Po návrate z Prahy, kde som v polovici februára absolvoval poslednú „regulárnu“ skúšku, mám do konca mesiaca takpovediac voľno. Napriek tomu, že semester začína už dvadsiateho. Okrem sporadického učenia sa na opravnú skúšku z izotopovej geochémie som plánoval po dlhšej dobe podniknúť aj nejakú turistiku. Realita bola napokon skromnejšia než plány, vyraziť sa mi poradilo iba na raz. Do Košíc som sa tiež nevybral.
Počasie počas týždňa má byť premenlivé. Zima, ktorá sa druhý raz prihlásila k slovu pred víkendom, je po masívnom odmäku na ústupe. V utorok a stredu má byť relatívne pekne, preto na túru vyrážam v strede týždňa. Vstávam okolo trištvrte na šesť, balím veci, raňajkujem a lúčim sa s mamou, ktorá krátko po mne vyráža do práce. Cesta autom trvá niečo vyše hodinu, premávka na diaľnici je riedka, menším zdržaním je prejazd cez Trnavu. Pomerne pomaly to ide aj smerom na Senicu. Do Smoleníc prichádzam pred trištvrte na osem, auto nechávam na parkovisku pri kempingu Jahodník. Po prezutí vibramiek a letmom nazretí do mapy sa na cestu vydávam o 7:50 hodín.
Zrána je ešte pomerne chladno, okolo jedného stupňa pod nulou. Z asfaltky schádzam už krátko za Jahodníkom, ďalej kráčam zasneženými lúkami, ktoré tu a tam pretínajú riedke bukové lesy. Obďaleč sa opäť napájam na asfaltovú lesnú cestu, pričom pozvoľna schádzam do doliny Polámané. Škvŕkanie v bruchu ma núti dať si pauzu, preto na dne úzkej doliny zastavujem pri hromade guľatiny a zajedám si rohlík. Stúpanie je vyššie už pomerne prudké, vyšľapaná stopa ma vedie skrz rúbanisko a následne hore prudkým svahom na sedlo, z ktorého kráčam po skalami lemovanom hrebeni Čiernej skaly. Snehu je v kopcoch ešte stále dosť, tak do 20 cm, v návejoch aj pol metra. Pofukuje chladný vietor. Od rázcestníka (662 m.n.m., 9:30 hodín) ešte vystupujem kúsok vyššie na vyhliadku, kde si dávam glg čaju. Výhľad na okolie je celkom slušný, dnes ho však kazí premenlivá oblačnosť a opar, vznášajúci sa okolo Malých Karpát.
Priamy zostup riedkym bukovým lesom ma privádza na rázcestie Pod Čiernou skalou (475 m.n.m.), kde sa napájam na červenú trasu Cesty hrdinov SNP. Po bezmála polhodinke chôdze širokou, mokrým snehom pokrytou lesnou cestou, sa dostávam k bývalej horárni Monrepos (465 m.n.m., 10:15 hodín). Nejaké objekty lesnej správy, zrejme obývané, tu stoja dodnes. Ďalej je cesta v podstatne neprešľapaná. Z Mokrej doliny, ústiacej na Záhorie, mierne stúpam, pričom sa po niečo vyše polhodine ocitám na Amonovej lúke (560 m.n.m.), niekedy prezývanej „Amon“. Krátko pred jedenástou konzumujem ďalší rohlík, zapíjam si stále horúci čaj a nato pokračujem v postupe hrebeňovkou – hoci v prípade Malých Karpát sa o nejakom súvislom hrebeni nedá hovoriť. Po chvíli sa ocitám na úpätí prudko sa dvíhajúceho svahu, ktorým vystupujem na Klokoč. Jeho zaujímavosťou je horninové podložie, tvorené permokarbónskymi melafýrmi (bazaltmi), ležiacimi na pomyselnej báze chočského príkrovu. Tým sa Klokoč líši od zvyšku severnej časti Malých Karpát, ktorý budujú prevažne druhohorné vápence. Geomorfologicky tvorí Klokoč sv. – jz. pretiahnutý hrebeň s najvyšším bodom niekde v strednej časti. Na vrchole (661 m.n.m.) si o pol dvanástej dávam iba krátku pauzu na vydýchanie, zapisujem sa do vrcholovej knihy a pozvoľna zostupujem. Obloha sa vyjasnila a krajinu zalievajú slnečné lúče. V zostupe ma brzdí pokrovec premočeného snehu, ktorým sa kráča nie najpríjemnejšie. Z hrebeňa Klokoča zostupujem na sedlo Uhliská (570 m.n.m.). Hodinky ukazujú poludnie, rozhodol som sa teda dať si obedňajšiu pauzu. Vápennú, ďalší výrazný vrch Malých Karpát, ležiaci o čosi viac na západ, som sa rozhodol z časových dôvodov vypustiť. Deň sa prehupol do druhej polovice a ja mám pred sebou ešte druhú časť trasy, ktorá mi zaberie najmenej tri hodiny.
