až výnimočne dlhú dobu) a nevyraziť pritom na turistiku, by som si nevedel odpustiť. Keďže po príchode domov sa aj na juhu ešte držal sneh, zameral som sa zo začiatku na bežkovanie – ako sa ukázalo, dobre som urobil, pretože uplynulé dva dni (streda, štvrtok) vystúpili teploty tak vysoko nad nulu, že aj ostatok snehovej pokrývky sa skvapalnil, vsiakol do pôdy, vyparil. Nakoľko som predpokladal, že táto tendencia sa netýka len bezprostredného okolia Nitry, ale celého západného Slovenska, vrátane tunajších „hôr“, v piatok plánujem v Malých Karpatoch už iba pešiu turistiku. Bohužiaľ, do karát mi nezahralo počasie, ktoré sa v porovnaní so zbytkom týždňa malo o dosť zhoršiť...
Najlepšie spojenie do Malých Karpát (a to je to, prečo tam chodím tak rád :D) mám ráno v podobe otcovej každodennej jazdy do práce. Predtým však ešte musíme vyložiť Rudolfa okolo štvrť na osem v Trnave, kde ho čaká škola. Našťastie už iba posledný polrok. Počas jazdy diaľnicou počúvame rádio – Slovenský rozhlas práve vysiela reportáž z Pezinskej baby, kde údajne „vládne pravá zimná nálada“, vlek si „odrába“ zrejme posledný zimný víkend a bežkári vyrážajú do lesa. Trochu ma to zamrzelo, no Baba je Baba a ja idem na Svätý Jur – ktovie, ako to so snehovou pokrývkou bude vyzerať tam.
Túru zahajujem päť minút po ôsmej pri katolíckom kostole na hornom konci Pezinskej ulice v spomínanom Svätom Jure, otec sa vracia na hlavnú a pokračuje do neďalekej Bratislavy. Nad vyľudnenými ulicami mesta visí nízka oblačnosť, vzduch je vlhký a ťažký, no zároveň chladný a osviežujúci. Kráčam hore hlavnou ulicou do čoraz viac sa zužujúceho údolia, skrývajúceho miestnu časť Neštich. Rodinné domy natlačené jeden na druhom medzi vystupujúcimi kopcami Pezinských Karpát a úzke, mierne neupraveným dojmom pôsobiace uličky, dominujú týmto končinám mesta. Na samom okraji Svätého Jura krátko pauzujem pri hoteli Eva, zbavujem sa zbytočných vrstiev oblečenia (subjektívne je pomerne teplo, zvlášť pri stúpaní) a po modrej značke pokračujem do lesa. Asfaltka je pokrytá súvislou vrstvou mokrého snehu, takže tie bežky by napokon neboli až tak márne. Hmla je čoraz hustejšia, tvrdenie, že vidieť len na pár metrov pred seba, nie je až tak ďaleko od pravdy. Lesná cesta, hojne posiata ľudskými, bežkárskymi i automobilovými stopami, ma zakrátko privádza na čistinu, rázcestie Hradisko (325 m.n.m., 8:40 hodín). Napriek snahe však žiadne hradisko nenachádzam.
Opúšťam asfaltku a v stúpaní pokračujem kľukatou lesnou cestou riedkym bukovým lesom, tu a tam si dávam pauzičku na vydýchanie, inak pomerne rezkým tempom postupujem až na Šenkárku. Na tomto mieste sa nachádza odpočívadlo, ktoré si pamätám z jednej z prvých malokarpatských túr pred troma rokmi. Kúsok postupujem mierne zľadovatelou asfaltkou, po chvíli sa však značená trasa stáča na do lesa, respektíve sa ťahá rozhraním lesa a rúbaniska, pričom je zaviata hrubou vrstvou snehu, siahajúceho nad členky (tu by možno padli vhod návleky). Týmto snehom sa musím prebrodiť, čím sa moje tempo podstatne spomaľuje. Prichádzam k prvému významnejšiemu opornému bodu, rázcestiu modrej a červenej Salaš (490 m.n.m., 9:35 hodín), teda na hrebeň pohoria. Nezdržiavam sa, dávam si čosi pod zub a vyrážam sa na ďalšiu cestu.
