Na Slovensko sa z Prahy vraciam po relatívne krátkej dobe, naposledy som doma strávil niekoľko dní pred dvoma týždňami (v súvislosti s pochodom v Slovenskom raji), avšak keď už je ten predĺžený víkend... Domov prichádzam vo štvrtok, piatok a sobotu napriek peknému počasiu trávim iba oddychom, v nedeľu poobede sa s otcom a Rudolfom vyberáme na menšiu geologickú vychádzku do okolia Hlohovca. Navštívili sme odkryv v pleistocénnych sprašiach pri Lukáčovciach a hlohoveckú tehelňu, kde na niekoľkých „výchozoch“ pozorujeme piesčito-ílovité riečne sedimenty vrchného pliocénu. Túru som si naplánoval až na pondelok, ktorý je štandardným pracovným dňom.
Keďže otec ráno namiesto cesty do práce iba odváža Rudolfa do školy a sám potom ide do Nitry k lekárovi, ďalej ako do Trnavy sa tentoraz bez použitia hromadnej dopravy nedostanem. Spolu s Rudolfom teda vystupujem pri železničnej stanici, pri pokladniach sa však lúčime – brácho ma namierené do školy, kým ja po nákupe lístka nasadám na osobák (Os 3014) smer Bratislava, s pravidelným odchodom 7:45 hodín. Inak chvíľu ma to hrozne ťahalo nasadnúť na rýchlik, no v poslednom okamihu som si uvedomil, že ten v Pezinku vlastne nestojí. Z Trnavy je to do Pezinka bezmála polhodina jazdy, aspoň jednu z Chrobákových poviedok teda stíham.
V Pezinku vystupujem o 8:09 hodín, od stanice kráčam ku križovatke s hlavnou cestou, v rýchlosti prechádzam pomerne rušným námestím a následne postupujem Kupeckého ulicou až k rázcestiu Rozálka (165 m.n.m.). Po modrej sa stáčam na severozápad, úzka asfaltka ma vyvádza z mesta. Za rekreačným strediskom a vodnou nádržou prechádzam do viníc, kde súbežne s trasou vedie aj vinohradnícky náučný chodník. Turistov tu niet, iba nejaká dievčina so psom práve zostupuje do mesta. Na hornom okraji viníc na moment zastavujem, dívam sa na Pezinok, maskovaný nízkou oblačnosťou, a vstupujem do lesa. Začína sa stúpanie, zo začiatku, povyše viníc, trocha prudšie, ďalej relatívne mierne. Na polovicu novembra je pomerne teplo, hore do kopca sa dosť potím, vrchná bunda (o vetrovke nehovoriac) ide dole. Zakrátko sa dostávam na miesto, kde riedky dubový lesa ukrýva starú kalváriu, ďalej zasa míňam turistický hríbik Pri Obrázku (340 m.n.m.). S pribúdajúcou vzdialenosťou od Pezinka je les takmer výlučne bukový, lesná cesta jeho porastom stúpam viac-menej priamo, len sem-tam sa objaví nejaká zákruta, zem je pokrytá vrstvou opadaného lístia okrovej farby. Krátko pred pol desiatou prichádzam na rázcestie modrej a žltej Žilová (416 m.n.m.). Pôvodne som uvažoval dať sa po žltej, čiže vyhnúť sa výstupu na Pezinskú Babu, a ďalej pokračovať hrebeňom niekam do Svätého Jura. Nakoniec však pokračujem v stúpaní.
