Štátnice mám teda za sebou, domov sa vraciam v piatok okolo obeda. Víkend by mal patriť turistike. Mišo, ktorý už pri výstupe na Vtáčnik avizoval, že by ešte v priebehu septembra niečo podnikol, však cez víkend nemôže, vyhovujú mi iba prvé tri dni pracovného týždňa, kedy nemá v rozvrhu žiadne prednášky. Môj návrh ísť ďalšiu v sobotu do nejakej vzdialenejšej destinácie autom Mišo odmieta, v rýchlosti teda musím vymyslieť niečo prijateľnejšie. V snahe vyhnúť sa cestovaniu hromadou dopravou volím Malé Karpaty, s ktorými kolega ešte narozdiel odo mňa nemá žiadnu skúsenosť a kam by nás ráno mohol vziať otec.
S Mišom sa stretávam o siedmej v Lužiankach, nato pokračujeme na západ. Cesta je bezproblémová, žiadne zápchy, do Pezinka prichádzame tesne pred ôsmou. Otec sa ponáhľa do práce, takže nás len v rýchlosti vysadil pri hlavnej ceste kúsok od železničnej stanice, odkiaľ o ôsmej vyrážame. Nie priamo cez hlavné námestie, ale bočnými uličkami sa dostávame na okraj centra. Z rázcestia Rozálka (165 m.n.m.) pokračujeme po modrej k viniciam, kde sa začíname stúpať. Obloha sa medzičasom vyjasnila, ranný opar postupne mizne. Vstupujeme do lesa, ktorý je nasýtený odparujúcou sa vlhkosťou. Pri stúpaní do kopca nás teda zalieva pot. Inak je však zrána ešte príjemne chladno. Míňame kaplnku pri poslednom zastavení kalvárie a nato sa pred nami otvára rúbanisko, zrejme výsledok nedávnej práce lesníkov. S vyrúbanými stromami sa na moment stráca aj značka, omylom preto schádzame z modrej trasy a napájame sa na žltú, vedúcu od Zumbergu. Cestu si nepatrne predlžujeme, no i tak sa dostávame na Žilovú (416 m.n.m., 9:20 hodín). O trase ešte nie je rozhodnuté, jedna možnosť je pokračovať po modrej na Pezinskú Babu, druhá je zostup blízkeho do Slnečného údolia a ďalej po hrebeni smer Bratislava. Mišo rozhodol, že sa ide na Babu.
Za Žilovou je určitý úsek stúpanie iba mierne, ako sa však blížime k Babe, kopce sa zostrmujú. Hoci je na krajnom západe inak pekné počasie a jasná obloha, hrebeň Malých Karpát ostáva ponorený do hmly. Tá je vyššie taká hustá, že vidieť iba na pár metrov vôkol seba. Pomaly sa prevaľujúce masy vlhkosti, temný a nepriehľadný les, to všetko vyzerá akosi tajomne a fascinujúco. Na sedlo Baba (540 m.n.m.) prichádzame zostupom od zjazdoviek, na parkovisku sa ocitáme o štvrť na jedenásť. Plány na chvíľu sa zložiť a najesť nám zhatilo malé otravné stádo oviec, ktorému sa podarilo dostať z ohrady pri hoteli. Z dohľadu oviec sa teda presúvame k hlavnej ceste, kde si dávame desiatovú pauzu.
Hmla sa drží a nič nenasvedčuje tomu, že by v najbližšom čase mala ustúpiť. Je teda možné, že výstup na Veľkú homoľu budeme podnikať zbytočne. Z Pezinskej Baby pokračujeme v hrebeňovke, od hlavnej cesty mierne stúpame a napokon pomalými krokmi zdolávame strmý výšľap na vrch Čmeľok (709 m.n.m.). Stúpanie trocha sťažuje blatistý a suťou posiaty chodník. Na vrchole míňame akýsi vojenský objekt a obďaleč ďalšiu jeho súčasť, zrejme vysielač. Jemné presvitanie belasej cez strop hmly nasvedčuje, že oblačnosť leží skutočne nízko – stačilo by vystúpiť na vrch o pár desiatok metrov vyšší a na hmlu by sme hľadeli zhora. Z Čmeľku naopak klesáme a po pár minútach sa ocitáme na sedle Javorina (615 m.n.m., 11:15 hodín). Moje uistenie, že po hrebeni by to malo byť bez výrazného prevýšenia, sa ukazuje ako zavádzajúce – od sedla totiž začína stúpanie, ktoré je čoraz prudšie. Mišovo nadšenie upadá, kopec dáva zabrať, vibramky tlačia. Stúpanie končí pod Čertovým vrchom vo výške bezmála 750 m.n.m., ďalej už hrebeňovka klesá. Menší výšľap absolvujeme už iba na Skalnatej (704 m.n.m.), ktorej temeno je porastené ihličnanmi a trávou a vytŕčajúcimi žulovými skalkami a tunajšia scenéria sa tak líši od zvyšku hrebeňa Pezinských Karpát. Inak je to pekné miesto, hádam ak nie je práve hmla, tak aj s výhľadom. Krátka pauza nám umožnila trocha sa vydýchať a nabrať energiu na ďalší postup. Z vrchu prudko zostupujeme lúčnatým svahom na bezmenné sedlo, odkiaľ mierne stúpame a cez rúbanisko vstupujeme späť do lesa. Onedlho sa naša červená pripája k zelenej smerujúcej od Kuchyne, kopírujúcej rozblatenú širokú lesnú cestu. Kúsok za súbehom značených trás nás potom privádza na Čermákovu lúku (590 m.n.m.). Hodinky ukazujú 12:35, čas akurát na obedňajšiu pauzu.