Zo sedla Uhliská kráčam hore strmým svahom na akúsi „planinku“, kde značku na moment strácam. Intuitívne však idem smerom, ktorý je najpravdepodobnejším pokračovaním trasy a zakrátko červenú opäť nachádzam. V týchto miestach je vrstva nedávno napadnutého snehu asi najmocnejšia. Opäť sa zatiahlo, nebom sa prevaľuje sivá oblačnosť. Z rázcestia Mesačná lúka, odkiaľ červená trasa naberá stúpanie na Vápennú, zostupujem po zelenej smer Sklená huta. Kúsok kráčam po lesných cestách, inde obyčajným chodníkom. Nižšie sa lesom sa ozýva kvílenie píly a rachot traktorov – zvuky prítomnosti lesníkov. Skladisko dreva majú na rázcestí Pri obrázku, kde si na moment dávam pauzu. Od Sklenej huty (420 m.n.m., 13:45 hodín), ležiacej v údolí na hornom toku Parnej, pokračujem zľadovatelou asfaltkou, tentoraz stúpajúc. Cesta smeruje na Doľany, ku ktorým patrí aj Sklená huta. V minulosti tu stálo niekoľko domov, celá osada v zanikla už pred desaťročiami.
Počas výšľapu zo Sklenej huty sa na minútku zastavujem pri prameni, ktorého ľadová voda je príjemne osviežujúca. Vyššie míňam rázcestie Nad Jarkami (485 m.n.m.), odkiaľ asfaltka pozvoľna klesá k horárni Zabité (449 m.n.m.). Bude pol tretej a ukazovateľ na rázcestníku hlási ešte 3 hodiny do cieľa – mám teda čo robiť. Na Jahodník by som rád došiel ešte pred zotmením. Na Zabitom krátko pauzujem, osviežujem sa pri prameni a opäť po asfaltke, tentoraz bez vrstvy snehu a ľadu, rezkým tempom postupujem na východ. Zdá sa, že oproti časom na rázcestníkoch som rýchlejší. Na zostupe míňam rustikálnu horáreň Solírov a onedlho nato sa ocitám na rázcestí Rybáreň (280 m.n.m., 15:10 hodín). Sekunda na vydýchanie, rýchly pohľad do mapy a ide sa ďalej – smer Majdan. Po vyústení z doliny kráčam naprieč osadou až na jej koniec, kde sa nachádza rázcestník (236 m.n.m.). Na rad prichádza ten menej príjemný úsek – keďže v nižších polohách chýba snehová pokrývka a zrána zmrznutá zem sa počas dňa na slnku roztopila, budem musieť záver túry odkráčať po blate. Ešte horšie než to je však presiaknutá lúka, ktorou prechádzam na okraji Lošonca a kde pri každom kroku strieka voda na všetky strany. V Lošonci (260 m.n.m.) sa miestni obyvatelia schádzajú do kostola na omšu, dnes je totiž Popolcová streda. Ja si na autobusovej zastávke krátko pred pol piatou dávam prestávku, čosi pod zub a dúšok čaju.
Z Lošonca do cieľa je to už iba na skok. Za dedinou kúsok stúpam, vstupujem do lesa a pomedzi rozptýlené chaty schádzam na Jahodník. Ešte pred odchodom som sa rozhodol zastaviť sa v tunajšom pohostinstve, ktoré sa od mojej poslednej návštevy tohto miesta (december 2008) zmenilo k lepšiemu, a doplniť tekutiny – dnes z pochopiteľných dôvodov iba kofolou. Túru teda končím o 16:40 hodín. Pred krčmou ešte v hromade snehu čistím boty, ten záverečný úsek im dal zabrať. Nazad sa vraciam trochu odlišnou trasou, zo Smoleníc idem priamo na Boleráz a v Trnave namiesto obchvatu uprednostňujem prejazd mestom. Do Alekšiniec prichádzam až po zotmení. Po dlhšej pauze od poslednej poriadnej túry som si dal riadne do tela (podľa hiking.sk asi 32 km), s touto akciou som teda spokojný. Škoda však, že sa mi nepodarilo zopakovať minuloročný február...
Počasie - polojasno, prechodne zamračené, mierne veterno, tep. počas dňa 2-5°C Účastníci - Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
