O zdolanie Devínskej Kobyly, najvyššieho kopca Devínskych Karpát, ležiacich v najjužnejšom, respektíve najzápadnejšom cípe pohoria Malé Karpaty, som sa pokúšal už pred dvoma rokmi, vtedy som si však ako parťáka na turistiku vzal Viliama, ktorý ju však pre slabú kondičku nezvládal. Ako pokus môžem počítať tiež sólovú túru dva dni predtým, no v onom prípade som vyrážal až z Pezinka a už zakrátko zistil, že aj keď cesta nie je až tak náročná, predsa len do Devína to bude riadna štreka. Zdolanie Devínskej Kobyly záverečnou etapu Cesty hrdinov SNP som oprášil až v týchto dňoch, po návrate z druhej pražskej matematickej anabázy.
Napriek mojej filozofii o čo možno najskoršom zahájení túry, vstávam v piatok ráno až o pol ôsmej, ešte väčšie ťažkosti s vyliezaním z postele má Rudolf, ktorý potom odchod do Bratislavy zdržuje raňajkami. Napokon vyrážame z Alekšiniec až pred štvrť na deväť, v Bratislave sme okolo deviatej. Otec nás vyložil v mestskej časti Rača, pri kruhovom objazde na križovatke Detvianskej a Alstrovej ulice, kde krátko po deviatej zahajujeme túru. Stúpaním Potočnou ulicou, pretínajúcou miestnu časť Kopanice, kde v súčasnosti v susedstve známych malokarpatských vinohradov vyrastá vilová zástavba, pokračujeme na horný okraj Rače. Za konečnou autobusov MHD vstupujeme do lesa, ďalej však kráčame po asfaltke, ignorujúc značený chodník vinúci sa pozdĺž nej po opačnej strane potoka. Zakrátko prichádzame k prvému rázcestiu lesných ciest, kde si dávame pauzu na vydýchanie. Zároveň nazerám do mapy a dojedám bagetu kúpenú ráno na pumpe.
Od rázcestia stúpame ďalej asfaltkou, tieň lesa nás síce chráni pred priamym slnkom, no i tak sa pri postupe do kopca riadne potíme. Na ďalšej križovatke pokračujeme intuitívne doprava, čo sa však napokon ukazuje ako nesprávna voľba. Po vyústení z lesa sa ocitáme na rúbanisku, na ktorom by sme podľa mapy, a tá sa väčšinou nemýli, nemali byť – je teda jasné, že namiesto na Biely kríž smerujeme na Červený a cestu si zbytočne predlžujeme. Obloha je akási kalná, nesúvislá riedka oblačnosť cloní slnko, avšak vzduch je dusný, teplota dosahuje takých tridsať stupňov. Na rázcestie Biely kríž (498 m.n.m.) prichádzame o 9:55 hodín, nezdržiavame sa, červenou trasou hrebeňovky kráčame ďalej na juhozápad. Monotónny postup po asfaltovej ceste robí z turistiky skôr prechádzku, terén je nenáročný, viac ako turistov (dnes sme asi jediní) stretávame borcov na horských bicykloch. Na Červenom kríži navyše aj lesníkov.
V krátkom slede míňame dve rázcestia, Zbojníčku a Vypálenisko, ktorými prechádzajú značkované chodníky z Rače do Borinky, obďaleč sa osviežujeme v Jarošovej studničke a od Sparísk (352 m.n.m.) už kráčame po obyčajnej prašnej lesnej ceste. Mierne stúpanie riedkym bukovým lesom nás privádza k Máriinmu prameňu, kde opäť využívame možnosť napiť sa a pritom nechať naše vlastné zásoby nedotknuté, a po hodnej chvíli aj na vŕšok Chlmec. Na odpočívadle na okraji zvažujúcej sa lúky, z ktorej máme dobrý výhľad na Kamzík, sa zdržiavame iba krátko, nato zbiehame na rázcestie Pod Chlmcom (315 m.n.m.) a prvým výraznejším výšľapom sa dostávame na Kamzík. Ľudí je tu síce citeľne menej ako počas víkendov, no v okolí najvyššieho bodu hlavného mesta je i tak dosť rušno.
Hodinky ukazujú bezmála trištvrte na dvanásť, čo by nás malo prinútiť pridať do tempa. Do Devína je to ešte slušný kus cesty, navyše nás čaká najhorší, skoro až pekelný úsek, prechod betónovou džungľou Bratislavy. Od lyžiarskej lúky stúpame na samý vrchol Kamzíka (439 m.n.m.), kde stojí z mnohokilometrovej diaľky pozorovateľná dominanta Bratislavy – veža televízneho vysielača. Od neho klesáme úzkym chodníkom križujúcim ako úseky lesa, tak neveľké rúbaniská. Zostup ústí k železničnej trati č.110 (Bratislava – Kúty), pozdĺž ktorej postupujeme k Patrónke. Od jednej z najvyťaženejších bratislavských križovatiek, teda aspoň do nedávneho otvorenia diaľničného tunela Sitina, kráčame kúsok smerom do mesta, prekračujeme štvorprúdovú Brniansku ulicu a zástavbou rodinných domov pokračujeme okolo trolejbusového depa k dolnému koncu Horského parku. Rudolfove tempo je už slabšie, bude to chcieť pauzu. Pri prudkom výšľape parkom nás zalieva pot a omračuje horúci vzduch. Príchod na Slavín o 12:50 hodín je značnou úľavou.
