Už to bude pár nedieľ, čo som naposledy navštívil Bratislavu. Trochu som preto uvažoval, že v piatok zájdem za Rudolfom a spoločne trošku „pobeháme“ hlavné mesto. Plány však predsa len mením – hlásené je pekné počasie a bola by škoda ho ešte pred odchodom do Prahy nevyužiť. Sobotňajšia túra s Tomášom Radeckým sa napokon neuskutoční, takže ako najprijateľnejšia možnosť sa mi javí výjazd do Malých Karpát. Otec súhlasil, že ma cestou do práce vysadí niekde v okolí Pezinka alebo Modry. Nakoniec sme sa však odhodlali k zachádzke až do Častej. Túru zahajujem o štvrť na deväť na čerpacej stanici Avanti, smerujúc popri hlavnej ceste ku kostolu a odtiaľ žltou turistickou trasou do Častianskej doliny, kým otec mieri nazad do Pezinka a následne do Bratislavy.
Na konci obce, pri rázcestí Častianska dolina (275 m.n.m.), opúšťam asfaltovú cestu a z chatovej osady pomerne prudko stúpam hore svahom. Stretávam človeka so psom. Obďaleč sa napájam na lesnú cestu a ňou pozvoľna stúpajúc pokračujem ponad Častiansku dolinu riedkym bukovým lesom. Vzduch, ktorý vydychujem z pľúc, sa v pomerne studenom ovzduší zráža do obláčikov vodnej pary. Les je takmer bez snehu, zmrznutú zem pokrývajú už iba nesúvislé biele plôšky. Po hodnej chvíli chôdze lesom prechádzam okolo vyschnutej studničky, obklopenej suťou pomerne veľkých kremencových balvanov, skotúľaných z neďalekého vrchu Skalka. Po pár minútach chôdze z lesnej cesty schádzam a pokračujem lístím a snehom prikrytým chodníkom, vinúcim sa čoraz viac rednúcim lesom, ktorý napokon prechádza do rúbaniska. Dvíha sa vietor, vďaka čomu vzrastá pocit chladu, na moment teda zastavujem a pod bundu si obliekam vrstvu naviac. Už z diaľky vidieť akýsi výrazný vrch kopovitého tvaru. Z mapy zisťujem, že sa jedná o Geldek (695 m.n.m.), nesúci aj „slovenskejší“ názov Jelenec. Značená trasa je na krátkom úseku prehradená plotom, preliezať ho však nie je nutné – prezieravo sú doň urobené akési priechody. O kúsok ďalej je cesta mierne zahataná pováľanými stromami. Na východnom predpolí vrchu Geldek prichádzam k rázcestiu Nad Jarkami (485 m.n.m.), odkiaľ sa púšťam zľadovatelou asfaltkou po žltej a po necelých pätnástich minútach sa ocitám na Sklenej hute (420 m.n.m., 10:05 hodín).
Aby som to povedal rétoricky, vyhrávanie Cigánov v bruchu ma prinútilo dať si pod dreveným prístreškom krátku pauzu. Ako som sa dozvedel z infotabule, názov Sklená huta, (staršie Ompitálska Sklená huta) nie je samoúčelný, v minulosti sa tu nachádzala sklárska osada, ktorá zanikla niekedy po druhej svetovej vojne. Keďže na Vápennú sú to podľa ukazovateľa ešte dve hodiny, pričom nazad to tiež bude niečo trvať, tento svoj pôvodný cieľ vynechávam a pokračujem priamo na Modru (resp. Pezinok) kratšou variantou po modrej. Kúsok kráčam dolinou po asfaltke, nato schádzam na chodník a pomerne prudko stúpam lesom. Hodnú chvíľu sa potom značená trasa ťahá hrebeňom popri oplotení zvernice, výhľady sú obmedzené, vlastne len z jedného miesta obďaleč cesty sa mi nakrátko otvára panoráma údolia a náprotivného vrchu Vápenná (752 m.n.m.). Na zemi postupne pribúda snehu. Asi po hodine chôdze prichádzam krátko pred pol dvanástou na sedlo Skalka (525 m.n.m.), kde sa napájam na červenú trasu Cesty hrdinov SNP. Názov sedla je zrejme odvodený od blízkeho vápencového chrbta, z ktorého však nie je žiaden extra výhľad.
Za Skalkou hrebeňovka kúsok stúpa, ešte stále pozdĺž ohrady. V týchto miestach už je vcelku dosť snehu, stromy sú pokryté bielou srieňou, vládne tu pravá zimná nálada. Po krátkom zostupe poza vápencový hrebienok ma čaká prudký výšľap na Taricové skaly. Krátko si vychutnávam výhľad na ďalší výrazný malokarpatský vrch, Vysokú (754 m.n.m.), potom sa zostupom dostávam na rázcestie Panské uhliská. Pár minút nato sa ocitám na Hubálovej (535 m.n.m.), križovatke lesných ciest i značených turistických trás. Bezmála pol jednej, čas na krátku prestávku na doplnenie tekutín a tyčinku.