Belavou hmlou nasiaknutým lesom schádzam do neveľkého údolia a už onedlho sa ocitám pri ďalšom hríbiku, Pod Horvátkou (430 m.n.m.). Opäť kráčam asfaltkou, do snehu, ktorý ju pokrýva, je i tu vtlačená stopa po bežkách a prejazde motorových vozidiel. Sledujúc značku sa od cesty nakrátko odkláňam a na opačnej strane mierneho kopca sa vynáram pri chatovej osade Košarisko. V týchto miestach je už hmla taká hustá, že sotva možno rozoznať snežnú pokrývku lúky od vzduchu sfarbeného do mliečna. Zo samoty ma vytrháva prichádzajúce auto a následne hlučný rozhovor dvoch chlapíkov s výrazným bratislavským prízvukom. Nasleduje tiahly zostup prielomovým údolím Stupavského potoka, vymletým vo vápencoch Borinského krasu. Miestami ho vytŕčajúce skaly zužujú natoľko, že mi je až divné, ako ním môže prechádzať asfaltka i potok zároveň. Po pár minútach sa dolinka roztvára a odhaľuje mohutný stenový lom, vrezaný do jej západných svahov. Lom je založený v čiernych bridliciach marianskeho súvrstvia, v minulosti, keď ešte papierenský priemysel nebol taký rozvinutý ako dnes, patril medzi najväčších exportérov tabuliek na písanie v Európe. Odber vzoriek vynechávam, lom je zasnežený a prístup ku skalám tým pádom sťažený.
Okolo skupinky niekoľkých ošarpaných budov, patriacich zrejme k lomu, schádzam pozdĺž potoka do osady Medené hámre (290 m.n.m.), kde sa okrem horárne a starej kaplnky nachádza ešte pár rekreačných chatiek. Štvrť na dvanásť je ideálny čas dať si pauzu a pri príležitosti obeda do čohosi zakusnúť. V mojom prípade to „čosi“ sú zapečené sendviče so salámou a syrom. Obedňajšiu pohodu mi však skazilo brechajúce psisko, preto pokračujem v postupe a sendviče konzumujem za chodu. Asfaltkou, na ktorej čoraz viac ubúda snehu, prechádzam k neďalekému rázcestiu Pod Dračím hrádkom (270 m.n.m.), odkiaľ po rýchlom nazretí do mapy kráčam i naďalej po asfalte. Namierené mám do obce Borinka, avšak zvedavosť ma prinútila urobiť si bezmála polhodinovú zachádzku hore kopcom na Dračí hrádok, bývalý strážny objekt zaniknutý v 16.storočí. Po hrádku nenachádzam na vŕšku žiadnu stopu a tuctová oceľová tyč označujúca akýsi geodetický bod, plus hmlou zakalený slabý výhľad na Medené hámre a silnejúci chladný vietor, nie sú dôvodom na dlhšie zdržiavanie sa na tomto mieste.
Mlákami posiatou asfaltkou sa o 12:10 hodín dostávam do Borinky, drobnej záhorskej obce s asi 500 dušami, učupenej pod kopcami Malých Karpát na ich severnom úpätí. Ďalší plán znie smer Marianka, z námestia pri kostole preto schádzam mierne do doliny a krížom cez chatovú osadu vystupujem nad obec. Krovím sa prediera srna, zrejme ma nevidí ani necíti – chvíľu ju teda zo zvedavosti pozorujem. Za chatovou osadou znova nepatrne klesám a k ďalšiemu rázcestiu, Klčovaniciam (338 m.n.m.), kráčam nahor miernym svahom. Sneh je mokrý, podrážky topánok podklzujú a zabárajú sa, nestúpa sa teda najpríjemnejšie. Od Klčovaníc zostupujem na horný koniec Marianky, kde sú cesty znepriechodnené masami topiaceho sa snehu. Podľa značky schádzam do stredu dediny, kde pauzujem na autobusovej zastávke. Dávam si ďalší sendvič a keks na energiu a prezerám „interiér“ vibramiek, ktoré nanešťastie mierne namokli. Holt, goretex má za takýchto okolností svoj význam.
Všeobecne je Marianka známa ako pútnické miesto viažuce sa na zjavenie Panny Márie. Nachádza sa tu kláštor a v jeho blízkosti, v dolinke ťahajúcej sa popod kopec Bazgovič (387 m.n.m.), niekoľko kaplniek a „lurdská jaskyňa“. Kvôli akémusi chaotickému značeniu opúšťam obec bez značky, lesná cesta vyrážajúca smerom na juhozápad ma však do Bratislavy privedie tak či tak. Azda aj skôr ako modrá značka.
