Po návrate z Prahy (zápis na VŠ – pozn.) som sa domnieval, že vzhľadom na neskorší nástup na internát (25.septembra), si stíham na posledných túrach a cyklistikách vychutnať kraj rovín a miernych kopcov západného Slovenska, kým ho na dlhší čas opustím. Odlišný názor na moje plány malo počasie, Niekoľkodňová oblačnosť, sychravo a dažde ma uväznili doma, od šamorínskej cyklistiky nastáva nedobrovoľná odmlka.
Na piatok je hlásené prechodné zlepšenie počasia, ukazuje sa teda možnosť vybehnúť na nejakú túru do neďalekého okolia. Najskôr som uvažoval o trase Podhradie – Panská javorina – Inovec, teda (neúplným) hrebeňom Považského Inovca, keďže však Tomáš Radecký zastával názor, že pred zahájením školy mu nijaké túry netreba, preorientoval som sa na logisticky i turisticky menej náročné Malé Karpaty. Ráno vyrážam spolu s otcom a Rudolfom, ktorý v Trnave smeruje do školy. Z Trnavy postupujeme vedľajšími cestami, zahusťujúcimi sa s blížiacim sa Pezinkom. Tu ma otec vysadil rovnako ako v júli na križovatke pri hlavnej stanici, odkiaľ vyrážam o 8:10 hodín.
V prvom rade prechádzam centrom mesta na Rozálku (165 m.n.m.), kde sa vetví modrá a červená trasa, smerujúca na Veľkú homoľu. Počasie je zatiaľ prívetivé, prevažne polojasno, avšak od severu sa približuje oblačný front. Rezkým krokom kráčam Suvorovovou ulicou po okraji panelákového sídliska až na koniec mesta. Ďalej je miestna komunikácia lemovaná vinicami, rozkladajúcimi sa na vŕšku Vimpergy. Po Zumberg, vilovú štvrť v severnej časti Pezinka v smere na sedlo Baba, je vcelku hustá premávka. Na Zumbergu prekračujem hlavnú cestu č.503 (Šamorín – Malacky) a novovybudovaným chodníkom so zámkovou dlažbou sa presúvam do vilovej štvrte Čierna voda (216 m.n.m., 9:00 hodín). Otvára sa mi výhľad na masív Veľkej homole, ležiacej mierne na severovýchod od Pezinka.
Na rázcestí je možno vybrať si z dvoch trás. Obe sú približne rovnako dlhé, červenú však už mám vyskúšanú (december 2007), púšťam sa preto po zelenej. Kúsok ešte postupujem po asfaltke, míňam vodnú nádrž Kučišdorf, nejaké rekreačné stredisko a napokon hotel Istota. Tu z asfaltky schádzam a krátko pauzujem na lesnej ceste, stúpajúcej ponad chatovú osadu. V lese je ticho, iba zdiaľky, snáď z hlavnej hradskej na Pezinskú Babu, sem doliehajú zvuky automobilov. Postup lesom je dosť nezáživný, všade je pusto, niet ani živej duše. Zamračilo sa. Na poľane, kde chodník ústi na akúsi lesnícku asfaltku, strácam orientáciu. Najskôr sa dávam zlým smerom, no keďže nevidím značku, vraciam sa na poľanu a odtiaľ pokračujem úzkym chodníkom pomedzi kriaky nazad do riedkeho malokarpatského bukového lesa.
Stúpanie sa priostruje, prudký výšľap ma privádza na „hrebeň“ masívu Veľkej homole, zelená trasa sa pri skalách Troch jazdcov stáča na východ. Na rázcestí Traja jazdci (670 m.n.m., 10:25 hodín), pomenovanom po rovnomenných skalných útvaroch, krátko pauzujem, ďalší postup ma privádza na najvyšší bod dnešnej túry, na Veľkú homoľu (709 m.n.m.). Hore na drvenej rozhľadni je veterno a tým pádom o niečo viac chladnejšie ako „na zemi“. Výhľad je iba čiastočný, badať mesto Pezinok i s časťou mojej dnešnej trasy a okolité kopce Malých Karpát, vrátane hlavného hrebeňa. Od severu pribúda oblačnosti, kopy mrakov sa valia ponad malokarpatské kopce ako barbari cez sedem vŕškov na Rím. Atmosféra o ničom, už len čakám dážď.
