Mesiac od posledného pobytu doma na Slovensku uplynul rýchlejšie ako piesok v presýpacích hodinách. Štyri januárové týždne vyplnilo skúškové obdobie, ktoré mi síce pripadalo menej náročné ako iné v uplynulých rokoch, no na druhú stranu treba povedať, že tie skúšky sa samy neurobili. Domov som sa plánoval vrátiť už v piatok 4.februára, no pôvodne „nevinné“ zapitie poslednej skúšky a zároveň i úspešného ukončenia zimného semestra sa pretiahlo skoro až do rána a ako dôsledok si vyžiadalo celý deň odpočinku. Na vlak som sa teda vybral až v sobotu dopoludnia. Aby tých komplikácií nebolo málo, v Prahe z technických príčin odriekli medzinárodný rýchlik a tak som sa alternatívnou dopravou s prestupmi v Břeclavi a Bratislave dostal do Leopoldova, kde ma vyzdvihol otec, až okolo ôsmej večer. V pondelok mám namierené do Nitry, najmä kvôli stretnutiu s Tomášom Radeckým, na druhý deň pracovného týždňa potom vzhľadom na pretrvávajúce pekné počasie plánujem po dlhej dobe nejakú akciu. Keďže všetok doteraz preživší sneh padol za obeť mierne stúpajúcim teplotám, môžem si bežky vyhodiť z hlavy, na cyklistiku je zasa ešte stále dosť chladno. Ostávajúcou možnosťou je pešia túra.
Keďže otec v utorok ako obvykle smeruje do práce do Bratislavy, využívam možnosť zviezť sa s ním do Malých Karpát. Z domu vyrážame tesne pred siedmou a diaľnicou smerujeme na západ, medzitým sa po noci oblačná obloha vyjasňuje dobelasa. Dejiskom dnešnej túry bude pezinská časť Malých Karpát. Východiskom je Zumberg (206 m.n.m.), okrajová časť mesta Pezinok, kde ma otec päť minút pred ôsmou vyložil na autobusovej zastávke. Vzduch je mrazivý, no čistý bez oparu, na zemi sa v tieni kopcov drží belavá námraza. Dobrý výhľad je z Zumbergu na ranným slnkom osvetlený masív Veľkej homole, ktorý však dnes nie je mojim cieľom.
Popri hlavnej ceste na Pezinskú Babu a Malacky kráčam kúsok za areál psychiatrickej nemocnice a tam sa stáčam na úzku asfaltku smerujúcu do lesa. Míňam starý mlyn prestavaný na vilku, obďaleč, kde sa asfaltka mení na panelovú cestu, akýsi vodohospodársky objekt a horáreň. Povyše horárne už kráčam lesnou cestou, po zemi stuhnutej vďaka ranným mrazom. Inak by som sa brodil blatom. Neďaleko stretám lesníkov zvážajúcich drevo z čerstvého rúbaniska. V tých miestach je značená trasa dosť nezreteľná, v podstate len intuitívne sa prepletám riedkym bukovým lesom, držiac smer na rázcestie Žilová. Vo vývratoch nachádzam pár väčších šutrov, po klepnutí kladivkom zisťujem, že sa jedná o zvetralú žulu s uzavreninami starších metamorfovaných hornín. Na Žilovú prichádzam o 8:55 hodín, nazerám do mapy a v postupe pokračujem modrou na Pezinskú Babu. Kráčam zväčša mierne stúpajúcou, kľukatiacou sa lesnou cestou, vyššie si na skladisku dreva dávam krátku pauzu na občerstvenie. V závere zdolávam prudšie stúpanie, z ktorého potom zľadovatelou cestou schádzam krížom cez zjazdovku k parkovisku lyžiarskeho strediska na sedle Baba (540 m.n.m., 9:50 hodín). Nasleduje päť minút prestávky na čaj. Čo ma dosť zaskočilo je, že aj v tomto čase odmäku sa tu motá zopár lyžiarov – zrejme jedna zo zjazdoviek bola umelo zasnežovaná a biely koberec sa na nej doposiaľ udržal.
Smer Bratislava. Od parkoviska už postupujem po červenej trase, hrebeňovke Malých Karpát a časti Cesty hrdinov SNP, míňam nejaké chaty a vstupujem do lesa. Stúpam lesnou cestou, pokrytou klzkou zmesou snehu a ľadu, za sebou nechávam Pezinskú Babu a pred sebou očakávam najvyšší bod dnešnej túry, vrch Konské hlavy (653 m.n.m.). Koruny stromov vŕzgajú v slabom vetre, belasé nebo zdobia rôzne druhy oblakov, vrstevnatých i šošovkovitých, uložených akoby vo dvoch úrovniach nad sebou. Široko ďaleko niet živej duše. Značená trasa postupuje okrajom vojenského priestoru Turecký vrch, klesanie odlesneným terénom ma privádza na rázcestie Tri kamenné kopce (563 m.n.m.). Po sérii stúpaní prichádzam o pol dvanástej na Somársky vrch, odlesnený kopec na okraji vojenského priestoru s kruhovitým výhľadom do okolia, najmä však na sever, na Záhorie.