Na okraji Marianky práve prebieha výstavba nejakej vilovej štvrte, celý náprotivný svah je vyrúbaný a odkrytý až na skalný podklad. Za staveniskom sa nachádzajú dva staršie lomy na fylit, jeden z nich zatopený, druhý rozľahlejší a v súčasnosti evidentne využívaný pre ťažbu kameňa na spomínanú stavbu. Obďaleč lomov lesná cesta míňa dve osamotene stojace chaty a len veľmi mierne stúpa hore údolím. Opäť mám pod nohami sneh, klzký, spomaľujúci moje rezké tempo. Zhruba v polovici doliny sa pohybujú lesníci, vyrubujúci neďaleký pás lesa a na mieste spracovávajúci vyťaženú guľatinu. Ani som sa nestihol nazdať a už zasa stojím pred rázcestníkom. Malý Slavín (364 m.n.m.) nesie svoje meno podľa pamätníka oslobodeniu Bratislavy, vystavaného v polovici 80.rokov na mieste hrobov dvoch červenoarmejcov. Napájam sa na značenú, konkrétne žltú trasu, pokračujúc krátkym klesaním a následným stupákom na Pánovu lúku (390 m.n.m.), čistinu uprostred malokarpatského bukového lesa. Krátko po druhej sa skladám na lavičke pri rázcestníku a zajedám si ostávajúce dva sendviče. Z dvoch variánt ďalšieho postupu si vyberám pokračovanie po žltej, ktorá ma po približne pätnástich minútach chôdze lesom privádza ku križovatke s asfaltovou cestou a súčasne červenou trasou Štefánikovej magistrály, na Zbojníčku (406 m.n.m.). Je čas ozvať sa otcovi a dohodnúť sa na mieste zrazu.
Prvotným plánom je zliezť do Krasnian a tam sa podľa situácie rozhodnúť – posedieť do príchodu otca v nejakej hospode alebo sa dať smerom na okraj mesta, na Raču, či už električkou alebo pešo. Od Zbojníčky teda kráčam asfaltkou, míňam rázcestie so zelenou Vypálenisko (390 m.n.m.), nato sa na moment odkláňam zo značenej trasy a začínam zostup do bratislavskej mestskej časti Krasňany. Času mám očividne dostatok, trochu teda tlmím tempo. Pri horárni Krasňany, patriacej správe mestských lesov, stretávam dvojicu bežkárov, poniže snehu ubúda, až napokon od prvých chatiek na Peknej ceste kráčam po prostom asfalte. Na začiatku Krasnian, povedľa budovy tlačiarní Slovenská grafia, doterajšie nevinné mrholenie prechádza do dažďa, čo ma núti na moment sa zastaviť a prehodiť si bundu. Pri Jednote v dolnej časti Krasnian a zároveň vyústení Peknej cesty sa ocitám o pol štvrtej. Následne kráčam Hubeného ulicou do Rače.
Postupu pozdĺž hlavnej cesty a výpadovky z Bratislavy (myslím, že je to Žilinská ulica), by som sa bol rád vyhol, no zhruba od štadióna bývalej Lokomotívy na to aj tak došlo. Dážď, chodníky plné mlák z topiaceho sa snehu, zachmúrená obloha, svetlá áut prebiehajúcich jedno po druhom štvorprúdovou ulicou. Na jednej strane cesty paneláky, na druhej haly a iné priemyselné objekty. To je periféria hlavného mesta.
Čas mierne pokročil, vhodnú krčmu blízko cesty (kvôli tomu by som zrejme musel zájsť hlbšie do Rače) som nenašiel a keďže postupne som sa dopracoval až na samý okraj mesta, ku konečnej električiek na Komisárkoch, rovno som telefonoval otcovi, že túru mám za sebou. Keďže v piatok končí v práci obvykle skôr, mohol by ma vyzdvihnúť už o nejakých 15-20 minút. Koniec dnešnej, vcelku ničím význačnej túry, zaznamenávam o 16:10 na čerpacej stanici Slovnaft. Týždenný odpočinok od pražských záležitostí sa s víkendom chýli ku koncu, pekné nedeľňajšie počasie ešte využívam na cyklistickú rozlúčku s juhom a zároveň zahájenie sezóny 2010. V pondelok ráno opäť cesta do Bratislavy a starým-známym EC Jan Jesenius v ústrety letnému semestru.
Počasie - zamračené, hmla, mierne veterno, poobede mrholenie až slabý dážď, tep.asi 3-5°C Účastníci - Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