Na Žilovej je značenie modrej trasy trocha nejasné, z chodníka však napriek tomu neschádzam. Zhruba po štvrťhodinke chôdze si dávam prvú pauzu, skladám sa na lavičke na mieste, ktoré momentálne slúži ako zhromaždisko vyťaženého dreva, občerstvujem sa tyčinkou a čajom a nazerám do mapy. S blížiacou sa Pezinskou Babou je stúpanie miestami prudšie, na jednom z kopcov sa mi vďaka menšiemu rúbanisku otvára pohľad na Veľkú homoľu, charakteristickú vežovitou rozhľadňou. Obloha je stále zamračená a vyzerá to tak, že po zvyšok dňa aj ostane. Po vyústení z lesa na zjazdovku kúsok klesám, stretávam prvých dvoch turistov smerujúcich na Pezinok a prichádzam k chatám lyžiarskeho strediska Pezinská Baba. Pri turistickom hríbiku (540 m.n.m., 10:20 hodín) sa nadlhšie nezastavujem, kráčam ďalej asfaltkou ku križovatke s hlavnou cestou č.503 (Malacky – Šamorín), za ktorou pokračujem miernym stúpaním po červenej. Keďže žalúdok sa ozýva, skladám sa niekoľko desiatok metrov povyše sedla na pni, ktorý tu ostal pri výrube priestoru pod elektrickým vedením, dnes už neexistujúcim.
Po krátkej pauze kráčam lesnou cestou, ktorá má na určitom úseku dokonca asfaltový povrch, nato značka schádza na obyčajný chodník a prudko stúpa. Zo strmého kopca sa mi po chvíli otvára výhľad na sedlo Baba i o čosi južnejšie ležiaci výrazný vrch zvaný Konské hlavy (649 m.n.m.). Červená značka, hrebeňovka Malých Karpát či inak Štefánikova magistrála (Brezová p.Bradlom – Devín) stúpa až na kótu Čmeľok (709 m.n.m.), kde sa ocitám pri akomsi vojenskom objekte, vysielači alebo možno radare protivzdušnej obrany. Ošumelý objekt s niekoľkými anténami a jedno neoplotené zariadenie, označené výstrahou „rádioakivita“, zrejme patrí do vojenského obvodu Záhorie. Samozrejme, čo sa dá fotím... pritom myslím nato, že nebyť 17.novembra 1989, ktorého okrúhle 20.výročie si pripomenieme zajtra, určite by som z toho mal problémy.
Z Čmeľku mám opäť výhľad na Veľkú homoľu, ktorej vrchol sa však čiastočne ponára do oparu. Lesom klesám na sedlo Javorina (615 m.n.m.), kde o štvrť na dvanásť v rýchlosti uvažujem nad ďalšou trasou – sedlo je totiž križovatkou červenej, pokračujúcej hrebeňom na Čermákovu lúku, a žltej, zostupujúcej do Hrubej doliny. Oboje by ma v končenom dôsledku doviedli na Veľkú homoľu, dokonca by to časovo vychádzalo zhruba rovnako, no keďže hrebeňovku si niekedy v budúcnosti plánujem prejsť v celej dĺžke, dávam prednosť druhej variante. Zo sedla zostupujem spočiatku lesnou cestou, už po krátkej chvíli však z lesa ústim na čistinu, z ktorej žltá pokračuje asfaltkou. Na mieste zvanom Pod Čertovým vrchom je osadená infotabuľa lesníckeho náučného chodníka, pojednávajúca o ťažbe dreva a výstavbe asfaltových lesných ciest v okolí Pezinka, ako aj ťažbe rúd (zlato, antimón, pyrit) v Hrubej doline a okolí.
Asfaltka sa ťahá najskôr pozdĺž potoka Blatina, ktorý sa postupne čoraz viac zarezáva do podložia a vytvára prudký zráz. Zárezy cesty odhaľujú prvé skalné odkryvy, inde prikryté hrubou vrstvou typickej lesnej hnedozeme. V miestach, kde sa tok potoka skľudňuje a začína meandrovať, kráčam relatívne po rovine až k horárni Rybníček (380 m.n.m.). Inak pokojným miestom sa z neďalekej usadlosti rozlieha rachot motorovej píly, nezdržiavam sa tu preto, pokračujem v ceste. Od rázcestia kráčam niekoľko metrov asfaltkou, vzápätí sa stáčam do bočnej doliny a stúpam. S tým opäť prichádzajú návaly tepla a potenie, sem-tam na sekundu zastavujem a vydychujem. Úsek viac-menej mierneho stúpania lesnou cestou zdolávam za silnejšiu polhodinu, lúku, na ktorej kedysi stála buď horáreň alebo akýsi salaš, strieda rozmočená lesná cesta ústiaca na Zbojnícke (610 m.n.m., 12:20 hodín). Odtiaľ je to už na skok k Veľkej homoli.
