Na Slovensko som si naposledy odskočil na predĺžený víkend okolo 17.novembra, kedy sme oslavovali okrúhlych 20 rokov od Nežnej revolúcie. V Prahe som teda strávil rovný mesiac, vraciam sa vo štvrtok posledného týždňa výuky, 17.decembra ráno vypúšťam telesnú, dávam do poriadku internátnu izbu a napokon krátko po jedenástej vyrážam na stanicu. Zmenou cestovného poriadku, ako som sa dozvedel, budú minimálne najbližší rok všetky EC vlaky stojace doposiaľ iba na Holešoviciach, prechádzať aj hlavným nádražím, čím sa ich trasa predĺži najmenej o 15 minút. Na „hlavák“ prichádzam predsa len s predstihom, v hale a na peróne vyčkávam ešte silnejšiu štvrťhodinku. Jazda modernou súpravou EC Hungaria (odchod z Prahy 11:39 hodín) je pohodlná, v kupé sedím s dvoma ukecanými ekonómami z univerzity v Ústí nad Labem a jednou mladšou Čechoslováčkou. Pre všetkých je konečnou stanicou Bratislava, kam vlak prichádza krátko pred štvrtou. V prepchanej hale stanice sa stretávam s bývalým spolužiakom Tomášom Kazánom, s ktorým som sa na pivku dohodol už dávnejšie. Z Prahy ma vyprevádzal čerstvo napadaný sneh, ten v hlavnom meste Slovenska síce chýba, no mráz je aj tak poriadny. Po krátkom posedení v reštaurácii Divný Janko neďaleko prezidentského paláca, sa z užšieho centra už za tmy pomaly presúvame Račianskou, diskutujúc o všemožných novinkách, až ku „kukuričáku“, kde ma autom vyzdvihol otec. Kolega Kazán síce načrtol možnosť prespať uňho (na stredoškolskom intráku v Rači), no so všetkou tou batožinou by som bol rád čo najskôr doma.
Po „úvodných“ troch dňoch ničnerobenia a vychutnávania pokojnej atmosféry domova, nadišiel čas na túru. Po sérii niekoľkých neobyčajne mrazivých dní a nocí, má v dohľadnej dobe s rapídnym oteplením nastať odmäk, sprevádzaný dažďom. Zajtra bude možno posledný pravý zimný deň, ktorý počas týchto Vianoc zažijeme. Na túru sa mi podarilo prehovoriť otca, ktorý okrem sporadických vychádzok na Zoborské lúky nebol v prírode už dávno-pradávno. Okrem toho sa aj s bratmi chystá do Tatier, takže by bolo príhodné trocha „potrénovať“. Za cieľ sme si zvolili Sitno, ktoré do kategórie náročných výstupov rozhodne nespadá.
Ráno vstávam okolo pol ôsmej, budím Rudolfa, ktorý však nejaví známky záujmu o turistiku, a otca, ktorý z postele vylieza až po hodnej chvíli a na moju pripravenosť k odchodu reaguje lamentovaním o mrazoch, nezjazdných cestách a podobne. Nakoniec sa nám z domu podarilo vymotať až niekedy pred deviatou. Pomerne prázdnymi nedeľnými cestami sa presúvame na východ a ešte počas jazdy meníme plány. Sitno sa otcovi napriek môjmu ubezpečovaniu zdalo ako veľké sústo, preto uznal za vhodné vyliezť radšej na starý-známy Veľký Inovec. Auto odstavujeme na parkovisku pri motoreste Zubor v Olichove, ležiacom pri hlavnej ceste č.65 (Nitra – Zvolen). Od východiskového hríbika zelenej trasy (270 m.n.m.) vyrážame presne o pol desiatej.
Úzkym chodníkom v zasneženom lesíku sa presúvame pozdĺž hlavnej cesty k odbočujúcej asfaltke, smerujúcej k rekreačnému stredisku Calex. Cestu pokrýva asi päť centimetrov hrubá vrstvička sypkého snehu, ktorý vŕzga pod každým našim krokom. Naširoko vyjazdená stopa nás presviedča o tom, že rekreačná stredisko, dnes akási škola v prírode, nie je až tak bokom diania, okrem toho cestu využívajú na príjazd do lesa aj tunajší lesníci. Riedka oblačnosť sa pomaly rozptyľuje, opadané, mŕtve koruny stromov odhaľujú belasú oblohu, prvé lúče slnka zalievajú úpätia Pohronského Inovca. Mrazivý vzduch nepríjemne zalieza do všetkých záhybov šiat, tenké rukavice voči chladu nezaberajú, nos omŕza dočervena. K rekreačnému stredisku (323 m.n.m.) prichádzame asi po 40 minútach chôdze, pri rampe na križovatke asfaltky a lesnej cesty sa na moment skladáme, vyberáme rohlíky a zapíjame ich teplým čajom. Časť tekutých zásob končí nedopatrením v otcovom batohu :D
Sneh na lesnej ceste je čerstvý, ešte ho nestačila poznačiť noha turistu. Holé buky, spiace zimným spánkom, vrhajú dlhé tiene na snehový koberec, do ktorého idúc na čele vtláčam čerstvé stopy. Ľudské, srny a jelene, sťahujúce sa ku krmidlám plným sena, ich tu zanechali celú plejádu. Riedkym lesom sa rozlieha príjemné ticho, narúšané iba šušťaním našich krokov či niekoľkých sporadicky prehodených viet typu: „Ide sa ti dobre?“ Na otcovom pomalšom kroku badať, že nie je vo forme. Striedame asi dve rôzne, relatívne mierne stúpajúce lesné cesty, až sa napokon stáčame do Čertovej doliny. Tu už je stúpanie prudšie, navyše cestu pokrýva množstvo napadaných konárov a potokom naplavenej andezitovej sutiny, kráča sa teda obtiažnejšie. Pred Robim sa miestami dostávam takpovediac až do „úctivej“ vzdialenosti, sem-tam ho teda musím vyčkať. K Čertovmu prameňu tentoraz nezachádzame, posledným výšľapom sa dostávame na okraj Obyckých lúk, kde nás čaká boj s mrazivým vetrom.
