Po avíze Rudolfa, ktorý v televízií sledoval reportáž o Turovskom sopúchu, som návštevu tejto lokality (a možno aj ďalších na Pohroní) naplánoval na najbližšiu návštevu domova. Z Prahy sa vraciam prvý raz od Veľkej noci, vo štvrtok som ešte navštívil exkurziu v rámci predmetu petrológia sedimentárnych hornín k Barrandovej skale, a nato s tradičným EC Jan Jesenius mierim do Bratislavy. Prvomájový sviatok práce „oslavujem“ viac než symbolicky ničnerobením.
V sobotu ráno vyrážame relatívne neskoro, krátko po ôsmej, dobre-známou „košickou“ cestou smerujeme na východ, za Zlatými Moravcami postupujeme pozdĺž rieky Hron, ktorá nás sprevádza väčšiu časť cesty. Počasie nám praje, obloha je jasná a takmer bez oblačnosti, pofukuje len slabý vetrík. Z hlavnej cesty sa odpájame v Budči, odkiaľ následne stúpame úzkou lokálkou do Kremnických vrchov. Po niekoľkých minútach jazdy sa z lesa vynárame v neveľkej obci Turová, auto odstavujeme na priestranstve pred tunajšou Jednotou.
Dedina je akási vyľudnená, miestnych takmer nestretávame, iba zopár ľudí sa motá po záhradách. Od Jednoty kráčame poslednou ulicou obce k okraju porastu, ktorým vedie úzka lesná cesta. Iba kúsok nad poslednými domami, priamo povedľa spomínanej lesnej cesty nachádzame v svahu dutinu, vyhĺbenú do zeme zrejme zberačmi fosílií. V jame sú odkryté hrubozrnné pieskovce, ílovce a diatomity. Posledná menovaná hornina je tvorená opálovými schránkami rozsievok, ktoré v slovenských neovulkanitoch žili a po odumretí sa usadzovali v jazierkach vypĺňajúcich neaktívne sopúchy. Kopeme, odoberáme vzorky a pokračujeme v chôdzi. Na vrchu kopca, kde na povrch vystupuje skalka tvorená zvetralou a lišajníkmi porastenou andezitovou brekciou, pár minút oddychujeme a obdivujeme výhľad na okolie.
Z Turovej sa autom presúvame do susedného, o čosi vyššie položeného Tŕnia (506 m.n.m.), kde nakrátko zastavujeme povyše obce pri gotickom, neskoršie zbarokizovanom kostole sv.Martina zo 17.storočia. Zaraz sa zžívame so zvláštnou atmosférou panujúcou v jeho okolí, vyplývajúcou najmä z miernej izolácie kostola od obďaleč ležiacej dediny, dotvorenej ďalšími prvkami, ako sú pôvodný obvodový kamenný múr, dookola osadené mohutné stromy, pamätajúce ešte azda dobu panovania Márie Terézie, či zubom času poznačené hroby starousadlíkov. Kostoly bývali voľakedy centrom duchovného života dediny, tu sa začínal život a tu sa i končil. Skrz krstiny, svadby a pohreby. A tento ich zrejme zažil neúrekom...
Nad Tŕním dosahujeme vrchol stúpania, hlbšie do Kremnických vrchov cesta nezachádza, naopak klesá do obce Železná Breznica (názov poukazuje na banskú činnosť) a odtiaľ úzkym údolím schádza nazad na Pohronie. Nakrátko zastavujeme v osade Huty, kde „skúmame“ odkryv v záreze lesnej cesty, obsahujúci mierne zvetrále fragmenty andezitovej trosky. Z doliny ústime do Hronskej Dúbravy, odkiaľ postupujeme súbežne s riekou Hron a pozdĺž železničných tratí na Nové Zámky a Kremnicu, miestnou komunikáciou do Šášovského Podhradia.
Pomerne odľahlá mestská časť Žiaru nad Hronom je situovaná v úzkom údolí Istebného potoka, v mieste jeho ústia do Hrona. Obec tvorí fakticky iba jedna ulica, ťahajúca sa hore kopcom popri potoku. Auto odstavujeme na mieste, ktoré s istým nadsadením možnom nazvať „centrom“ dediny, a z ktorého potom širokou kamennou cestou pokračujeme na hrad. Ešte predtým v úvode obce míňame rodný dom akéhosi Hugolína Lunáčka, podľa pamätnej tabule insitného geológa z 19.storočia. Holt, náš človek...
Z Podhradia na Hrad musí človek zdolať asi pätnásť minút stúpania hore kopcom, ktoré v kombinácii s takmer tridsiatkovou teplotou a lesným dusnom dáva poriadne zabrať. Šášovský hrad sa prvý raz spomína v 13.storočí ako majetok ostrihomského arcibiskupa, neskôr patril uhorským kráľom. Jeho búrlivá história, poznačená bojmi miestnych kastelánov s banskými mestami či Jiskrovými vojskami, končí roku 1677, kedy padol za obeť stavovskému povstaniu Imricha Thökölyho. Ako geológa ma na hrade zaujal predovšetkým použitý stavebný materiál, ktorým sú bloky hrubozrnných tufov a masívnych andezitov, čiže hornín podieľajúcich sa v prevažnej miere na stavbe okolitých Štiavnických a Kremnických vrchov. Inak z hradu, ktorý síce vôbec neleží v nejak závratnej výške, vlastne iba prvé desiatky metrov nad nivou Hrona, je dobrý výhľad na okolie. Najmä v takomto dobrom počasí.
Návštevu Šášovského Podhradia zakončujeme pri miestnom futbalovom ihrisku, po všetkých stránkach jasne prevyšujúcich aj Nou Camp či Old Trafford, oproti ktorému sú v asi 30 metrov vysokej skalnej stene odkryté striedajúce sa polohy masívnych andezitov, reprezentujúcich lávové prúdy, a vuklanoklastických tufov, vznikajúcich spevnením napadaného sopečného popola. Rovnaké horniny, ako som spomínal, boli použité pri výstavbe tunajšieho hradu a možno ich ťažili práve v tomto neveľkom lome. Vzhľadom k nezáujmu otca a Rudolfa už ďalšie zastávky nepodnikáme, mierime rovnakou trasou ako ráno priamo domov. S úmyslom zahnať smäd, trochu sa schladiť pollitrom kofoly či dať akúsi symbolickú bodku za dnešnou akciou, zachádzame do pohostinstva v Hliníku nad Hronom. Doma sme okolo pol štvrtej.
Počasie - jasno, slnečno, bezveterno, tep.asi 28°C Účastníci - Róbert Nádaskay, Rudolf Nádaskay, Roland Nádaskay Poznámky, postrehy -