Pamätník na Slavíne je veľmi spektakulárne miesto. Širokému priestranstvu ležiacemu nad najdrahšou štvrťou v Bratislave dominuje vysoký pamätník s hrobom neznámeho vojaka. Okrem toho sú tu pochované ďalšie desiatky červenoarmejcov, ktorých smrť na dukelskej fronte či pri oslobodzovaní Československa si čas od času v sprievode reprezentantov „veľkého brata“ Ruska pripomenú „elity“ nášho štátu, pri ceremóniách si dôchodcovia s červeným srdcom nostalgicky pospomínajú na staré časy – a potom opäť na nejaký čas stratia pamäť. Nemožno nespomenúť ani výborný výhľad na Staré Mesto, centrum stále sa rozrastajúcej Bratislavy. Ešte na okraj k „petrológii“ Slavína – dlažba, obklady múrikov i samotný pamätník sú vystavané z granitu, pochádzajúceho zrejme priamo z kryštalinika Malých Karpát (možno z veľkolomu v Karlovej Vsi), náhrobné kamene sú vyhotovené z tmavej horniny, asi gabra.
Približne dvadsaťminútová pauza nám prišla veľmi vhod, aspoň čo sa týka nazbierania síl na ďalší postup. Slavín nechávame za chrbtom a Starou vinárskou ulicou, kde jedna luxusná vila strieda druhú, pokračujeme na križovatku na Búdkovej. Rudolf sa sťažuje na otlak na päte, čo nám spolu s miernym časovým sklzom Devínsku Kobylu ešte viac odďaľuje. Od Búdkovej stúpame kopcom k budove VŠVU, pomerne ošumelé miesto, z ktorého následne zostupujeme prudko klesajúcou, úzkou a pomedzi vilky sa kľukatiacou Korabinského ulicou, ústiacou do Mlynskej doliny. Batohy, špinavé nohavice, ťažké vibramky, potom zaliate čelá – ľudia na terase kaviarne „čumí jak umí“. Na opačnej strane štvorprúdovej autocesty prichádza dôležitý moment – Rudolf s otlakom na nohe, neistý v otázke ďalšieho pokračovania, sa na moju radu odoberá na najbližšiu zastávku autobusu, kým ja odhodlane kráčam Starými gruntmi ďalej po červenej. Avšak niekoľko desiatok metrov nato sa ozýva mobil – Rudolf znechutený chaosom na autobusovej zastávke predsa len pokračuje.
Z Mlynskej doliny stúpame okolo cintorínu Slávičie údolie a komplexu Slovenskej televízie k ošarpaným univerzitným internátom, za ktorými Staré grunty pokračujú až na okraj zástavby. Tam kraľujú porasty burín a náletových drevín. Opodiaľ sa menšou štvrťou rodinných domov a chalúp v okolí ulice Na Sitine dostávame k lesu, cez ktorý červená zostupuje do Líščieho údolia na miesto zvané Park SNP. Rudolfova otlačená päta nás núti dať si o 14:45 hodín krátku pauzu, tá však napokon prechádza do dlhšej pauzy a vo finále až do ukončenia túry. V blízkosti altánku, v ktorom sme sa zložili, sa nachádza sutina po skalnom rútení na nevysokom svahu. Zatiaľ čo s kladivom v ruke vybieham obzrieť si tento geologický fenomén, Rudolf si na otlak prilepuje náplasť. Z hromady kamenia odoberám vzorky granitu a kusy pegmatitovej žily, ktorá ho pretína. Medzitým sa ozval otec, bolo sa treba dohodnúť, kde nás vyzdvihne.
Ako som vravel, z pauzy sa nakoniec stal koniec túry, keďže vzhľadom na Rudolfov otlak a najmä pokročilý čas (v Parku SNP sme strávili temer hodinu), nie je reálne dôjsť do cieľa a nezdržiavať pritom otca, ktorý v práci končí okolo piatej. Z parku mierime mierne na sever s pôvodným zámerom dostať sa k železničnej stanici Lamač, no už takpovediac „za rohom“ pri budove Iuventy (Organizácia Ministerstva školstva pre voľný čas mládeže) sme narazili na zastávku električky, odkiaľ jedna z liniek jazdí do Rače – čo je pre nás momentálne výhodnejšie než jazda vlakom. Po krátkom čakaní a špekulovaní s esemeskovým cestovným lístkom o štvrť na päť nasadáme na poobedňajším slnkom rozpálených Dolných Krčacoch na spoj č.5 smer Rača-Komisárky. Bezmála hodinová „sightseeingová“ jazda, keďže električka prechádza takmer celým mestom (Karlova Ves, nábrežie, Staré Mesto, Vinohrady), končí krátko po piatej na predposlednej zastávke v Rači, kde sa ešte na záver resuscitujeme dvoma pollitrami kofoly. Po dohode s otcom sa z pohostinstva Arni presúvame na čerpaciu stanicu Slovnaft a čakáme na odvoz.
Počasie - jasno až polojasno, slnečno, bezveterno, tep.asi 30°C Účastníci - Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