Rúbaniskom prechádzam na rázcestie Vápenka (590 m.n.m.), za ktorým ma čaká posledné dnešné stúpanie. Krížom cez les stúpam na miesto zvané Sklenený vrch, kde sa napájam na červenú trasu od Zochovej chaty. Počas stúpania vykuklo slnko, svojimi lúčmi však presvetlilo bukový les len na pár chvíľ a opäť sa stratilo pod rozťahanou oblačnosťou. Výšľap prudkým svahom ma privádza k rozhľadni na Veľkej homoli (709 m.n.m.), kde si o trištvrte na jednu dávam približne 20-minútovú obedňajšiu pauzu. V rámci Malých Karpát je Veľká homoľa spolu s Kamzíkom alebo Smolenicami jedným z najnavštevovanejších miest, ľudí sa tu teda zvykne pohybovať viac. Podobne je tomu aj dnes, i keď v lete tu býva väčší nával. Po obede z vlastných zásob vyliezam na drevenú rozhľadňu, vystavanú spoločne z podnetu miest Pezinok a Modra pred deviatimi rokmi, avšak na aspoň uspokojivý výhľad môžem zabudnúť – podobne ako pri troch predchádzajúcich návštevách tohto miesta.
Zostupujem na rázcestie Traja jazdci (670 m.n.m.), kde moju pozornosť priťahuje najmä séria niekoľkých skaliek, tvorených kremencami spodného triasu. V minulosti som si ich ešte ako „negeológ“ veľmi nevšímal. Do Pezinka sa dá zostúpiť dvoma spôsobmi, ja volím menej vyťaženú zelenú trasu. Bezprostredne poniže Troch jazdcov je klesanie pomerne prudké, navyše chodník „zneviditeľnuje“ vrstva opadaného lístia a veľmi ľahko prehliadnuteľné je aj značenie na kmeňoch stromov. Inak zelená klesá prevažne lesnou cestou okrajom Kučišdorfskej doliny, do ktorej napokon zostupujem. Z lesa ústim pri hoteli Istota, odkiaľ už kráčam asfaltovou cestou okolo kempu a vodnej nádrže Kučišdorf až na Čiernu vodu (216 m.n.m., 14:30 hodín). Čierna voda je neveľká miestna časť Pezinka tvorená novostavbami rodinných domov. Kúsok kráčam po chodníku vedúcom súbežne s asfaltkou, ktorá ma po chvíli privádza k hlavnej ceste na Pezinskú Babu a Malacky. Po jej prekročení sa ocitám na rázcestí Zumberg (206 m.n.m.), míňam rovnomennú miestnu časť a nato sa pomerne úzkou asfaltkou, ťahajúcou sa popod vinicami, dostávam do samotného Peznika. Za neveľkým panelákovým sídliskom som opäť na Rozálke (165 m.n.m.), vstupujem do centra a rezkým tempom napredujem k železničnej stanici v snahe chytiť najbližší vlak.
Do cieľa prichádzam o 15:20 hodín. Od pokladníka som sa pri nákupe lístkov dozvedel, že do Alekšiniec mi spojenie chýba – buď sa zveziem osobákom do Leopoldova alebo zrýchleným Nitranom do Zbehov, aj tak si však budem musieť zavolať otca ako odvoz. Nasadám teda na mierne zmeškaný osobný vlak č.3029 s pravidelným odchodom z Pezinka o 15:39 hodín. Z Bratislavy i Pezinka je riadny nával, väčšina ľudí však vystupuje v Trnave a okolitých dedinách. Počas jazdy si čítam knihu, rovnako tak po príjazde do Leopoldova (16:20 hodín), kde vyčkávam na otca. Zajtrajšok trávim doma, 17.november je sviatok na Slovensku i v Čechách, takže do Prahy sa odoberám až navečer nočným vlakom.
