Plzeň, Jince - 28.marec 2010, ne.



Hoci letný semester sme zahájili iba pred zhruba mesiacom, za tú dobu stačil nabrať pomerne rýchle obrátky a s pribúdajúcim učivom nám pôsobiť čoraz viac starostí. Náladu sme si plánovali napraviť víkendovými výjazdmi za geológiou, no tie sa nám spočiatku akosi nedarilo realizovať. Najmä z toho dôvodu, že do partie sme sa rozhodli pribrať ďalšieho amatérskeho zberača „šutrov“, Jakuba Březinu, ktorý nás po prvom ročníku opustil a momentálne zarezáva na geológii v Brne. Z metropoly Moravy však dochádza raz za čas a preto bolo potrebné sa vzájomne zladiť. Prvá akcia nám teda vyšla na posledný marcový víkend.
Plán je zhruba taký, že spolu s Jakubom sa dovezieme do Nového Strašecí, odkiaľ budeme autom Tomáša Novotného pokračovať na lokality. Ráno vstávam po krátkom spánku (pri predstave milióny rokov starých zdochlín v kameni som nemohol zaspať) okolo šiestej a asi polhodinku nato opúšťam intrák. Hoci z môjho terajšieho „bydliska“ mám vzhľadom k trase vlaku bližšie Masarykovo nádraží, rozhodol som sa na vlak nastúpiť na Devjiciach spolu s Jakubom. Najmä preto, že som ešte potreboval vybrať nejaké drobné z bankomatu, ktorý mám najlepšie po ruke v metre na Hradčanskej. Na dejvickej stanici vyčkávam zo desať minút na príchod kolegu, ktorý, treba povedať, prichádza dosť nadoraz, nato kupujeme skupinový lístok a spolu s hŕstkou ďalších cestujúcich sa presúvame na perón k prichádzajúcej súprave rýchlika R 1284 (Praha – Rakovník) s pravidelným odchodom o 7:12 hodín. Vlak je poloprázdny, vo vozni ticho, ľudia sa zrejme ešte spamätávajú zo skorého vstávania. To ticho narúša iba naša diskusia o novinkách z Brna i Prahy, o geológii a škole. Po takmer hodine jazdy vlak opúšťame v Novom Strašecí krátko po ôsmej.
Tomáš čakajúci na peróne už pri pohľade zdiaľky nevyzerá byť v najlepšej kondícii. Včerajšia účasť na miestnej „zábave“ v kombinácii s prechodom na letný čas na ňom zanechali následky. Podľa vlastných slov je však v podstatne lepšom stave než skoro ráno, pekne vytriezvený, schopný sadnúť za volant a odšoférovať to až do Plzne. Za Novým Strašecím prechádzame rozložitým Řevničovským lesom, za ktorým sa ocitáme v Rakovníku. Ten som naposledy navštívil niekedy pred štrnástimi rokmi a ďalej na západ som v Čechách nikdy nebol. Pokračujeme pahorkatou, pod mrakom pochmúrne pôsobiacou, ale inak peknou krajinou Rakovnícka, nad obcou Žebnice nakrátko stojíme na poľnej ceste a kocháme sa výhľadom na okolie. Obďaleč prechádzame mestečkom Plasy a krátko po pol desiatej potom ústime do Plzne na sídlisko Bolevec, kde sa štvorprúdovým „bulvárom“, Lidickou ulicou, presúvame k miestnej ZOO. Prvá (a zrejme najžiadanejšia) lokalita sa nachádza v areáli dinoparku, ležiaceho na okraji sídliska povyše samotnej zoologickej záhrady. Vstup máme zadarmo vďaka Tomášovmu známemu z geologickej priemyslovky.
Lokalita č.1 sa nachádza v dolnej, pomerne neprístupnej časti dinoparku, v ktorej práve prebieha výstavba nejakých objektov a z toho titulu je tu vytvorený zárez do terénu, odkrývajúci sled vrchnokarbónskych sedimentov slánskeho súvrstvia, nazývaného aj „svrchní šedé“. Odkryv tvoria z väčšej časti rozpadavé pieskovce a arkózy otrubeckých vrstiev, pod ktorým ležia limnické ílovce mšenských vrstiev, bohaté na rastlinné zbytky. Najhojnejšie boli podľa literatúry identifikované ako papraďosemenné rodu neuropteris. Tie v jemnozrnnom šedobéžovom laminovanom ílovci ležia naskladané jedna na druhej. Okrem nich nachádzame odtlačky kôry prasličiek rodu calamites a akési ihličie. Prekopávaním odkryu, ktorý je svojim charakterom pre nás výnimočný a na ktorý sa po plánovanom zastavaní zrejme už nebude dať dostať, trávime asi hodinu, nato si dávame spoločné foto a balíme zozbierané vzorky. Na záver letmá prehliadka druhohorných monštier v dinoparku a vyráža sa ďalej.