Rozľahlé Obycké lúky sa rozkladajú v západnej časti Inovca medzi rovnomenným rázcestím, Benátom a vrcholom Čertovej doliny, odkiaľ postupujeme po zelenej aj my dvaja. Na lúkach je o čosi viac snehu, najviac do 10 centimetrov, navyše sa pod poryvmi vetra vytvárajú neveľké záveje. Povrch je ideálny na bežky. Chladný vietor bodá do tváre ako sto ihiel, pomáha iba kapucňa. Stretávame prvých ľudí, partiu zostupujúcu z chaty a dvoch chlapov stúpajúcich hore od Zlatých Moraviec. Biele „more“ Obyckých lúk, zasadené medzi oblé a sivé vulkanické kopce masívu Veľkého Inovca, je pastvou pre oči. Len keby ten vietor tak nedul...
Na rázcestí na Obyckých lúkach (620 m.n.m.) presne na poludnie zahajujeme poslednú etapu výstupu. Zelená stúpa už súbežne s červenou, vyznačujúcou v tomto prípade Rudnú magistrálu (Zlaté Moravce – Červená Skala), a modrou od Machuliniec. Zo širokej a slušne vyšľapanej lesnej cesty sa po chvíli stáčame na úzky chodník stúpajúci okolo prameňa Stoky až pod nevýrazný Malý Inovec (870 m.n.m.). Úsek zdolávame v súlade s časovým údajom uvedeným na turistickom hríbiku, nebyť však otcovho pomalšieho tempa, zabral by polovicu času. V lese, na rozdiel od „rušnejších“ Obyckých lúk, žiadnych turistov nestretávame. Vyústiac z bučiny sa ocitáme na čistine medzi dvoma rozľahlejšími pásmi lesa, kde sa opakuje situácia z Obyckých lúk – vietor, mrznúce ruky a ksicht, záveje. Na opačnej strane lúky sa nachádza rázcestie Sedlo pod Inovcom (830 m.n.m.), neprehliadnuteľné vďaka velikánskemu turistickému hríbiku. Na ďalšej lúke sme už na dohľad od chaty. Keďže ako správny turista by som si neodpustil nevyliezť na vrchol, oddelil som sa povyše chaty od otca, ktorý sa medzitým podujal objednať teplý čaj a polievku.
Vrchol Veľkého Inovca, kam prichádzam o 13:20 hodín, leží vo výške 900,6 m.n.m., jedná sa o andezitovú skalku s obmedzeným výhľadom na okolie, ktorý dnes navyše kazí akýsi nízky opar. Rovinaté dolné Pohronie tu prechádza do hornatých partií stredného Slovenska, ktoré začína prvými kopcami Pohronského Inovca a susedných Štiavnických vrchov. Dlho sa nezdržiavam, pri fotení vrcholovky mi odmrzli ruky a tak moja potreba zohriať si ich niekde v teple je ešte akútnejšia. Na Chate pod Inovcom (850 m.n.m.), vystavanej zlatomoraveckým KST roku 1947, si teda s spolu s Robim ohrievame mrazom stuhnuté časti tela, popíjame bohužiaľ iba vlažný čaj a chlípeme vcelku chutnú gulášovú polievku. Interiér chaty je plný ľudí, temer bez výnimky miestnych a našťastie poväčšine ešte v triezvom stave. Zažil som však už aj chvíle, keď okrem chatára nebolo široko-ďaleko živej duše.
Na chate sa dlho nezdržiavame, za prvé, dlhé posedávanie by nám neprospelo a, za druhé, podľa otcových výpočtov musíme vyraziť najneskôr o druhej, aby sme potme nešli viac ako od Calexu. Tak sa aj stalo. Vraciame sa rovnakou cestou. Krížom cez zasnežené lúky na Inoveckom sedle, zostupom lesom na Obycké lúky, kde na obzore sledujeme hru posledných slnečných lúčov, a nazad do lesa dole Čertovou dolinou. Otcov krok sa čoraz viac skracuje, pribúda výčitiek, že po dlhej dobe si naložil príliš dlhú trasu. Zapadajúce slnko ustupuje tme, ktorá viac a viac dolieha na bukový les. S prichádzajúcim večerom sa aj vzduch mierne ochladzuje. Kráčame už bez prestávky, nezastavujeme sa ani pri rekreačnom stredisku Calexu, kde nás definitívne dostihla tma. Baterky vyberať nemusíme, mesiac žiariaci na jasnej oblohe nám poskytuje dostatok svetla pre postup asfaltkou. Na záver sa presúvame asi 100 metrov pozdĺž frekventovanej hlavnej cesty a koniec tejto nefalšovanej zimnej túry zaznamenávame tesne pred piatou na parkovisku pri motoreste Zubor.
Počasie - jasno až polojasno, slnečno, veterno, tep.asi -10 až -15°C Účastníci - Róbert Nádaskay, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