Pred sebou máme výstup na Veľkú homoľu. Tá zrejme bude našim cieľom, keďže Mišo sa sťažuje na otlaky a rád by túru ukončil v nejakom rozumnom čase. Od rázcestia Čermák pokračujeme po zelenej, mierne stúpame a typickým bukovým lesom prechádzame na Zbojnícke, kde práve pracujú drevorubači. Z Vápenky (590 m.n.m.) potom prudko hore na Sklenený vrch, z ktorého potom krátkym, no ešte strmším svahom vystupujeme na vrchol masívu Veľkej homole (709 m.n.m., 13:45 hodín). Záverečný výšľap dal zabrať aj mne, len tak sa zo mňa leje. Nejaká tá sekunda na vydýchanie je potrebná. Z rozhľadne je po čiastočnom rozplynutí hmly už i čo-to vidieť, vzdialenejšiu okolie však stále zahaľuje belavý opar.
Nahliadame do mapy a uvažujeme o ďalších možnostiach. Ja by som samozrejme najradšej zbehol až do Modry, Mišo však trvá na kratšej variante. Vyzerá to tak, že chôdza v teréne je už preňho skôr utrpením než potešením. Zostup do najbližšej civilizácie, k Zochovej chate na Piesku, však zavrhujeme a uprednostňujeme Harmóniu, kde bude v prípade potreby väčšia šanca chytiť bus. Z Velkej homole klesáme červenou trasou k rázcestiu Nad hvezdárňou (580 m.n.m.), odkiaľ pokračujeme v zostupe žltou na Zámčisko. Názov tohto miesta nie je samoúčelný, nejaké hradisko sa tu v dávnych dobách skutočne nachádzalo. Jeho zvyškom sú obvodové zemné valy, chrániace prístup od severu. Od juhu je hradisko ohraničené skalkou, z ktorej je dobrý rozhľad na okolie. Kvôli oparu však vidíme nanajvýš Modru a jej mestskú časť Harmóniu. Poniže Zámčiska sa výmoľmi popretínaná lesná cesta napája na asfaltku, ktorá nás približne po štvrťhodine privádza medzi chaty. Po ďalšej štvrťhodine sa potom dostávame ku križovatke s o niečo významnejšou asfaltkou, kde sa zároveň nachádza autobusová zastávka Badogy. Podľa grafikonu na tejto zastávke najbližšie spoje nestoja, v ceste teda musíme pokračovať, a to zostupom až do centra Harmónie.
Túru končíme o 15:06 hodín, na zastávke máme ešte pár minút čas dať si pred príchodom busu niečo pod zub. Postupne sa schádzajú ľudia a o pol prichádza aj bus od Zochovej chaty do Bratislavy. V Pezinku vystpujeme o 15:50 hodín, na železničnú stanicu však prichádzame práve v momente odchodu zrýchleného vlaku Nitran, idúceho priamo do Alekšiniec a Lužianok. Vedieť o ňom, asi by sme z námestia pobehli. Času máme po jeho odchode dosť, ďalší vlak, osobák do Nového Mesta n.Váhom nám ide až o hodinu. Navyše v Leopoldove nemáme okamžitý prípoj v podobe osobáku, ďalšiu polhodinu si musíme počkať na prievidzský rýchlik R723 Vtáčnik, ktorý vyráža s desatminútovým meškaním okolo trištvrte na šesť a ktorý nás odvezie iba do Zbehov. Odtiaľ potrebujeme obaja odvoz.
Počasie - polojasno, slnečno, vo vyšších polohách hmla, bezveterno, tep.asi 25°C, zrána chladno Účastníci - Michal Lauko, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