Prechádzame centrom Plzne, štvrtého najväčšieho mesta v ČR a druhého v Čechách po „matičke Prahe“, za ktorým sa napájame na diaľnicu D5 (Praha – Rozvadov – Nemecko). Pravdaže načierno, známka na Tomášovom aute chýba. Ako znalec miestnych pomerov si to však kolega môže dovoliť. Míňame Rokycany a po hodnej chvíli jazdy vlnitou krajinou na rozhraní Křivoklátskej vrchoviny a Brdov sa z autostrády stáčame do Hořovíc. Na kopci povyše mesta krátko pauzujeme, kocháme sa výhľadom na okolie. Doposiaľ zamračená obloha sa mierne vyjasnila, súvislý stratus sa mení na rozorvanú, členitú kopovitú oblačnosť a útržkami odhaľuje belasé nebo a ním presvitajúce slnečné lúče. Za hrebeňom Brdskej vrchoviny však prechádza mocná čierňava s dažďovými zrážkami. Tie môžeme očakávať v najbližších chvíľach.
Obcou Felbabka, v okolí ktorej sa nachádza viacero „trilobitových“ lokalít, skúseným barrandienským „kopáčom“ Tomášovi a Jakubovi dobre známych, sa presúvame do údolia Litavky, pretínajúceho pohorie Brdy v smere juh – sever. Prvou štáciou v jineckom kambriu je bezmenná lokalita niekoľko desiatok metrov pred Rejkovicami. Leží na svahu nevýrazného hrebienku, ohraničujúceho na západe údolnú nivu, kde sa nachádza niekoľko väčších zberateľských výkopov s pridruženými haldičkami. Okrem prekopávania sutiny kopeme aj v skalnej stene, tvorenej značne rozpraskanými a navetralými prachovcami jineckého súvsrtvia. Vrstvy sú pomerne bohaté trilobity, najhojnejších zástupcov fauny kambria, väčšinou však iba vo forme častí ich tiel – nájsť pekného a kompletného exemplára je ojedinelé. Jeden pekný kus však napokon končí v Tomášových rukách.
Pri Rejkoviciach sa zdržujeme asi do trištvrte na dve. Ďalšie lokality plánujeme navštíviť pri neďalekej obci Jince, no do karát nám nehrá opäť sa zhoršujúce počasie. Auto odstavujeme na okraji Jincov pri cintoríne, pár minút však musíme zalezení čakať, kým ustane prehánka. Od cintorína kráčame peši poľnou cestou východným úpätím nevysokého kopca Vystrkov (541 m.n.m.), ležiaceho sčasti na území vojenského výcvikového priestoru Brdy. Práve na jeho hranici sa nachádza suťové pole, naša prvá zastávka, kde však nič zásadnejšie nenachádzame. Druhou lokalitou na Vystrkove je súbor niekoľkých odkryvov na západnej strane kopca, prechádzajúcich do strmej skalnej steny. Na povrch v tých miestach vychádzajú sedimenty kambrického mora – prachovce, ílovité bridlice a droby jineckého súvrstvia. Do zbierky nám pribudlo niekoľko exemplárov menších trilobitov, no za svoj najlepší nález považujem prachovec zo zachovalými oscilačnými čerinami. Obhliadku lokality nám mierne narušila náhla prehánka, vďaka ktorej však zvlhnuté odkryvy pôsobili fotogenickejšie.
Po návrate do Jincov sadáme do auta a neberáme smer Nové Strašecí. Vraciame sa do Hořovíc, obďaleč míňame hrad Žebrák a naprieč Křivoklátskom pomerne rýchlym tempom postupujeme na sever. Z křivoklátskych lesov sa vynárame pri Lánoch, odkiaľ je to do cieľa cesty už len na skok. Tomáš nás vyložil na železničnej stanici a bez väčšieho otáľania sa odobral domov, kde naň ešte čakajú nejaké povinnosti. Nám prichádza vlak po niekoľkých minútach postávania na peróne o trištvrte na šesť, do Prahy prichádzame o necelú hodinu nato. Spolu s Jakubom vystupujeme v Dejviciach, kde si dávame rozlúčkové pivko. Staničná krčma je pajzel ako sa patrí! ;)

Počasie - zamračené, miestami prechodne polooblačno, prehánky, tep.asi 15°C
Účastníci - Jakub Březina, Tomáš Novotný, Roland Nádaskay
Poznámky, postrehy -

Fotodokumentácia (výber):



© Text: Roland Nádaskay, Foto: Jakub Březina, Roland Nádaskay

HLAVNÁ STRÁNKA
TURISTIKA 2010