Je niečo po pol jedenástej, čas na neskoršiu desiatu. Turistov niet široko-ďaleko, podľa záznamov vo „vrcholovej“ knihe zisťujem, že za posledné dni tu bola väčšia aktivita. Ba dokonca, zavítala sem aj Rudolfova trieda z SPŠD Trnava. Citeľne sa ochladilo. Studené kuracie rezne a suchý chlieb nie sú veru kráľovská strava, za daných okolností mi to však celkom chutí. Klesanie od rozhľadne je prudké, chodník značne vyšľapaný. Na neoznačenom rázcestí na mieste zvanom Sklenený vrch sa zelená trasa odkláňa na sever a klesajúc riedkym lesom ma privádza na Vápenku (590 m.n.m., 11:10 hod.). Za zatrávneným rúbaniskom míňam rázcestie Zbojnícke (tu nachádzam na zemi cyklistickú fľašu Isostar, ešte plnú – zrejme niekomu vypadla) a klesajúc nenáročným terénom prichádzam o trištvrte na dvanásť na Čermákovu lúku. Rázcestie Čermák (590 m.n.m.) je význačným bodom na hrebeni Malých Karpát – prechádza ním Štefánikova magistrála, križujúca sa s ďalšími značenými turistickými cestami.
Spomínanou Štefánikovou magistrálou, ktorá je vlastne hrebeňovkou a tiež záverečnou etapou Cesty hrdinov SNP (trasa E8), pokračujem stále na sever. Od Čermáka je to mierne stúpanie po širokej lesnej ceste, nakrátko prechádzam exponovaným terénom s výhľadom na vzdialenejšie vrchy, vrátane výraznej Bielej skaly (561 m.n.m.). Klesanie ma opodiaľ vedie po stále užšom chodníku, ústiacom na rázcestie Hubálová (535 m.n.m., 12:25 hodín). Z diaľky hučia píly lesníkov, neďaleko rázcestníka zasa šramotia robotníci asfaltujúci lesnú cestu z Kuchyne na Piesok. Ďalej už na Modru niet návratu, od Hubálovej sa preto stáčam na modrú značku. Terén je členitý, kúsok klesám, kúsok pozvoľna stúpam. Štrkovka sa mení na pomerne kvalitnú asfaltovú cestu, úsek z Modry na Záhorie cez Piesok je teda bez problémov prejazdný na bicykli. Stretávam prvého turistu, postaršieho pána, otužilca v krátkych rukávoch. Pravdou je, že od rána sa dosť oteplilo, aj slnko vykuklo spod mrakov. Slnečná epizóda však nemá dlhého trvania, od severu sa zbiera čierňava a o pár minút sa znova zaťahuje.
Dostávam sa na okraj chatovej osady, lokality H, vstupujem do miestnej časti Modry, Piesku. Na centrálnom parkovisku (455 m.n.m.) si o 13:20 hodín dávam pauzu na občerstvenie, nazerám do mapy a svoj ďalší postup koordinujem telefonicky s otcom, ktorý by ma mal podvečer vyzdvihnúť. Známu Zochovu chatu práve rekonštruujú, príjemný pohľad to nie je. Z Piesku sa moje nasledujúce kroky uberajú do samotnej Modry. Na dolnom konci parkoviska zachádzam do lesa a viac-menej súbežne s autocestou klesám do mesta. Chodník značený červenou je málo frekventovaný, ľudoprázdno je aj na námestíčku v miestnej časti Harmónia. Rozhodujem sa, či zájsť teda priamo do Modry, alebo zbehnúť do nie príliš vzdialenej Kráľovej a zviezť sa busom. V Modre je totiž v týchto dňoch uzávera centra kvôli vinobraniu, ktovie ako to tam vyzerá...
Po krátkej úvahe predsa len pokračujem po červenej. Pomedzi rodinné domy, nejaké tie vinice a úzkym chodníkom pozdĺž potoka, schádzam poniže Kráľovej, pri hlavnej ceste č.502 (Bratislava – Vrbové) sa ocitám neďaleko VÚLM-u. Centrum Modry je uzavreté, autobusy, presne ako som si myslel, odtiaľ nepremávajú. Akýsi zriadenec mi popísal cestu k „náhradnej“ zastávke, avšak tú som v spleti ulíc (poznáte Modru...) našiel horko-ťažko. Autobus mi šiel ako na zavolanie, okolo 15:20 hodín. Nával bol teda riadny, čo mi však veľmi neprekáža – v Pezinku vystupujem. Prezváňam otca. V práci ešte neskončil, takú hodinku si počkám. Odoberám sa na okraj mesta a čakajúc na križovatke so seneckou cestou dojedám zásoby a nahliadam do mapy. Dívam sa na slnečný kotúč, klesajúci za západný horizont, a v duchu tak trocha smútim: „Tak to bola posledná...“
Počasie - Účastníci - Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