Klesanie ma privádza na rázcestie Kozí chrbát, kde si tesne pred dvanástou dávam obedňajšiu prestávku a následne zelenou trasou z Limbachu zbieham úzkym tichým údolím na Prepadlé (450 m.n.m.). Ďalej postupujem dolinou po lesnej ceste, ktorá je v dosť zlom stave – okrem miestami vyvalených stromov ju znepriechodňujú aj veľké zmrznuté kaluže, zaberajúce celú jej šírku. Ďalej kráčam po panelovej ceste, míňam nejaký detský tábor a krátko pred jednou prichádzam na Košarisko (407 m.n.m.), kde sa okrem chatovej osady nachádza aj účelové zariadenie Policajného zboru.
Asfaltkou prechádzam do úzkeho a kľukatiaceho sa krasového údolia Stupavského potoka. Z sústredenia na chôdzu ma na niekoľko minút na Medených hámroch vyrušili zastávky v miestnom dnes už nepoužívanom lome na tmavý bitumenózny vápenec a cestnom záreze v jurských vápnitých bridliciach. Inak nemám veľmi záujem sa zdržiavať v tých miestach, v jedinom obývanom dome pri lome podkurujú nejakí miestni „ekofanatici“ pneumatikami, čím do celého údolia vypúšťajú kúdoly čierneho dymu. Zastavujem sa až na rázcestí Pod Dračím hrádkom (370 m.n.m., 14:15 hodín), križovatke viacerých turistických trás a tým pádom mieste, kde sa musím rozhodnúť o ďalšom postupe.
Obloha sa medzičasom zatiahla povlakom sivej oblačnosti. Križujem Stupavský potok a z tichého údolia stúpam prudkým svahom nazad do kopcov, najskôr cez vysekaný porast agátov a vyššie lesom, zasiahnutým v nedávnom čase polomom. Svah je dosť strmý, chodník sa serpentínovito stáča, okrem toho musím zdolať množstvo vyvalených, štíhlych bukových kmeňov. Celkom som sa zapotil. Za stúpaním stretám snáď prvých dnešných turistov a obďaleč sa ocitám na rázcestí Svätý vrch (405 m.n.m.). Po krátkom postupe blatistou lesnou cestou, pokrytou rozmočeným snehom, prichádzam o 14:50 hodín na významnejšiu križovatku značených trás, rázcestie Bystrické (410 m.n.m.). Zelenou trasou zostupujem do doliny potoka Vydrica, ktorý prekračujem drevenou lávkou a zasa stúpam hore kopcom, prechádzam rúbaniskom a ústim na asfaltovú cestu ťahajúcu sa rovnobežne s hrebeňom Malých Karpát.
Čoraz tmavšie nebo ma núti obávať sa, či mi na záver túry nezačne popŕchať. Dvíha sa slabý vietor. Na Červenom kríži si dávam krátku pauzu na občerstvenie a letmý pohľad do mapy, nato kráčam asfaltkou na Zbojníčku (405 m.n.m., 15:30 hodín), kde z hrebeňovej trasy schádzam do údolia. Úzkym chodníkom križujem rúbanisko a potom už kráčam tvrdou, zrejme len nedávno vybudovanou asfaltkou, keďže v mape o nej zmienka nie je. Chodidlá už mám po celodennej chôdze poriadne zrasované, okrem toho ma zmáha hlad a zásoby proviantu sú už fuč. Pozvoľna klesám asfaltovou cestou, ťahajúcou sa Knižkovou dolinou, míňajúcou chatovú osadu a ústiacou do Rače pri malom amfiteátri.
Račou, okrajovou mestskou časťou Bratislavy a v minulosti známou vinohradníckou obcou, pokračujem zostupom do jej „centra“, na Námestie A.Hlinku, a ďalej pomedzi rodinné domy ulicou Pri vinohradoch až na Komisárky, konečnú stanicu električiek a v podstate koniec mesta. Na opačnej strane štvorprúdovej hlavnej cesty ústiacej z Bratislavy sa nachádza čerpacia stanica Slovnaft, najpríhodnejšie miesto na zraz s otcom, vracajúcim sa z práce. Koniec túry zaznamenávam presne o pol piatej, na pumpe kupujem bagetu na zahnanie hladu a čosi na pitie, potom už len sledujem autá striedajúce sa pri „stojanoch“ a ich majiteľov, či premávku na rušnej hlavnej ceste opúšťajúcej mesto. Otec prichádza okolo piatej.
Počasie - zrána jasno, neskôr polooblačno až zamračené, mierne veterno, tep.asi 8-10°C Účastníci - Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