Mierne stúpanie z rázcestia Hubálová ma privádza na akési sedielko na okraji rozsiahleho rúbaniska, ďalej zasnežená, kamenistá lesná cesta pozvoľna klesá na Čermákovu lúku (590 m.n.m.). Opúšťam červenú trasu pokračujúcu ďalej po hrebeni, prechádzam lúkou, na ktorej sa nejaká partia chystá na opekačku, a skrz les smerujem na Zbojnícke a Vápenku. Mám pocit, že sa to trocha vlečie, no začínam byť mierne vyčerpaný a hladný. To sa chystám napraviť po výstupe na Veľkú homoľu. Na Vápenke som ešte telefonicky avizoval otcovi predpokladaný príchod do Pezinka a pustil sa do krátkeho, no prudkého výšľapu. Najviac mi dali zabrať posledné metre na svahu pod rozhľadňou. S dosť neistým pocitom, keďže pofukoval vietor a schodíky boli klzké od ľadu, som sa „vyšplhal“ na najvyššie poschodie, no osoh z toho nebol žiaden. Dobrému výhľadu do okolia bráni jemný opar visiaci nad kopcami Malých Karpát.
Príchod na Veľkú homoľu (709 m.n.m.), najvyšší vrch modranského žulového masívu, zaznamenávam o 14:10 hodín. Skladám sa pod dreveným prístreškom a za neobvyklého kľudu, keďže dnes tu hore niet žiadneho iného turistu, si dávam neskorý obed. Zároveň dopíjam zvyšky čaju z termosky a v mysli sa rozhodujem, ktorú zostupovú trasu využiť. Z Homole sa presúvam na rázcestie Traja jazdci, odkiaľ napokon zbieham azda o niečo dlhšou červenou. Po počiatočnom klesaní lesom sa ocitám na rúbanisku, kde odrazu mizne všetka snehová pokrývka. Zrejme preto, že na južné svahy v priebehu dňa dopadá väčšie množstvo slnečného svetla. So značkou je to v tých miestach trocha zmätočné, treba však ísť priamo dole krížom cez rúbanisko. Neďaleko križuje značená trasa asfaltku, vrezanú do modranskej žuly. Pri odkryve sa v snahe získať vzorku na minútku zastavujem. Nato míňam Bezovú studničku a opäť zostupujem riedkym, tentoraz dubovým lesom. Zakrátko sa ocitám na Širokom (307 m.n.m.), kde míňam poľovnícku chatu a stretám nahor stúpajúceho postaršieho turistu, a kúsok nato míňam rázcestie Solcáre. Toto nové rázcestie pri mojej poslednej ceste týmto úsekom v decembri 2007 ešte neexistovalo. Keď už spomínam poslednú cestu, zrazu sa vynárajú staré spomienky na jednotlivé zákutia lesa či ohyby lesnej cesty, akoby som tadeto posledný raz prešiel iba včera.
Z lesa sa vynáram v ústí Kučišdorfskej doliny, popod hrádzu malej vodnej nádrže prechádzam k rázcestiu Čierna voda (216 m.n.m.) v rovnomennej okrajovej mestskej časti Pezinka a ďalej pokračujem pozdĺž autocesty na neďaleký Zumberg. Hodinky ukazujú rovné štyri hodiny. V krátkom telefonáte s otcom sme sa dohodli, že sa stretneme zhruba o hodinu na prvej križovatke na okraji Pezinka v smere od diaľničného exitu Senec. Hodina je reálny odhad, no i tak bude marš na opačný koniec mesta dosť náročný. Chôdza po tvrdom asfalte, a navyše relatívne rýchlym tempom, dá nohám poriadne zabrať.
Od Zumbergu kráčam vedľajšou, i keď dosť frekventovanou cestou, ťahajúcou sa pozdĺž viníc a vstupujúcou do mesta od severovýchodu. Ako prvé míňam v Pezinku panelákové sídlisko, ďalej kráčam okolo bývalých kasární Suvorovovou ulicou na Rozálku (165 m.n.m.), za ktorou vstupujem do širšieho centra. Mesto je v týchto neskorých poobedňajších hodinách pomerne rušné, centrum je plné ľudí. Piatkový podvečerný exodus obyvateľstva z Bratislavy má za následok, že hlavná cesta je totálne upchaná. Na okraj mesta prichádzam v miernom predstihu tesne po trištvrte na päť, no otec ma asi o päť minút predbehol. Dnešnú túru, hoci v sebe nemala zahrnutý nijaký ústredný cieľ, možno hodnotiť ako uspokojivú. Pred opätovným odchodom do Prahy bola s najväčšou pravdepodobnosťou posledná. Súčasne, ak si môžem dovoliť trochu predbehnúť, bola zrejme aj poslednou zimnou túrou.
Počasie - polojasno, mierne veterno, tep.asi -7 až -1°C Účastníci - Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
